Tip na výlet v okrese Liptovský Mikuláš

Výšľap s výhľadom na Roháče

Aj konce sveta majú svoje konce a jedným z nich je miesto nad Veľkým Borovým, ktorému dominuje biela veža – rozhľadňa Veľké Borové. Pár domov, jeden bývalý penzión, veža – bývalá trafostanica a dnes rozhľadňa, malé parkovisko a zákaz vjazdu. Odtiaľto len po vlastných. Či už na neďaleký vrch Súšava s rozhľadňou, do Malého Borového, do Chlebníc alebo do Malatinej. Po nepríjemnom ochladení nás to láka na slniečko a voľba preto padá na Malatinú, kde mapa sľubuje veľa lúk. Zároveň dúfame, že by poľné cesty, po ktorých vedie Vrchárska cyklomagistrála, mohli byť aspoň čiastočne zjazdné aj pre odrážadlo – nech si aj dieťa užije a rýchlejšie mu ujde cesta.

Idylka začína hneď zrána, ktoré je pre nás, nočné sovy, okolo obeda. Na malom parkovisku prekladá bager drevo na nákladiak. Parkujeme teda obďaleč, prístojaci člen lesnej stráže nám toto parkovisko odobruje, a keď nabalím všetkých milión nevyhnutných vecí, Lucia vyhlási, že na odrážadle jazdiť nebude. Nie teraz, ale vôbec, celý deň. Tak znova všetko poprehadzovať, o poznanie frustrovanejšie, aspoň že v hluku bagra takmer vôbec nepočuť, ako do toho Lucia ešte vrieska. Máme v pláne dlhší okruh, kde sme rátali s pomocou odrážadla, ktoré dokáže pri správnom použití veľmi urýchliť postup. Tento tromf však nateraz odpadá, budeme si musieť poradiť inak.

Beriem teda Luciu do nosiča, vraj je unavená, tak dúfam, že chvíľu pospí. To je tromf číslo dva – šlofík. Radšej teda na rozhľadňu – vežu ani nejdeme, napokon, boli sme sa tam pozrieť deň predtým. Kúsok ďalej sa však nemôžeme nezastaviť. Z lúky nad poslednými domami sa otvárajú nádherné výhľady na Veľké Borové, za ktorým vykúkajú vrcholky Roháčov. V čistom chladnom vzduchu sú ako na dlani. Každých pár krokov sa kocháme a fotíme a Lucia štandardne nespí. Tiež si nádheru asi nemôže nechať ujsť. Nespí však ani v lese, v blatovom stúpaní pod vrch Diel (1 051 m), kde zas chvíľu debatujeme s manželským párom v rokoch, ktorý unavene tlačí e-biky po nie práve príjemnom strmom teréne. Toto vraj nečakali. Koniec-koncov, ani my, keďže sme sem chceli brať odrážadlo. Napokon nám vlastne ani veľmi nechýba.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Piknik s výhľadom na Veľký Choč

Postupne sa sklon cesty zrovnáva, no blato v rôznych skupenstvách je naším verným spoločníkom aj naďalej. Čoraz častejšie nás však sprevádzajú pekné lúky, ktoré odkrývajú výhľady na Roháče, ale aj Nízke Tatry, vykúkajúce z medzierky tvorenej Prosieckou dolinou. To všetko je však len predkrmom k tomu, čo nás čaká za kopcom Diel – Veľký Choč v celej svojej kráse. Znova ako na dlani, ako luxusný koláčik, naservírovaný na bledozelenej tácke z pokosenej lúky, ozdobený sýtozelenými špičkami ihličnatých stromov. Tu sa veru oplatí zastaviť a poriadne si maškrtku pre dušu vychutnať. V mäkkej tráve pri ceste teda rozkladáme deku a vypúšťame na ňu čoraz nespokojnejšie dieťa, ktorému je za bdela v nosiči dlho.

Na rad prichádzajú autá – hračkárske, ktoré nám brázdia deku, ale aj skutočné, ktoré zas brázdia pre nás nepochopiteľným spôsobom lúku pod nami. S údivom sledujeme, ako auto zastaví uprostred lúky, vodič vystúpi, čosi robí pri zemi, znova nastúpi, presunie sa o kúsok ďalej a takto nejaký čas pokračuje, až kým nám nezmizne z dohľadu. Chvíľu hádame, čo tam len mohol robiť, no fantázia nám rýchlo dochádza a v kľude, ktorý tu po odjazde auta znova panuje, záhadu rýchlo púšťame z hlavy. A to ani netušíme, že ju o pár hodín neskôr poľahky rozlúštime.

Výhľady na Malú Fatru

Vykochaným a oddýchnutým sa nám zanedlho žiada zasa o kúsok pokročiť. Balíme teda tábor a po červenej značke pozvoľne klesáme smerom k Malatinej. Impozantný Veľký Choč, ktorý máme priamo pred sebou, je naším verným spoločníkom. Netrvá dlho a hradba stromov po našej pravici sa na chvíľu rozostúpi a pred nami sa zjavia ďalší krásavci – drsný Veľký Rozsutec a mäkký Stoh. Táto časť trasy je skutočne vyhliadková. Cesta vedie vrchom lúky a prakticky nepretržite sa z nej odkrývajú úžasné výhľady, jeden nevie, kam skôr pozerať. Či obdivovať v diaľke Veľký Choč a Malú Fatru, alebo pohľadom hladkať mäkké obliny šťavnato zelených pokosených lúk.

Nad Malatinou opúšťame červenú značku a po cyklotrase zostupujeme o čosi prudšie k dedine, učupenej pod siluetou malofatranských vrchov. Civilizácia nás neláka, preto sa zanedlho odpájame aj od cyklotrasy, míňame zopár domov a po chvíli sa napájame na žltú turistickú značku. Tá nás zvádza do najnižšieho bodu našej trasy, k potoku Sestrč, odkiaľ pohodlnou poľnou cestou, ktorá sa vinie pokosenými lúkami, znova začíname postupne stúpať a zároveň sa vracať do Veľkého Borového.

Zapadajúce slnko sa nám opiera do chrbta a maľuje krajinu najkrajšími farbami. Za nami sa s každým krokom odkrývajú podmanivé scenérie mäkkých zvlnených lúk, tmavých ihličnatých lesíkov a z diaľky vykúkajúcich vrchov Malej Fatry. Úchvatná panoráma nás sprevádza až na vrch Grúň (959 m), kde ju strieda pohľad na Roháče, kúpajúce sa v slnečnom svite. Mäkká teplá tráva priam nabáda k prestávke a veru, nemusí nás dvakrát núkať. Radi si ešte chvíľu užijeme ako-tak hrejivé podvečerné slnečné lúče. Aj Lucia ochotne súhlasí a okamžite sa vrhá na svoje autá. Síce do nej štandardne tlačíme jedlo, no konečne ju aspoň chvíľu nepresviedčame, že už by si mohla zdriemnuť.

Na rozlúčku Roháče v lúčoch zapadajúceho slnka

Hoci kúsok ďalej po žltej značke stojí vynovená pôsobivá Pajta na Grúni, kde boli natáčané scény z Perinbaby či Sokoliara Tomáša, rozhodujeme sa kvôli pokročilému času pre čo najskorší návrat na červenú. Ako tak kráčame lúkou, ktorú sme pozorovali zo svojho prvého piknikového miesta, odrazu to vidíme. Veľa sivých paličiek uprostred trávy. Stonky bedlí. Tak toto zbieral tajomný motorista, brázdiaci tunajšie lúky. Venčenie psa z auta som už videla, ale toto bola pre mňa veru novinka.

Červená značka nám ešte ponúka výhľady na čiastočne „oholené“ Prosečné, povedľa ktorého vykúkajú Nízke Tatry. Tiež tu stretávame prvých peších v tento deň – rodinku s deťmi na prechádzke a tak trochu sa čudujeme, že až na pár cyklistov a áut boli dnes nádherné cestičky prakticky ľudoprázdne. Na záver, pri klesaní do Veľkého Borového, ešte obdivujeme zapadajúcim slnkom osvetlené Roháče a 5 minút predtým, než prídeme k autu, Lucia konečne zaspáva. Dnes to dala ako správna panička, za celý výlet si ani neobula topánky.

Všade dobre, na konci sveta najlepšie

Máme radi kľud a davom sme sa vyhýbali dávno predtým, než to začalo byť moderné, preto sú konce sveta ideálnymi miestami, kde pre nás svet v skutočnosti len začína. No a veľkoborovský koniec sveta nás nadchol. Už pohľad do mapy čo-to sľuboval, no realita predčila všetky očakávania. Či už s dieťaťom, alebo bez neho, či už pešo, na bicykli, alebo na bežkách, tunajšie cestičky rozhodne stoja za návštevu.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek