Tip na túru v okrese Liptovský Mikuláš

Trasa

Demänovská jaskyňa slobody, parkovisko - Radovô (Radovská dolina) - sedlo Sinej - Repiská - Siná a späť

Kým začneme stúpať

Vyrážame smer Čertovica. Nepríjemná, už skoro večnosť trvajúca hmla spomaľuje presun. Až niekde pod Jarabou sa vynárame z hmlistého mora, aby sme sa konečne mohli tešiť slnku. Tam dole sme ho už týždeň nevideli. Prekročíme hlavný hrebeň Nízkych Tatier a upaľujeme na liptovskú stranu. Zamávame Kriváňu a jeho družine. Pred Malužinou sa opäť vnárame do nepríjemnej prízemnej oblačnosti. Už sa nevieme dočkať, kedy zo šedi vyplávame. Až keď máme Demänovú za sebou, je pohľad na okolitý svet zase farebný.

Pandémiou vyvolané opatrenia spôsobili, že aj jaskyne sú zavreté, a tak parkovisko pri Demänovskej jaskyni slobody zíva prázdnotou. Dokonca ani o parkovné sa nikto nebije. Začíname (zase) relatívne neskoro. Chlapci už dávajú jasne najavo, že je čas desiaty, a tak miesto rezkého vykračovania vybaľujeme z batoha niečo fajné pre hladošov. Zatiaľ okolo nás presviští niekoľko desiatok áut smerom na Jasnú. Jasné, nie sme jediní, čo sa chcú tešiť slnku. Keď už sa nám zdá, že maškrtenie trvá dlho, bez zľutovania balíme veci a konečne vyrážame. Zhruba 200 metrov vykračujeme aj my v smere na Jasnú, aby sme po prekročení hlavného cestného ťahu objavili turistický smerovník s cieľom nášho výletu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Odteraz nás bude sprevádzať len žlto značený turistický chodník. To, že nás čaká viac než sedemsto metrové prevýšenie a ako dlho by nám to malo trvať, z taktických dôvodov nespomíname. Ale naopak zdôrazníme, že pár lezeckých úsekov zabezpečených oceľovým lanom už na nás čaká. Zatiaľ sme na Sinú nešli, tak netušíme, čo nás až do sedla Sinej postretne. Ale zo sedla pod vrchol sú dva lanom zabezpečené úseky. Tieto už poznáme z nášho putovania zo Srdiečka. A práve ony majú byť lákadlom pre našich chlapcov.

V lese

Prvé prekvapenie nás čaká len pár metrov od smerovníka. Tabuľa upozorňujúca na sezónnu uzáveru chodníka. Krútime hlavou nad tým, prečo je umiestnená tu, keď vieme, že uzavretý je až chodník zo sedla Sinej smerom na hlavný hrebeň Nízkych Tatier. Nenecháme sa odradiť a vykračujeme popri Radovskom potoku proti jeho prúdu. Bystrina spolu s hustým lesom, ktorý nás pohlcuje, vytvárajú príjemnú atmosféru. Tú trochu narúša len mínusová teplota. Avšak je nám jasné, že s pribúdajúcou výškou sa čoskoro zahrejeme a tento hendikep tak nebudeme vnímať. A na chodníku to aj vidieť. Ani nám nedovolí sa plynulo rozbehnúť, ale hneď nás núti zabrať naplno ako po ňom od začiatku stúpame.

Ďalšie prekvapenie, tentoraz príjemné, nás čaká na prvom strmšom úseku, ktorý je zabezpečený oceľovým lanom. To sme tak skoro nečakali, ale o to viac poteší chlapcov. Síce nejde o lezecký úsek, to skôr chodník je tu viac rozbitý a preto opora padne vhod, zvlášť za mokrých podmienok. Aby sme výstup nemali až taký jednoduchý, tak aj niekoľko smrekov si povedalo, že sa nám hodí do cesty. Prechádzame popri zaujímavej skale, sťaby ju niekto laserom pílil, a tak vytvoril na nej slušný previs. Zakrátko nás prekvapuje ďalší úsek s natiahnutým lanom. Síce to nie je pravé orechové, čo by chlapcov potešilo, ale tešíme sa, že aspoň nefrflú s otázkami, ktoré určite každý rodič pozná, typu: „Kedy tam už budeme?“

Onedlho sa chodník odpútava od potoka naľavo do strmého úbočia Kostolcov. Les ešte viac tmavne. Strmina, spomaľujeme, už sa nám ide ťažšie ako po schodoch. K tomu ešte obchádzať a preliezať popadané ihličnany. A už to začína: „Kedy budú skaly?“ Zatiaľ našťastie otázky len tohto druhu. Akoby nás okolitá príroda vyslyšala a čoskoro prichádzame k peknému balvanu, z ktorého vyrastá jeden strom. Je to veľmi zvláštne, lebo široko-ďaleko sú len stromy, tak ktovie odkiaľ sa v minulosti prigúľal. Samozrejme, že si dáme krátku pauzu a chlapci sa už na skalu liepajú. Po prestávke pokračujeme v strmom výšľape. Zrazu nás predbehne mladá dvojica. A to sme si mysleli, že sme na trase úplne sami. Šplháme sa ďalej pomedzi stromy. Konečne sa cez stromy prediera viac svetla, neklamný znak toho, že o chvíľu vyjdeme z lesa.

Stúpanie ešte neskončilo

Popadané ihličie vystrieda tenká snehová vrstva. V týchto miestach sa počet popadaných stromov vyrovná ich stojacim kamarátom. Našťastie len niekoľko kmeňov z prvej menovanej skupiny nám skríži cestu. Už vidieť jej veličenstvo Sinú. Chlapcom ju radšej neukazujeme, aby sa nezľakli strminy, ktorá na nás ešte čaká. Na niektorých prepílených stromoch vidieť nové turistické značenie. Máme teda istotu, že polomom prechádzame správne. Blúdiť by sme neradi. Predsa len máme neskorší štart a pred nami je ešte hodný kus cesty. Hľadaním správneho chodníka by sme sa dosť zdržali a za svitu čeloviek sa zase nechceme vracať. Žltá značka nás napokon bezpečne vyvedie na rúbanisko. Tu si dávame ďalšiu prestávku.

V prvom momente si myslíme, že sme v sedle Sinej. No nie je tu smerovník. Len čo sa zorientujeme, zisťujeme, že do sedla a na vrcholový hrebeň je to ešte asi sto výškových metrov. To nejako dáme. No najhoršie na tom celom je samotné prostredie, v ktorom sme sa ocitli. Taký šok sme už dlho nezažili. Doslova facka. Holé úbočia pod sedlom Sinej až dolu do Repísk. Sem-tam nejaký stojaci mohykán. Toto sa na národný park vôbec nepodobá. Z našich prechádzok na nízkotatranský hrebeň z jeho južnej strany už vieme, že úbočia pod Bôrmi až po sedlo Sinej sú takmer celé vyťažené. Lenže to vidíme z diaľky. Ale teraz, keď sme skoro v epicentre holorubov, tak prázdnota na nás doľahne poriadnou silou.

Aspoňže pohľady na Chopok a najmä na Ďumbier sú odtiaľto pre nás ešte neokukané. Už z diaľky vidíme nejakú dvojicu ako sa k nám blíži. Keď ukážeme chlapcom smerom k nej, kam povedú naše najbližšie kroky, hneď pochopíme, že sme spravili chybu. „Morál“ sa rozplynie a začína fáza „už nevládzem“. Ako poznáme naše potomstvo, vieme, že to napravia len skaly. Tie sú však ešte ďaleko, tak stále opakujeme ako pokazený gramofón, že čoskoro si polezú po skale, kde bude natiahnuté lano. A v takomto rozpoložení sa pomaly približujeme k vrcholovému hrebeňu. No kým sa tam dostaneme, najstaršia časť výpravy si neodpustí pohľady opačným smerom, či sa neobjavia Vysoké Tatry. A po pár otočeniach, čože sa to tam v diaľave, za Poludnicou, ukazuje. Čakali sme Kriváň a prekvapila nás Svinica.

Po hrebeni

Po dosiahnutí hrebeňa opäť darmo vyzeráme turistický smerovník. Žiaden nenachádzame. Domnievame sa, že bude ďalej na juhu, niekde po našej ľavej ruke. Tým smerom ale nepokračujeme. Neprekáža, túto časť aj tak poznáme. Keďže demänovský kraj sme poctili návštevou veľmi dávno a v nie práve najkrajšom počasí, teraz si to chceme vychutnať. Najprv nás však čaká preliezačka pomedzi popadané stromy. Aj hľadáme nejakú obchádzku, no nenachádzame ju. Zatiaľ najkrkolomnejší úsek, ale zdá sa, že chlapcom to vôbec neprekáža.

Po pár minútach prichádzame k toľko očakávanému zaistenému úseku. Ukazuje sa, že spomienky staršej generácie sú opäť prifarbené. Sľubovali skalnú platňu s natiahnutým oceľovým lanom a namiesto toho zase len pár šutrov na rozbitom chodníku. No nič, naše sklamanie neprenášame na potomstvo. Veď ešte jeden takýto úsek nás čaká. Namiesto neho zatiaľ nenápadná odbočka z turistického chodníka na západ. Ideme sa tam pozrieť a po pár metroch prichádzame na pekné vyhliadkové miesto - Repiská. Vďaka inverzii opäť vidíme do diaľav a tiež kúsok liptovského mora a západným smerom Salatín a Veľkú Fatru. A vrchol Sinej máme ako na dlani. Starší sa už nevedia dočkať výhľadov z nej, tak popoháňajú mladších späť na chodník. Ešte dobrých sto výškových metrov nás čaká na dosiahnutie cieľa a zároveň najvyššieho bodu dnešného výletu.

Čoskoro narazíme na posledný lanom zabezpečený úsek. A na ňom je doteraz najviac snehu. Chlapci sa do neho s radosťou pustia. Rodičia ani nestihnú vytiahnuť protišmykové návleky a malí lezci sú naťahujú na skale. A bez problémov to zvládajú. Nakoniec posledný zo štvorice zaistených úsekov vyzeral najťažšie. Ale keď to porovnáme napríklad so skalkami na Hradovej, tak toto je len slabší odvar.

Siná

Konečne sa môžu vytešovať aj dospelí, keď na pravoboku sa začnú ukazovať Vysoké Tatry a časť Západných. Kúsok pod vrcholom stretávame dvojicu, ktorá nás dnes ešte v lese predbehla. Posledných pár metrov po strmom hrebeni a hurá, sme na Sinej. Výhľady z nej sú presne ako sme si vysnívali. Modrá obloha, Liptov utopený v mori z nízkej oblačnosti a plno kopcov a vrchov ako na dlani. Nevieme sa nabažiť výhľadov na Vysoké Tatry, ale aj na centrálnu časť Nízkych Tatier. Samozrejme to platí len pre rodičov. Našich chlapcov sa to netýka. Jedným okom kuknú na liptovské more a už sa z vrcholu po bruchu a po zadku spúšťajú na kúsku snehu, čo hneď objavili na severozápadnom výbežku.

Na vrchole Sinej sme hneď zaregistrovali zmenu od našej predchádzajúcej návštevy. Pribudol dvojkríž. Na jeho spodnej časti to vyzerá ako náznak schránky s vrcholovou knihou. Okrem kríža sú novinkou dve tabule s panoramatickými mapami, jedna zobrazujúca Liptov, druhá Ďumbierske Tatry. Hodila by sa aj nejaká lavička, keď sú tu takéto zmeny. Konečne si môžeme dať dlhšiu pauzu a neskorý obed. Chlapci si len niečo zobnú a ďalej pokračujú vo svojom šmýkaní sa na snehu.

Návrat

Dospelým sa zo skvelého vyhliadkového miesta vôbec nechce preč. Mladší zase nechcú ukončiť svoju zábavku. Klesajúce slnko a pohľad na hodinky však hovoria niečo iné. Ak naozaj nechceme prechádzať tmavým lesom so zapnutými čelovkami, tak sa musíme poberať. Rozlúčkové pohľady na liptovskú stranu, lebo už nerušený pohľad na ňu nebudeme mať a ide sa. Na parkovisko pri jaskyni musíme ísť rovnakou cestou. Aspoň vieme, čo nás po ceste čaká. Najprv je to prudké klesanie z vrcholu. Z neho ešte pekne vidieť Vysoké Tatry, no hlavne pred očami máme hlavný hrebeň ich nižších menovcov. Predovšetkým severná stena Ďumbiera je z tohto uhla nádherná.

Prvý lanový úsek bezpečne zvládame. Na Repiskách, v skalnom mestečku, si až teraz všímame skalnú stenu sťaby kópiu kamenného obra z Nekonečného príbehu. Ako sa blížime k sedlu Sinej, zbadáme nenápadnú obchádzku, ktorá sa vyhýba popadaným stromom na chodníku. Chlapci sa aj tak vyberú preliezať cez prírodné ihrisko. Krátke zdržanie a napokon sa oddeľujeme z hrebeňa bezútešným úsekom cez holiny smerom k lesu tam niekde pod nami. Mladšia generácia sa snaží túto časť si osviežiť šmýkaním sa akýmkoľvek spôsobom po zvyškoch snehu na chodníku. Zatiaľ sa nesťažujú, že by boli premočení, tak dúfame, že im to vydrží, pokiaľ prídeme na parkovisko.

Kým vojdeme do lesa, dávame si pauzu. Vyberáme z ruksaku nejaké pochutiny. Posledné pohľady na hrebeň Nízkych Tatier a vchádzame do lesa. Ako tak debatíme, na chvíľu sa nám stratí chodník spod nôh. Dumáme kadiaľ asi vedie a zisťujeme, že sme mali začať klesať, kým sme sa držali vrstevnice. Neprekáža, krátke vzrúšo a začíname kľučkovať pomedzi stromy v strmom klesaní. Žltú značku onedlho nachádzame. Už si ale dávame väčší pozor, nech nám zase niekam neodbehne.

Konečne sme pri Radovskom potoku, ktorý nám bude robiť spoločnosť takmer až do cieľa. A predsa nebude. Na jednom mieste sa stratí, aby sa o chvíľu opäť objavil. To si spomenieme na naše potulky v južnej časti Slovenského raja, kde takéto výjavy sú k videniu napríklad v Krčmárskom potoku v doline Zajfy. O chvíľu narazíme na lanom zaistený úsek. Bez problémov ho zdolávame. Ostáva tak posledný. Medzitým nachádzame malú pamätnú tabuľu, už ťažšie čitateľnú. Zaujímavé, že cestou nahor sme si ju nevšimli. Posledné metre popri potoku nám robia radosť. Voda sa v týchto miestach so svojim podložím vyhrala a pekne vymodelovala rôzne útvary. To sme pomaly pri turistickom smerovníku. Ostáva krátky presun na parkovisko, kde ostalo len jediné auto. Nadmieru spokojní z vydareného výletu sa onedlho ponárame do liptovského mora. Teraz nám to až tak neprekáža.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek