Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Na Ráztockych lazoch
Na Ráztockych lazoch Zatvoriť

Túra Ráztocké lazy z Ráztoky - jarný okruh s deťmi

Opatrenia stále platia, mimo okresu sa ešte nedá cestovať. Našťastie je brezniansky okres jedným z najrozsiahlejších na Slovensku. Nakukneme do mapy, aký okruh vhodný aj pre našich malých výletníkov pripadá do úvahy. Skomplikujeme to podmienkou, aby išlo o miesta, ktoré sme zatiaľ nenavštívili. Ani rodičia. A vyšla nám Ráztoka.

Vzdialenosť
11 km
Prevýšenie
+525 m stúpanie, -525 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 06.04.2021
Pohoria
Nízke Tatry - Ďumbierske Tatry (Národný park Nízke Tatry)
Trasa
Voda
priamo pri trase nie sú pramene
Doprava
Nemecká (vlak, bus) - Ráztoka (bus, parkovanie v centre obce pri kostolíku)
SHOCart mapy
» č.703 Nízke Tatry (1:25.000)

Nepoznaný kút

Vyrážame z Brezna do neveľkej dedinky Ráztoka, ktorá je najzápadnejšou obcou v našom okrese. V Nemeckej pred pamätníkom (Vápenka) odbočujeme z hlavného horehronského cestného ťahu (I/66) do krátkej a úzkej Ráztockej doliny. Zhruba po kilometri sa objavujú prvé domy. Cesta je úzka, domy tesne nalepené na cestu. Hľadáme miesto, kde by sme mohli odstaviť naše približovadlo. Obsadiť prázdne miesto pred tunajším obchodom s potravinami sa nám nezdá ako najlepší nápad. Nakoniec parkujeme vedľa kostolíka. Pýtame sa miestneho občana, či tým niekoho neobmedzujeme, a keď nám potvrdí, že nie, spokojní vyrážame na výlet.

Kostolík sa nachádza priamo pri najdôležitejšej križovatke v dedine. Hneď oproti stojí turistický smerovník. Podľa neho sa vydáme na prechádzku západným smerom a ak všetko dobre dopadne, vrátime sa z východu. Alebo, ako pre našich chlapcov, najprv si všímame modré značenie, ktoré sa na krátky čas zmení na žlté a druhú polovicu nás budú sprevádzať pre zmenu červené značky.

Najprv zamierime k informačnej tabuli, že sa niečo zaujímavé dozvieme. A aby aj po nás niečo pekné ostalo, položíme na ňu veselý kameň. A už putujeme hore dedinou za hlasného brechotu tunajších strážcov. Našťastie pre nás, ostávajú za bránami. Míňame kaplnku aj vežičku, kde hasiči sušia hadice. Opúšťame civilizáciu a hurá, poďme do neznáma.

Po modrej cez Ráztocké lazy

Vykračujeme si úzkou asfaltkou. Jej okolie vyzerá, akoby tu v minulosti boli obhospodarované políčka, teraz už zarastené. Alebo možno len tak krajinka smutne vyzerá, keď sa pani Zima porúčala. Niekde pred nami má byť kameňolom, aspoň mapa nám tak prezrádza. Asfaltka a zároveň značená cyklocesta zatáča na juh. Turistická značka ukazuje neurčito niekam na západ. Vydáme sa teda čo najkratšou cestou ku kameňolomu. Až neskôr zbadáme ďalšiu značku namaľovanú na stĺpe elektrického vedenia. Krátke stúpanie a sme pri oplotení kameňolomu. Na to, že je pracovný deň, nikde ani živej duše, dokonca ani len strážny pes. Iba pár odstavených nákladných vozidiel. Keď sa obzrieme na miesto štartu, tak nad dedinou vidíme zaujímavý útvar. Trochu ponamáhame zrak a zisťujeme, že sú to solárne panely. Na sever od nich dominuje vrch Hradisko. Príznačný názov napovie niečo o jeho minulosti.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Naše putovanie zase pokračuje po asfaltke. Zjavne nie je často využívaná, ale povrch má ešte zachovalý. Aj na gravel bicykli by sa sem dalo zájsť. Krajina sa na chvíľu otvorí a niekde v diaľave tušíme nízkotatranský hrebeň, od ktorého k nám putuje oblačnosť so snehom. Až musíme zipsy na bundách povytiahnuť. Len čo sa na chvíľu ponoríme do lesa, hneď je citeľne teplejšie. Chlapci si hneď nájdu všelijaké papeky a hrajú sa, že sú vyzbrojení á la ninja korytnačky, ktoré sú u nich aktuálne v obľube. Len občas zasiahneme do ich súbojov. Hlavne že nám nabiehajú výškové metre. Do tisícmetrovej výšky máme ešte aj tak ďaleko. Pohľad do mapy prezrádza, že sme toho veľa ešte neprešli. Ak nechceme za tmy prísť do dediny (vyrážali sme z nej zhruba o 14.30 h), budeme musieť pridať do kroku. A tak súboje ukončíme. Mladší Jerguš je aj tak rozhodnutý si aspoň svoju halapartňu niesť ďalej.

Pohodový asfaltový zvršok spôsobí, že si ani nevšimneme, kedy sa modrá značka od neho odlúčila. Našťastie sme na to prišli celkom skoro. Nevraciame sa späť, ale sa vydáme krížom cez lúku smerom k nej. Zo severu opäť začnú dobŕdzať snehové vločky. Na západe kraľuje hrebeň Kremnických vrchov. S chlapcami začíname hrať osvedčenú hru vhodnú do každého stúpania – Hádaj, na čo myslím. Onedlho sme opäť na modrej značke a zase na asfaltke. Chvalabohu, ako zbadáme pred sebou telekomunikačný vysielač, asfaltový koberec tu končí. Naše putovanie však nie. Neďaleko stojí pekný posed. Z masívu Prašivej opäť prilietavajú snehové vločky. Krátka pauza spojená s hľadaním nejakej maškrty v ruksaku pre najmladších. Nasledujúce stúpanie s ústami skoro plnými sladkostí tak aspoň chlapci nestihnú ošomrať.

Prichádzame na okraj sťaby náhornej planiny, na mape označenej ako Ráztocké lazy. Ak správne čítame mapu, toto by mal byť najkrajší úsek výletu. Po jeho prejdení až do dediny pôjdeme len lesom. Na širokánskej otvorenej ploche sa snaží upútať našu pozornosť more šafranov. Čoskoro však náš zrak spočinie na východnom horizonte. V diaľke dominuje Kráľova hoľa. No ešte pred ňou spoznávame našu (brezniansku) Skalku. V Horehronskom podolí jasne rozoznať Podbrezovú a bližšie k nám Predajnú. Chlapci majú veselú náladu, venujú sa svojim zábavkám s halapartňou. Na lúke sa snažíme vytušiť, kadiaľ by mal viesť turistický chodník. Občas si náš postup skontrolujeme s mapou. Zdolávame krátke stúpanie peknou otvorenou krajinou a očakávame, že by sme mali každú chvíľu naraziť na rázcestie.

Po žltej do Panského sedla

Lúčime sa s lúkou a vstupujeme do bukového porastu. O pár minút sme pri smerovníku Kopcová (982 m). Odtiaľto, kto by chcel ísť na hrebeň Nízkych Tatier, konkrétne na Košarisko, ho ešte čaká takmer trojhodinový pochod. Nás poteší skutočnosť, že si budeme odteraz všímať žlté značenie. Podľa údajov zo smerovníka, o desať minút máme dosiahnuť Panské sedlo. Vyberieme niečo pre hladošov a pomaly postupujeme po širokej lesnej ceste. Medzitým zbadáme na ceste niečo biele, čo hneď udrie do očí. Pristupujeme bližšie a zisťujeme, že je to lebka nejakého väčšieho zvieraťa. Chýba jej spodná čeľusť. Chlapci hneď hádajú, že to bude z medveďa. Chvíľu nad ňou postávame a špekulujeme. Na tyranosaura je to malé, na kunu priveľké. V takomto rozpoložení necháme nález nálezom a ideme ďalej. Až neskôr nám napadne, že sme si mali spraviť dokumentačný záber, aby sme ho ukázali znalým na posúdenie.

Minúty ubúdajú, ale výškové metre nepribúdajú. Skôr naopak. Onedlho sme v Panskom sedle. Značka z roku 2015 udáva výšku 1006 m. Vyzerá to tak, akoby smerovník mal byť podľa uvádzanej výšky umiestnený v skutočnom sedle. Tak či tak, najvyšší bod našej túry máme za sebou, aj keď bol podľa všetkého na Kopcovej. A pre najmenších turistov radostná správa: ideme len dolu kopcom, až do dediny. Tentoraz sa turistické značenie mení na červeno.

Po červenej

Pokračujeme po lesnej ceste. Ide sa nám ľahko, veď stále klesáme. Aj keď na niektorých rozbahnených úsekoch špekulujeme, z ktorej strany ich obísť. Prejdeme ani nie 200 metrov od smerovníka a objaví sa chatka. Zaujímavo pôsobí voľne stojaca vaňa, ktorá je umiestnená asi 5 metrov od chaty. V blízkom okolí nie je vidieť stopy po prameni alebo studničke, ktovie z akého zdroja sa vaňa napúšťa. Onedlho narazíme na ďalšiu chatku. Vedľa nej je ohnisko s lavičkami. Z tohto miesta hneď udrie do očí vysoký komín v areáli bývalej Petrochemy v Dubovej. Za ním sa dvíhajú Veporské vrchy s nezameniteľným Klenovským Veprom na juhovýchode.

Aj keď neustále klesáme obklopení stromami, predsa sa ešte naskytne jedno miesto, odkiaľ dokonca vidíme Ďumbier. V to sme ani nedúfali. Z tohto smeru poteší aj pre nás nový pohľad na Horehronské podolie s našou – breznianskou Skalkou. Rozoznávame vyhliadkovú vežu na Horných lazoch, ktorá je aktuálne vo výstavbe a po dokončení má byť jedna z najvyšších na Slovensku. Nuž, z okna našej spálne ju predsa len lepšie vidieť.

Lesná cesta nám robí naďalej spoločnosť. Nakoniec sme si dobre vybrali, že ideme okruh v tomto smere. Klesať po asfaltke by veru nebolo veľmi príjemné. Teraz by sa hodil horský bicykel a v dedine by sme boli raz-dva. No, niekedy nabudúce. Za jedinou prudkou zákrutou na celej trase sa nám do cesty postaví voda z Ráztockého potoka a vytvorí početné blatisté úseky. Kľučkujeme medzi nimi a pomaly očakávame, že sa každú chvíľu objavia prvé náznaky civilizácie. Nakoniec po vyše trojhodinovej prechádzke prichádzame do Ráztoky. Zostáva ešte prejsť ulicou do stredu dediny. Ako ňou prechádzame, všimneme si, že niektoré domy vyzerajú opustene. Nakoniec to bolo pohodové spoznávanie nového kúta nášho okresu.

Fotogaléria k článku

Najnovšie