Trasa

Starý Smokovec – Hrebienok – Nad Rainerovou chatou – Zamkovského chata – Téryho chata a späť

Odkedy takmer šesťročný Maťko zvláda rovnaké túry ako takmer desaťročný Kubko, deti si začínajú pýtať náročnejšie ciele. Plány sa hemžia Kriváňom, Rysmi či prechodom celej Tatranskej magistrály. Figurujú v nich aj vysokohorské chaty a keďže väčšina z nich je otvorená aj v zime, netreba čakať ako v prípade iných cieľov. Stačí deň s peknou predpoveďou počasia, dobrými lavínovými podmienkami a s prísunom denného svetla.

Takýto deň pripadol na posledný februárový. Po minuloročnej Kráľovej holi vieme, že Maťko zvládne túru s tisícmetrovým prevýšením. Okrem toho na trase sú dve chaty, kde sa dá, síce vonku, ale oddýchnuť. Prinajhoršom je dieťa ešte stále vo veku, kedy si ho vieme vziať na chrbát.

Zo Smokovca na Hrebienok vybiehame rýchlo, míňame najmä rodiny so sánkami či bobami. Hoci pozemná lanovka teraz nechodí, trasa aj tak zostáva jednou z hlavných turistických tepien.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pokračujeme po červenej značke nad Rainerovu chatu. Počasie je naozaj nádherné, obdivujeme zasnežený Lomnický štít a Prostredný hrot. K samotnej Rainerke neschádzame, kým deti ochotne šliapu. Máme v pláne sa zastaviť na Zamkovského chate a tam si oddýchnuť.

Prejdeme relatívne nový most cez Studený potok a teraz obdivujeme severné zrázy Slavkovského štítu. Jasne vidieť dlhý Kráľovský žľab. Minieme Obrovský vodopád Studeného potoka, ktorý je takmer celý v tieni. Je čiastočne zamrznutý, ale hlavná časť tečie. Cestou rozprávame Kubkovi zážitky z toho, ako sme ho niesli na Térynku v nosiči, keď mal dva roky.

Chodník za zákrutou ponúka ešte jeden menší vododopád a potom plynule stúpame Tatranskou magistrálou. Netrvá dlho a sme na Zamkovského chate. Oddychovanie detí vyzerá tak, že sa bláznia na šmykľavke. My si zatiaľ dáme načapovať polievku do termosky na jedlo, plánujeme to zjesť niekde cestou. Dáme si niečo aj tu, aby sme neurazili, a potom vyštveme deti na ďalšiu cestu, aby sa tu úplne neodrovnali.

Deň je stále krásny, so slnkom, snehom a oblakmi maximálne takými, aké sa hodia z estetického hľadiska. Všimli sme si, že už na Zamke bolo o dosť menej ľudí, než je na nedeľu obvyklé. Tento trend pokračuje aj ďalej v doline. Tu v jej spodnej časti je skialpinistická a turistická trasa totožná a zďaleka sa nevyhýbame toľkým lyžiarom ako inokedy. Aj iných turistov je výrazne menej. Možno niečo robia koronavírusové obmedzenia. Predsa len šliapať zimnú túru bez možnosti zohriať sa v chate nie je pre každého. Tiež nesieme teplé jedlo, teplý čaj, páperové bundy a rukavice, plus najteplejšie merino prádlo. Na slnku to ešte ide, ale keď bude dolina v tieni, hneď to budeme cítiť a celý deň na mraze dá zabrať.

Po asi polhodine stúpania vychádzame na rovinku so solitérnym ihličnanom, ktorý v lete z oboch strán obmýva Malý Studený potok. Chodník od neho štandardne vedie doprava, dlhým traverzom pod stenu na konci spodnej časti doliny, odtiaľ pokračuje serpentínami. Chodník z poukladaných skál dá občas členkom zabrať a je náročný aj na pozornosť v časti, kde je vodopád, už som tu z neho viackrát zišla.

Zimná trasa je v tomto ohľade príjemnejšia, hoci strmšia. Idete rovinkou pod kopec a potom sa štveráte rovno hore. Pozor, kopec býva často zľadovatený a pri jeho strmosti to nemusíte ubrzdiť. V batohu by ste mali mať aspoň retiazkové mačky. Aj my máme a tiež ich využijeme.

Ešte predtým si sadáme na slnečné miesto a vyťahujeme obed. Teplá polievka z termosky je bezkonkurenčná. Potom si na topánky navliekame spomínané retiazkové mačky. Na najmenšie, šesťročné nožičky sme takúto výbavu nezohnali. Ľubo si preto upevní Maťka na lano a vyťahuje aj čakan, aby vedel zabrzdiť, ak by ho dieťa stiahlo. Šmýka sa mu to dosť.

Kopec je strmý a tak fučíme, ale sa aj rýchlo prepracúvame pod Veľký hang. Odtiaľto zvyknú padať lavíny. V roku 2000 tu prišiel o život nosič Juraj Petranský. Pred túrou treba zvážiť, aký stupeň lavínového nebezpečenstva platí.

Postupujeme rýchlo, nie je prečo zdržiavať sa, v tieni nám je zima. Na hornej časti svahu sa do nás oprie prudký ľadový vietor. Dnes má fúkať len asi tri hodiny a akurát sme to vystihli na prechode medzi veľkým a menším svahom. Rýchlo sa dostaneme cez rovinku a potom vystupujeme posledným kopcom k chate. Vo vetre nám to ide pomaly. Napokon sa však dostaneme k vyhliadke do doliny a potom prichádzame k samotnej chate.

Ešte nejdeme dovnútra, ale prejdeme kúsok za chatu, po rovnej snehovej pláni. Dolina napoly osvetlená slnkom, napoly v tieni pôsobí až himalájskym charakterom, najmä keď mi rodina odbehne a sú z nich len malé postavičky v popredí štítov. Mrznúce ruky mi hovoria, že fotenia by už stačilo, ledva nimi vopchám foťák späť do tašky. Potom sa poberáme ďalej. Sme zvedaví, či sa v koronačasoch vôbec dostaneme do chaty. Na Zamkovského chate sme si mohli ísť niečo kúpiť do okienka a sedeli sme vonku.

Vyzúvame retiazkové mačky. V predsieni chaty je niekoľko ľudí, sedia v rozostupoch. Vybehneme hore k okienku, kúpime si niečo na občerstvenie a usadíme sa na schodoch, kde je dosť čerstvého vzduchu zvonka. Nechytili sme tam nič a v týchto podmienkach by sme vonku asi zmrzli.

Nezdržiavame sa príliš dlho, čaká nás zostup. Deti pôjdu unavené, bude to dlhšie trvať. Máme aj čelovky, pre každého jednu. Za svetla to určite nestíhame.

Vietor sa utíšil a dole nám to ide pomerne svižne. Zostup je strmý a Ľubo má čo robiť, aby Maťka ubrzdil, ten sa ho navyše snaží ťahaním lana zhodiť, v spodnej časti kopca je úspešný. Prekľučkujeme ihličnatým lesíkom na Zamkovského chatu, kde si zase posedíme vonku pri teplej polievke, hoci chlad už útočí z každej strany.

Pomaly sa stmieva, ale po rázcestie nad Rainerkou to zvládame ešte bez čeloviek. Potom každý vyťahuje svoje svetielko, deti majú zážitok. Menežment túry sa ukázal ako ideálny, nebolo treba nikoho niesť. Pre trénovanejšie deti určite odporúčam, navyše keď sa bude dať viac zohrievať v interiéroch chát, bude to ešte príjemnejšie.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek