Trasa

Kežmarská Biela voda – Nad Matliarmi – Šalviový prameň – Kovalčíkova poľana – Folvarská poľana – Skalnaté pleso – Pri Skalnatej chate – Zamkovského chata – Nad Rainerovou chatou – Hrebienok – Starý Smokovec

Väčšinu značených trás vo Vysokých Tatrách sme si už prešli, no Malá Svišťovka ostávala akosi v tieni vyššej. Avšak počas sezónnej uzávery sú možnosti túr obmedzené a hľadali sme niečo, kde sme ešte neboli, a kde sú zároveň pekné výhľady. Konečne sme sa teda vybrali aj sem.

Ráno je nádherné. Po nekonečných hmlách, ktoré nám príroda nadeľuje túto jeseň a začiatok zimy, sa mi až nechce veriť, že štíty nikto neukradol. Ráno sa rýchlo balíme a volíme presun autom, pretože autobus nejde v čase, ktorý by nám vyhovoval. Okolo obeda sa má zatiahnuť, a tak chceme využiť čo najviac denného svetla.

Parkujeme na Kežmarskej Bielej vode. Je nedeľa, krásne počasie a ľutujeme chatára zo Zeleného plesa, kam prúdia davy návštevníkov, no na chate ich kvôli koronavírusu môžu obslúžiť maximálne tak, že im dajú balené jedlo a ľudia si ho vezmú von pred chatu. Už v doline míňame najmenej dva stromy s ceduľami informujúcimi v rôznych jazykoch o aktuálnych koronavírusových opatreniach.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Stúpanie po žltej je nenáročné, vpravo pod nami tečie zatiaľ voľný potok Kežmarská Biela voda. Doteraz veľmi nemrzlo ani nesnežilo. Na ceste je obvykle vyliaty ľad na viacerých miestach a tak je to aj dnes, no dá sa to obísť. Ak by sa nedalo, v batohoch máme retiazkové mačky.

Postupne minieme križovatky Nad Matliarmi, Šalviový prameň a Kovalčíkova poľana, kde odbočíme. Dúfame, že na trase nebude toľko národa. Najmä v časoch koronavírusu nie je príjemné obchádzať veľké skupinky, kašľajúcich ľudí a podobne.

Dúfame správne. Odkedy sme odbočili, sme sami až po Skalnaté pleso. Žltú značku sme vymenili na zelenú, tá nás miernym stúpaním privedie na Folvarskú poľanu. Za chrbtom sa nám otvoria parádne výhľady, najprv na protiľahlý trávnatý hrebienok Stežiek, neskôr na Belianske Tatry, pribudlo aj snehu, tak len ochkáme. Máme dobrý výhľad na lúčinu s názvom Rakúska poľana, ktorá v iných ročných obdobiach hýri kvetmi.

Momentálne by sme privítali hýrenie slnečnými lúčmi, lebo kráčame dosť dlho v tieni. Deťom sľubujeme piknik na slnku na Folvarskej poľane. Je to lúčka s rázcestníkom, besiedkou a výhľadom, no tiež v tieni. Deti si teda dajú len čaj z termosky a pokračujeme, tentoraz po modrej značke. Nutne potrebujeme slnko alebo stúpanie, ideálne oboje. Síce sme nastúpali už 400 výškových metrov, no vôbec sa tak necítime a naša termoregulácia to tiež nejako nezaznamenala. Stúpanie bolo príliš pozvoľné. No napokon predsa len zopár vrstevníc pretneme krížom a cez pekný zasnežený lesík sa prepracúvame k sedlu pod Malou Svišťovkou. Tu je rovinka ako stvorená na piknik, slnko, výhľady. Na samotný vrchol značka nevedie, nie je tu ani žiadny zjavný chodník.

Robíme si asi dvadsaťminútovú prestávku, na rad príde makovník, orechovník a čaj z termosky. Pred sebou vidíme našu ďalšiu trasu, ktorá sa ako tmavšia stužka v zasneženej stráni ťahá ku hvezdárni na Skalnom plese. Zo štítov nad ňou vietor prefukuje oblaky snehu. Ej, asi nás tu dnes dosť vyfúka.

Slnečné lúče sú v tomto období slabučké a ruky nám rýchlo odmŕzajú, končíme teda prestávku a vydávame sa na ďalší pochod. Ďalší úsek chodníkom v kosodrevine je trochu nekonečný, no postupne sa otvárajú výhľady na Belianske Tatry. Čím sme bližšie k Skalnatému plesu, tým viac silnejú poryvy vetra. Je trochu nepríjemné v nich dýchať, ale netrvajú dlho.

Na Skalnatom plese nie je zďaleka toľko ľudí, ako býva, hoci lanovka premáva. No podmienky prepravy sú sprísnené, treba mať negatívny antigénový test, a pri zbežnom pohľade okolo jednoznačne vyhrávajú skialpinisti. Hodíme očkom na terasu, aj by sme si dali niečo teplé, ale v tomto vetre sa nám tam nechce postávať. Deti na prvé zavolanie pribehli z ihriska, čo nie je štandardom, zjavne zasnežené preliezky v ľadovom vetre nie sú to pravé.

Chodník dole sa im páči, hrajú sa na lyžiarov a vyslovene bežia dole, takže o minútku sme pri Skalnatej chate. Láka ľudí na posedenie pri teplom nápoji pod skalným previsom, je to tu pekné, ale vietor mi práve švihne do očí čerstvú dávku prachového snehu, a tak sa ďalej neobzerám, deti aj tak odbehli. Fúka tu asi najsilnejšie, ale svieti slnko, a tak to nepôsobí nijako tragicky. Za chatou dobieham drobcov a bez toho, že by som sa čokoľvek pýtala, mi Maťko hovorí: ”Ten vietor mi vôbec neprekáža.” “Neexistuje škaredé počasie, len zle vybavený turista,” poúča ma Kubko.

Červená značka sa trochu prekladala po poslednej úprave zjazdoviek. Kedysi viedla rovno po vrstevnici od Skalnatej chaty, teraz treba vystúpať nad ňu, prekonať zjazdovku a opäť vyliezť na chodník, potom zase zísť na pôvodnú trasu. Potom plynulo pokračujeme ďalej, najprv v kosodrevine, neskôr vchádzame do pásma lesa. Slnko už nevidíme, predpovede vyšli a zatiahlo sa.

Neďaleko rázcestia nad Zamkovského chatou ubudlo snehu a pribudlo ľadu. Zo dve piruety som ustála, pri tretej padám, no nič sa mi nestalo, ak nerátam udretý prst, ktorý bolí ešte niekoľko dní. Ľad je však len sem a tam, nie je to na retiazkové mačky, ktoré nesieme v batohu až do konca túry.

Odbočíme na "Zamku", dnu sa síce sedieť nedá, ale aspoň objednať si môžeme. Deti teda vymetajú ďalšie ihrisko, mňa by na ľadovú šmykľavku teraz nikto nedostal, a my sa zohrievame horcom s pivom. Celodenná zimná turistika v tejto situácii, keď sa nedá ísť do interiérov, je náročná. Všetci máme so sebou páperové bundy a rukavice, keby bolo treba dodatočné zateplenie.

Deň je krátky, a tak sa tu dlho nezdržiavame, čaká nás toho ešte dosť. Rýchlo zbiehame po Tatranskej magistrále na rázcestie nad Rainerovou chatou, kde minieme odstavené vozidlo horskej služby. Deti ďalší úsek špekulujú, čo sa komu mohlo stať a kde asi horskáči sú. V plynulej debate sme čo nevidieť na Hrebienku, úsek vedie po rovine a je vhodný aj pre kočíky a hendikepovaných. Kočíkovala a ťahala na sánkach som tu obe deti, ale kde sú tie časy, mám čo robiť, aby som im stačila.

Posledný úsek z Hrebienka do Starého Smokovca popri trati pozemnej lanovky si už vyžaduje čelovku, keďže sú najkratšie dni v roku. Tešíme sa na teplý interiér, teplé jedlo a teplú sprchu. No výlet bol parádny, Kubko mi pod Malou Svišťovkou vravel, že sa tam chce ešte určite vrátiť.

Autori fotografií: Ľubomír Mäkký a Soňa Mäkká

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek