Trasa

Parkovisko pod Spálenou – Šindľovec – Adamcuľa – Pod Predným Zeleným – Pod Tromi kopami – Roháčske plesá – Smutná dolina – bývalá Ťatliakova chata – Adamcuľa – Šindľovec – parkovisko pod Spálenou

K Adamculi na odrážadle

Naše dieťa je ukážková nočná sova, preto pre nás ráno znamená, najmä na horách, o dosť iný čas než pre väčšinu ostatných. Keď teda konečne pred obedom prichádzame na parkovisko pod Spálenou, je aj napriek pracovnému dňu plné áut. Na chrbty nahadzujeme ruksaky, do rúk berieme odrážadlo, za ruku Luciu a po nepríjemnom hrubom makadame, ktorým je parkovisko vysypané, kráčame v ústrety dobrodružstvu.

Krátky úsek zelenej značky medzi rázcestiami Parkovisko pod Spálenou a Šindľovec vedie príjemným lesom, zo začiatku vhodným aj na odrážadlo. Keď chodník začne strmšie stúpať a vôňu lesa prebije smrad z generátora neďalekého bufetu, orazko znova putuje do ruky a dieťa po vlastných.

Pri bufete na Šindľovci sa napájame na asfaltku, ktorú chceme vďaka odrážadlu absolvovať rýchlo a bezbolestne. Lucia ochotne vyráža vpred, avšak pomerne rýchlo zisťuje, že stúpanie je síce mierne, ale je to stúpanie, a to sa neodpúšťa. Komótne prepletá nohami, my ju všemožne povzbudzujeme a so znižujúcou sa rýchlosťou a zmenšujúcou sa ochotou spolupracovať sa náš plán na absolvovanie celého okruhu začína jemne rozplývať. Ale keďže sme za 3,5 roka spolužitia s Luciou na zúfalé situácie a zúfalé riešenia celkom zvyknutí, akýmsi vnuknutím si spomínam na to, že v batohu mi roky-rokúce odpočíva niekoľkometrové tenké, no pevné lanko, ktoré so sebou nosím pre istotu. A dnes konečne nadchádza jeho chvíľa. Uväzujem ho o Luciine odrážadlo, druhý koniec beriem do ruky a hor sa do kopca.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Zažila som aj príjemnejšie veci než ťahať dieťa 100 výškových metrov do kopca na tenkom lanku, ktoré sa po chvíli zarezáva do ruky, ale rozhodne je to menšia obeta, než absolvovať 2 km presviedčaním tvrdohlavého dieťaťa, ktoré „nevládze“. Rýchlosť postupu sa výrazne zvyšuje, motivácia je veľká, tak makám. Aj Lucia je so svojím ťažným koňom spokojná, tento model sa jej pozdáva. No a deti, ktoré obiehame a ktoré sa musia spoliehať len na vlastný pohon, závidia. Čo viac si môže naše náročné dieťa priať?

K Adamculi sa tak dostávame celkom rýchlo. Naša cesta, ktorá vedie okolo Roháčskeho vodopádu, sa odkláňa z hlavnej tepny, smerujúcej na Ťatliakovu chatu, a na krátkom úseku klesá a následne pokračuje takmer po rovine. Lucia blahosklonne súhlasí s tým, že túto časť zvládne aj bez mojej aktívnej asistencie, tak si môžem chvíľu vydýchnuť a poobzerať sa po nejakých malinách, ktorými by som ju eventuálne neskôr uplatila.

K Roháčskym plesám po svojich a mojich

Na konci asfaltky je v lese odparkovaná široká plejáda dopravných prostriedkov od bicyklov, cez cyklovozík až po odrážadlá a kolobežky. Zjavne sme s nápadom použiť kolesové približovadlo neboli ani zďaleka jediní. Trúfam si však povedať, že sme (minimálne v ten deň, prípadne týždeň, mesiac či rok) boli jediní, kto tam svoje približovadlo neodparkoval, ale poctivo ho preniesol až na Ťatliakovu chatu. Viktor si teda pripína na ruksak odrážadlo, fasujem na ruksak prilbu, za ruku Luciu a spoločne stúpame voňavým lesom.

V eufórii z divokej jazdy a následne na sladkých úplatkoch Lucia zdoláva asi sto výškových metrov, po ktorých ju ochota ísť ďalej nadobro opúšťa. Presviedčanie nie je moja silná stránka, takže beriem dieťa do nosiča a ovešaní ako dvojica vianočných stromčekov stúpame s Viktorom ďalej. Premávka je celkom hustá, najmä po Roháčsky vodopád, občas máme na úzkom a strmom chodníku trochu problém s našimi nákladmi sa všetkým vyhnúť. Hlavne Viktorovi odrážadlo na ruksaku dosť pridalo na šírke, takže sme párkrát kolesom schytali aj my s Luciou.

Impozantnosť Roháčskeho vodopádu, ktorý je so svojimi 23 metrami najvyšším vodopádom Západných Tatier a ku ktorému vedie krátka odbočka, si vychutnávame len z rýchlika. Lucia síce chce vystupovať a hrať sa, no veľa ľudí a málo miest na rozloženie výškového tábora hrajú proti nej. Navyše máme v merku rázcestie pod Predným Zeleným, kde si spred mnohých rokov, kedy sme objavovali tieto končiny, pamätáme oddychové miesto. Voľky-nevoľky musí Lucia vydržať, kým aj s ňou vystúpam viac než sto výškových metrov.

Za odmenu si zanedlho rozkladáme deku v luxusnom čučoriedkovisku obďaleč od ostatných ľudí a Lucia konečne vybaľuje svoje autá a brázdi s nimi pomyselné cesty na deke. S výhľadom na majestátne Roháče si vychutnávame zaslúžený proviant a podchvíľou s úžasom sledujeme rodinku s malým dieťaťom, ktoré pokojne pozoruje svet okolo seba z turistického nosiča, kým rodičia oddychujú a rozprávajú sa. Pre nás absolútne sci-fi. My zatiaľ do Lucie tlačíme aspoň trochu jedla, hráme rôzne úlohy v jej hrách a aj napriek jej nevôli sa postupne chystáme na záverečný, takmer 250-metrový výšľap k plesám. Unavená Lucia štandardne nesúhlasí a vehementne sa dožaduje návratu do auta, kde sa vraj hodlá vyspať. Zo zúfalstva vsádzame všetko na jednu kartu a sľubujeme jej nanuk na Ťatliakovej chate, o ktorej ani len netušíme, či je otvorená. Zaberá to a Luciin odpor slabne na viac-menej znesiteľnú mieru.

Plne naložení kráčame kamenistým chodníkom, míňame Opálové pliesko, ktorému z rýchlika venujeme akurát pár fotiek, a postupne odhryzneme výškové metre, ktoré nás delia od Roháčskych plies. Lucia ma ešte pomerne dlho presviedča, že spať bude až v lese, ktorý je v nedohľadne, prípadne v aute, ktoré je ešte ďalej, no napokon viac či menej ochotne zatvára oči a dáva si poobedného šlofíka. Čaká nás pol hodinka úžasného kľudu bez odpovedania na všetečné otázky, účasti na rôznych hrách, spievania detských pesničiek, presviedčania, uplácania či robenia kultúrneho programu. Chvíľu sme tu len sami so sebou, aj 15 kíl dieťaťa, ktoré vyvažuje niekoľkokilový ruksak, je odrazu ľahších. Celých 30 minút, ktoré zvykne Lucia venovať spánku, môžem úplne bezmyšlienkovite klásť jednu nohu pred druhú alebo môžem na okamih zastaviť a v tichosti si vychutnať výhľad na Spálenú dolinu, obkolesenú hradbou vrchov. Sú tu všetky – Hrubá kopa, Baníkov, Pachoľa, Spálená, Salatín, Brestová. Po desiatich rokoch nás znova vítajú s otvorenou náručou a chrochtáme si blahom.

K Ťatliakovej chate po mojich

Roháčske plesá nás vítajú v celej svojej kráse. Čisté, pokojné, podmanivé, s jemne sčerenou hladinou, zrkadliacou okolitú krásu. Na brehoch oddychujú turisti a šantia deti. Idyla. Snažím sa udržať Luciu v spiacom stave, takže prvé v poradí - Štvrté / Horné Roháčske pleso obdivujem a fotím len „za jazdy“. Aj napriek tomu sa však mláďa zanedlho budí, čo mi umožňuje kde-tu sa aj na okamih pristaviť, pokochať, pofotiť či len zamyslieť nad tým, ako prejsť niektorý z náročnejších úsekov, ktoré sa náročnejšími stali najmä preto, lebo si cez Luciu prakticky nevidím pod nohy. Zostup k Tretiemu / Prostrednému Roháčskemu plesu je okorenený fascinujúcim výhľadom na sýtomodré pleso v pozadí s prívetivým trávnatým Volovcom a drsným skalnatým Ostrým Roháčom. Jeden nevie, kam skôr pozerať.

Tábor rozkladáme až pri ďalšom, Druhom / Malom Roháčskom plese, kde si chceme čo najdlhšie užiť hrejivé lúče jesenného slnka a fascinujúce výhľady. Chvíľu ešte blbneme na veľkom kameni neďaleko brehu, no neúprosný čas nás zanedlho núti pobrať sa ďalej a ponoriť sa do tieňa, v ktorom je okrem nášho chodníka ukryté aj posledné Prvé / Veľké Roháčske pleso, najväčšie z magickej štvorice. Lucia sa už neunúva ani obuť si topánky. Beriem ju teda znova do nosiča a delím nám úlohy – budem sa pozerať pod nohy a ona bude cestou hľadať maliny. Vo výsledku pozerám pod nohy, po očku hľadám maliny a vymýšľam pre Luciu, ktorej sa nechce ani chodiť ani nosiť, rôzne kratochvíle. Za rázcestím Smutná dolina napríklad pomerne dlho debatujeme o imaginárnych zajacoch, ktoré žijú v kosodrevine. Zanedlho sa nám ukazuje Ťatliakovo jazero, neklamný dôkaz toho, že chata nie je ďaleko. Čoraz častejšie musím Lucii pripomínať svoj sľub, že na chate dostane nanuk. Zároveň stále silno dúfam, že chata je otvorená a majú tam nanuky.

Z chaty na odrazku

Tak, ako nás Ťatliakova chata nesklamala pred desiatimi rokmi, keď sme sem za šera dobehli z úžasnej hrebeňovky a tajne dúfali, že ešte bude otvorené, podržala nás aj tentokrát. Nielen že bola otvorená, ale mali aj sľúbené nanuky. Aj mi trochu odľahlo.

Spokojná Lucia je so svojím úlovkom ochotná znova chvíľu kráčať, takže s radosťou opúšťame ruch, ktorý okolo chaty panuje, a presúvame sa k Ťatliakovmu jazeru, kde si okrem kľudu vychutnávame každý svoje – niekto nanuk, niekto pohľad na slnkom zaliate štíty. Tu sa s nimi aj na dnes lúčime, cestou dole nebude kedy obzerať sa.

Pred sebou máme posledný úsek trasy, ktorým je 3,5 km dlhý zjazd po asfaltke. Nostalgicky spomíname na to, ako sme po nej dávno-pradávno kráčali potme, v nohách polovicu hrebeňovky Roháčov, a trochu sme sa báli medveďov. Dnes máme v nohách 650 výškových metrov, každý s nákladom okolo 20 kg, a trochu sa bojíme, ako Lucia kopec zbrzdí. Pred rokmi sme strach zahnali hlasnou vravou, teraz naším obľúbeným lankom. Keď fungovalo smerom hore, možno pomôže aj smerom dole.

Večer je celkom studený a Lucia po nanuku fajnovo vychladená, obliekame jej teda všetko, čo máme, z tajných zásob vyťahujem aj rukavice, ktoré so sebou poctivo nosím celý rok, priväzujem lanko o odrážadlo a môžeme vyraziť. Cesta má slušný sklon a odrážadlo by na nej v okamihu dokázalo nabrať slušnú rýchlosť. Lanko však funguje a Lucia veľmi rýchlo zisťuje, že sa nejakým brzdením vôbec nepotrebuje zaoberať, a naplno si užíva jazdu. Polobehom cesta rýchlo ubieha a postupne predbiehame každého, kto je na dohľad. Niektorí sa usmievajú, Poliaci ma rovno povzbudzujú a Lucia sa výborne baví. Zanedlho spoznávame v diaľke Adamcuľu a v súťažnej nálade o trochu neskôr prichádzame na Šindľovec. Navečer je tu väčší kľud, aj bufet sa zatvára, dávame si tu teda prestávku a čakáme na Viktora, ktorý kvôli kŕčom v nohách nášmu zbesilému tempu nestíhal.

Záverečný krátky úsek po zelenej značke Lucia blahosklonne absolvuje na vlastný pohon a konečne si začíname naplno uvedomovať, že sme to zvládli. Že sme s naším náročným dieťaťom prešli okruh cez Roháčske plesá. Že sme si zas o kúsok posunuli svoju hranicu možného. Nebolo to jednoduché, často to bolo vlastne skôr ťažké, stálo nás to kopu energie (ani zďaleka nie len fyzickej), okrem nôh sme museli pohnúť aj rozumom, ale stálo to za to. Endorfíny, úžasné miesta, atmosféra, výhľady, zážitky. A hoci je s náročným dieťaťom všetko o dosť ťažšie, odmena je o to sladšia.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek