Trasa

Ždiar, Tatra – Magurka – Slodičovský vrch – Ždiar, kaplnka – Ždiar, Tatra

Parkujeme v Ždiari pri kostole. Parkovanie je tu bezplatné, obmedzené na dve hodiny. Keďže sme boli psychicky nastavení na vychádzku, rátali sme s tým, že to stihneme. Ak nie, tak že by sme našli maximálne nejaký príjemný odkaz, kde čo zaplatiť, a nie papuču. V lete je to možno inak, ale teraz tu nebol nikto, s kým by sme to mohli prediskutovať.

Asfaltovou cestou sa presunieme na červenú značku, ktorá sem prichádza od ruiny kedysi pekného penziónu Tatra. Vedie priamo hore pomedzi domy na lúky, respektíve pole, a slnkom zaliaty Filipský vrch. Po prudkom oteplení v posledných dňoch sa sneh topí raketovým tempom. Môžeme si teda vybrať, či sa prebárať rozmočeným snehom, alebo kráčať po tráve či blate. Veľkonočný dojem umocňuje vyzliekanie polovice vrstiev hneď po prvých desiatich minútach výstupu.

Prvým bodom na prestávku s čajom je Filipský vrch. Výhľad na Belianske Tatry je úchvatný, Ždiarska vidla a Havran sú síce v miernom opare a v protisvetle, ale aj tak sú nádherné. Keď som bola dieťa, mala som takýto pohľad dlho nad posteľou na pohľadnici.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Uvažujeme, čo ďalej, fotíme štíty aj osídlenia rozrúsené po okolitých lúkach. V častiach obce nazývaných Antošovský Vrch a Blaščatská Dolina sa podľa wikipédie nachádza zachovaná ľudová architektúra. Aj opticky sú niektoré domy zjavne staršie, niektoré veľmi pekne maľované ornamentmi. V obci je tiež múzeum Ždiarsky dom, prechádzame okolo neho cestou späť, škoda, že aktuálna pandemická situácia nám nedovoľuje, aby sme ho navštívili.

Sledujeme traktor, ktorý ťahá drevo po červenej značke smerom od hrebeňa. Ak by sme pokračovali po červenej značke, vyjdeme na hrebeň Spišskej Magury na rázcestie Magurka. Vyzerá to pekne a vracať sa nám zatiaľ nechce, tak sa rozhodneme pokračovať, otočiť sa z našej prechádzky môžeme kedykoľvek.

Minieme besiedku a vchádzame do ihličnatého lesíka. Stromy neustále šuštia, pretože sa na nich topí sneh a padá v tekutom skupenstve dole. Mamu to znervózňuje, pretože sa bojí medveďov. Znervózňuje ju aj Maťko, ktorému sa inokedy pusa nezavrie, ale teraz robí: “Babka, pst, pst, nerozprávajte sa, chcem vidieť medveďa.” Hovorím jej, že medvede ešte spia, ale výrazne sa oteplilo, a tak si myslí, že už vstali. Tvrdím jej, že medveď nebude vysedúvať pri ceste, po ktorej jazdí traktor a Maťko ju ešte poučuje, že medvede nežerú ľudí.

Prichádzame k rázcestiu, červená odbáča doľava. Neznačená zvážnica, ktorou išiel traktor, doprava. Podľa mapy vedie až na hrebeň. Mame sa nechce zapadať na červenej, ktorou prešlo len pár lyžiarov, preferuje traktorovú. Potom by sme mohli pokračovať hrebeňom na Slodičovský vrch a zísť do Ždiaru po zelenej. Nie sme v národnom parku ani v rezervácii, tak je v podstate jedno, kadiaľ ideme. Kráčame teda po traktorovej zvážnici, až sa z nej odpája iná, ktorá ide na hrebeň priamejšie. Pokračujeme ňou. Mama sa sťažuje, že tu viac zapadá, ale vrátiť sa pochopiteľne nechce.

Hrebeňom vedie turistická aj cykloturistická značka, a teraz tu nájdeme široko upravenú bežkársku trasu. Bez stopy, ale upravenú zjavne nedávno, zrejme ju prešiel ratrak z niektorého lyžiarskeho strediska v okolí. V okolí sa v nekoronavírusových časoch lyžuje v Bachledovej doline a aj na Strednici.

Obloha je stále bez jediného mráčika. Kvôli chýbajúcemu lesu máme dostatok slnka a aj výhľady na Pieniny. Na rázcestí Slodičovský vrch si dáme posledné tekutiny, keďže slnko nás dosť vyšťavilo. O hodinku plus sme dole a tam si niečo dokúpime na benzínovej pumpe alebo v potravinách. Rozdelím sa s dieťaťom o svoju tyčinku, keďže on svoju zjedol dávnejšie. Obvykle toho máme viac, než potrebujeme, ale dnes sme si na zamýšľanú krátku vychádzku vzali po jednej tyčinke.

Potom sa pustíme dole po zelenej značke. Respektíve, ani nie tak po nej, ako popri nej. Dole išlo nejaké vozidlo a všetci turisti zjavne uprednostnili jeho stopy, než schádzať ortodoxne po zelenej. Napokon, ide to naším smerom a nič neporušujeme. Prebárať sa vyše kolien sa nám naozaj nechce, ak to nie je nevyhnutné.

Schádzame najprv lesom, potom popri dvoch malých chatkách. Otvorí na nám výhľad na dolnú časť Ždiaru. Osídlenie a solitérne stromy roztrúsené po lúkach vyzerajú romanticky, ale všetko kazí pohľad na horu nad obcou, ktorá vyzerá, ako keby na nej vybuchla jadrová bomba. Holorub neuveriteľných rozmerov špatí celú scenériu a ktovie, čo to robí v lete pri intenzívnych lejakoch.

Pozeráme sa radšej na štíty doprava alebo pod nohy. Snehu ubúda, kráčame čoraz viac po rozmočenej lúke. Stretávame sa aj so zelenou značkou. Tiež so skialpinistom, ktorý šliape len v kraťasoch. Zastaví sa pri nás a pýta sa, či sme videli medveďa. “Tu bol včera,” mávne paličkou k neďalekým stromom. Mama bledne. Vraví, že sme nevideli a že sme išli hore po červenej a spievali si. “Tam sa potuluje medvedica,” podelí sa skialpinista o ďalšiu cennú informáciu a potom sa rozlúčime.

Radšej už medvede nerozoberáme. Zbehneme k neďalekej vyvýšenine. Je tu lavička a panoramatická tabuľa. Slnko pomaly klesá za hradbu Belianskych Tatier. Pozrieme si detailnejšie názvy štítov a potom sa poberáme ďalej po zelenej. Odbočí prudko doľava a vedie nás k prvým domom. Od nich pokračujeme asfaltovou cestou popri potoku. Končí na hlavnej ceste pri rázcestí Ždiar, kaplnka. Nás ešte čaká pochod v mrazivom tieni popri hlavnej ceste až ku kostolu. Auto nachádzame bez pozdravu aj bez papuče, nasadneme a dvíhame kotvy, o žalúdky sa postaráme doma.

S túrou sme navýsosť spokojní, na ždiarske lúky som sa chystala už dlho a nesklamali. Výhľady na Belianske Tatry a Ždiar odtiaľto sú nádherné. Slnko sa tu však poriadne opieralo už teraz, nezabudnite teda na dostatok vody.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek