Jar na Krku

Juh ostrova Krk nám vskutku učaroval. Nehostinné pláne plné kamenia, ktoré sa v lete menia na vyprahnutú mesačnú krajinu, sú v zime ideálnou destináciou na skorú jarnú turistiku. Kým na Slovensku je ešte lyžiarska sezóna v plnom prúde, Stredomorie ožíva jarou a omamnými vôňami. Slnko ešte hreje veľmi príjemne a priam láka na výlet po rozsiahlych kamenných planinách, kde sa tieň hľadá len veľmi ťažko.

Podobne ťažko sa v tomto období hľadajú na Krku turisti, vďaka čomu sa z najvychytenejších lokalít stávajú pokojné miesta, ktoré má človek často sám pre seba. Či už ide o pláže, turistické chodníky alebo centrá miest. Život tu začiatkom jari plynie pomaly, ticho a príjemne a miestam sa vracia ich autentická atmosféra, ktorú sa aspoň na čas nesnaží prekričať komercia.

Obľúbili sme si takéto vítanie jari, obľúbili sme si drsnú krásu tunajšej prírody a obľúbili sme si aj prístavné mestečko Baška, ktoré je ideálnym východiskovým bodom na výlety a túry v južnej časti ostrova. Baška je totiž zo severu aj z juhu obklopená neveľkými, no drsnými skalnatými hrebeňmi, ktorým dominujú vrchy Obzova (568 m) na juhu a Trike (475 m) na severe. Medzi nehostinnými hrebeňmi sa severozápadným smerom vinie úrodné, čiastočne zalesnené údolie Baška Draga, kde sa pestuje vinič aj pšenica. Tadiaľto vedie do Bašky jediná prístupová cesta, ktorá bola vybudovaná len pred niekoľkými desaťročiami. Dovtedy bola Baška dostupná len z mora.

Trasa

Svetište Majke Božje Goričke – Mrgar pod Lipicu – Lipca – Veliki Hlam – Prijevoj Vratudih – Iznad Batomlja – Batomalj – Ispod Svetišta Majke Božje Goričke – Svetište Majke Božje Goričke

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Výstup do sedla Lipica

Keď prichádzame na parkovisko pri kostole Svetište Majke Božje Goričke, ešte vôbec netušíme, že toto miesto nebude len krátkou zastávkou po ceste do mesta Krk. Predpoveď počasia totiž sľubuje búrky a ťažké mraky, visiace na nebi, tiež neveštia nič dobré, preto v nejakú turistiku alebo aspoň väčší výlet dúfame len v kútiku duše. Pomaly si prezeráme kostolík z 15. storočia a obdivujeme pekný výhľad na Bašku a zelenajúce sa údolie Baška Draga, ktorý sa od kostolíka otvára.

Svetište Majke Božje Goričke je milé, no malé miestečko, kde po chvíli nie je veľmi čo skúmať. Keďže stále neprší, vyberáme sa aspoň na krátku prechádzku do blízkeho lesíka, kde má byť podľa mapy jeden z mrgarov – ohrád pre ovce, postavených z kameňov, ktoré majú viacero „izbičiek“ a pri pohľade zhora tvar kvetu. Na leteckých záberoch pôsobia stavby priam magicky, niečo na spôsob Stonehenge alebo aspoň kruhov v obilí, a nechýbajú na mnohých propagačných materiáloch o ostrove Krk. Len málokomu sa však pošťastí vychutnať si ich v plnej kráse. Mnohé z nich sú polorozpadnuté či zarastené kríkmi a aj používané (len zopár), pôsobia zblízka zo zeme len ako obyčajné kamenné múriky, ktorých sú na Krku desiatky kilometrov. Jurandvorski Mrgar nie je iný, navyše ukrytý v lesíku neponúka veľmi pastvu pre oči. Tú však sľubujú lúky a skaly o čosi ďalej, nad lesom.

Dážď stále neprichádza a počasie dokonca pôsobí čoraz prívetivejšie, pokračujeme preto ďalej po žltej turistickej značke, vďaka ktorej sa cítime tak trochu ako doma. Niet sa čomu čudovať, pretože turistické značenie aj s jeho charakteristickým vzhľadom sem priniesli Česi. Lucia s ďalším postupom po vlastných vehementne nesúhlasí a vystrúhava luxusnú scénu, ktorú interpretujeme ako vresk unaveného dieťaťa. Beriem ju do nosiča, nech si pospí, kým ešte neprší, my sa zatiaľ poprechádzame a možno aj nejaký výhľad nájdeme. S dieťaťom v nosiči postupujeme o poznanie rýchlejšie a príjemná lesná cestička nás zanedlho vyvádza von z lesa na peknú lúku s prameňom, ktorý je zdrojom vody pre ovce pasúce sa v okolí.

Chodník stúpa čoraz strmšie, trávy ubúda a kameňov pribúda. Pohodovejšie úseky sa striedajú s náročnejšími a myšlienku „keď bude zle, hocikedy sa môžeme rýchlo vrátiť“, postupne vytláča myšlienka „tadiaľto by som dole ísť nechcela“. Aj napriek tomu však stúpame stále vyššie a vyššie a čochvíľa si vychutnávame stále krajšie a krajšie výhľady. A nielen to. Cez ťažké mraky sa začína predierať slnko a dokresľovať svojimi lúčmi fascinujúcu scenériu. Zdá sa, že dažde sa nateraz odkladajú a čaká nás celkom pekný kúsok dňa. Bola by škoda nevyužiť ho, najmä keď je sedlo Lipica takmer na dohľad. S rastúcim odhodlaním odkrajujeme posledné výškové metre, ktoré nás od neho delia.

Na kamennej planine

Ako prvá nás víta malá betónová budova, ktorú podľa množstva bobkov a na tieto končiny nezvykle zelenej trávy v bezprostrednom okolí odhadujeme na prístrešok pre ovce. Kúsok za ňou rozoznávame mrgar, jediný, ktorý má byť pekne viditeľný aj zo zeme. Z miesta, kde rozkladáme tábor, to však nie je, mrgar bude musieť počkať. Cez sedlo nepríjemne fúka, preto pred lepším výhľadom dostáva prednosť závetrie. A to nachádzame za dlhokánskym kamenným múrom, ktorý sa cez sedlo Lipica ťahá až do zátoky Uvala Bracol úplne na juhu ostrova. Zaslúžený proviant si vychutnávame zároveň s krásnymi výhľadmi a s hrejivými slnečnými lúčmi. Lucia, ktorá cestou hore napokon nezaspala, je tiež chvíľu spokojná, lebo sa môže spolu s nami kŕmiť sladkosťami a hrať.

Chvíľu uvažujeme, čo s načatým dňom, a nakoniec sa rozhodujeme vyjsť aspoň na vrch Veliki Hlam (482 m) kúsok nad nami, kde by mohlo byť ešte o čosi viac výhľadov. Zároveň nám v mysli skrsáva nesmelý plán prejsť po hrebeni až do sedla Prijevoj Vraca, ktoré poznáme a kde máme istotu, že v pohode dokážeme zísť nepríjemný úsek v skalách. Ak teda počasie dovolí. Lucia napodiv ide po vlastných a v družnej debate bez väčších problémov zdoláva 60 výškových metrov, ktoré nás delia od vrcholu. Čochvíľa sa otáčame a s úžasom sledujeme, ako sa nám za chrbtami čoraz viac odkrýva zdanlivo nekonečná kamenná planina s nenápadnými vrchmi Zminja (537 m) a Obzova (568 m) na obzore. Pod sebou zas na okamih zahliadneme charakteristický tvar kvetu mrgaru na Lipici. Verným sprievodcom pri výstupe na Veliki Hlam je kamenný múr, za ktorým je v sedle ukryté neveľké jazierko, ktoré uprostred mora skál a suchej trávy pôsobí takmer neskutočne.

Vrchol Velikého Hlamu sa od okolia líši len kôpkou kamenia, inak je to stále rovnaká jemne zvlnená kamenná pláň, ktorá tu z veľmi nenápadného stúpania prechádza do veľmi nenápadného klesania. Niečo sa tu však predsa mení. Už nevidíme sedlo Lipica, aj vrchy Zminja a Obzova na severozápade sa postupne strácajú za horizontom Velikého Hlamu, zato na druhej strane sa otvárajú výhľady na juhovýchod. Pred sebou máme stále rovnakú kamennú pláň, postupne sa zvažujúcu až k moru, kde sa ako had vinie múr, popri ktorom sme stúpali. Tejto časti dominuje vrch Vrska glava (388 m), spoza ktorého vykúka neobývaný ostrov Prvić, ktorý je botanickou a vtáčou rezerváciou. O čosi ďalej možno rozoznať ďalšie neobývané ostrovy Goli otok a Sveti Grgur, na ktorých boli v minulosti väznice. Za tým všetkým sa v mrakoch skrývajú Velebity a južnejšie spoznávame ostrov Rab. Na západe sa zas črtajú obrysy Cresu a Istrijského polostrova, ktorému dominuje masív vrchu Vojak (1394 m).

Odtiaľto sa tiež pomaly a nenápadne začína nasúvať znepokojivo pôsobiaca oblačnosť. Nie je to žiadna čierňava ani ťažké mraky, len taký bledučký oceľovomodrý závoj, pred ktorým plávajú bielučké mráčiky. Predzvesť blížiacej sa búrky. Ako správni turisti 21. storočia okamžite načítavame v telefóne radar a uisťujeme sa, že žiadna búrka sa neblíži. Viktor preto berie Luciu na plecia a v dobrej nálade spolu zostupujú po kamenistom chodníčku ďalej na juhovýchod. Koniec-koncov, z planiny môžeme zbehnúť k autu aj v neďalekom sedle Prijevoj Vratudih.

Slnko stále príjemne hreje, ani radar nič neukázal, no mne mračná nedajú pokoj. Popri fotení sa čochvíľa obraciam dozadu a znepokojene sledujem, ako sa tajomný závoj mrakov plíživo nasúva nad nás. Tesne pred sedlom Prijevoj Vratudih, kde je ďalší mrgar, začujeme prvé jemné hrmenie. Tak predsa. Trošku dúfame, že nás búrka, ktorá sa medzičasom zjavila aj na radare, obíde severom, no zbytočne neriskujeme. Luciu aj napriek protestom beriem do nosiča a po zelenej značke začíname strmo zostupovať.

Zostup s búrkou za pätami

Chodník je klasicky kamenistý, občas sú skaly pevné, občas uvoľnené, občas väčšie, občas menšie. Štandardná tunajšia zmeska. Našťastie ide zostup aj napriek maximálnej opatrnosti celkom rýchlo a výškové metre ubúdajú jedna radosť. Najmä so živým nákladom mám pred takýmito terénmi veľký rešpekt, no hroziaca búrka vyostrila všetky moje zmysly, Viktor podal pomocnú ruku (doslova) a dokonca aj Lucia spolupracuje a potichu všetko sleduje. Preto zanedlho vchádzame do lesíka, radi, že sme preč zo skál. Zdá sa, že búrka predsa ide severom, no aj nad nami visia ťažké mraky. Sme však kľudnejší – nie sme na planine a aj civilizácia s prípadnou možnosťou úkrytu je na dosah. Lucia náš pokoj cíti a zaspáva.

Zakrátko sa náš chodník spája so žltou značkou a spoločne, s oveľa menším sklonom, schádzajú do Batomalju, jednej zo štyroch osád tvoriacich Bašku. Medzi domami však ideme len krátko, po chvíli sa znova vnárame do lesíka a príjemná lesná cestička nás privádza pod kostol Svetište Majke Božje Goričke, na asfaltku, ktorou sme sem prišli autom. My sa však radšej znova vnárame do lesíka, ktorým stúpajú schody z konca 19. storočia, donedávna jediná prístupová cesta ku kostolu. Popri schodisku boli začiatkom 21. storočia vybudované zastavenia krížovej cesty, ktoré spestrujú pomerne strmé stúpanie po vysokých schodoch. Posledné metre na nás začínajú kde-tu dopadať veľké kvapky. Aj napriek tomu si však ešte rýchlo stíhame vychutnať dramatický výhľad na Bašku, nad ktorou visia ťažké mraky. Do auta nastupujeme za dažďa a môžeme si len gratulovať, že dokonalejšie sa to stihnúť nedalo.

Turistické mapy na stiahnutie

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek