Bratislava – Hirschwang an der Rax

Vstávam o šiestej a chystám raňajky. Pár minút po mne sa postupne budí aj manžel a syn, o pol siedmej sadáme k palacinkám a poriadne sa najeme. O siedmej už sedíme v aute a smerujeme na hraničný priechod. Tu nás kontroluje policajt, chce vedieť, čo je našou cieľovou destináciou a tiež chce vidieť naše očkovacie certifikáty.

Viedeň obchádzame po diaľnici S1 a držíme sa smerových tabúľ na Taliansko, Slovinsko a Graz. Túto trasu už poznám pomaly naspamäť. Cesty sú plnšie, ako keď som tadiaľto prechádzala v stredu, ale nie je to žiadna katastrofa. Dovolenkári mieria k moru a je aj viac hodín ako keď som míňala Viedeň cestou na Nockalmstrasse.

Diaľnicu A2, smerujúcu do Grazu, opúšťame na križovatke Seebenstein a ďalej sa držíme es šestky vedúcej popod Semmering. Opúšťame ju zjazdom na Gloggnitz, z ktorého nás cesta číslo 27 odvádza až ku parkoviskám pri spodnej stanici lanovky. Áut naším smerom ide vcelku dosť, ale parkovísk je tiež slušný počet, takže sa neobávame, že by sme nemali kde nechať nášho tátoša. S malou dušičkou skúšam parkovisko priamo pri lanovke a na moje veľké prekvapenie tu ešte je pár voľných miest. Auto odstavujeme v tieni stromov, ja sa prezúvam do turistických adidasiek a spoločne mierime k lanovke. Je zhruba deväť, lístky hore máme rezervované na 9:30. Pani pri okienku ukazujem rezerváciu, pýta sa ma na meno a navrhuje mi skorší výstup – 9:15. Je 9:08, so skorším odchodom nemôžem nesúhlasiť.

Od lanovky na Preiner Wand (1783)

Vystupujeme z lanovky, odkladáme rúška a kontrolujeme smerové tabule. Na Otto Haus by to malo byť 40 minút a odtiaľ hodinu a pol na Preiner Wand. Janino berie turistické paličky a nahodí tempo ako dospelý chlap. Ja sa kde tu zastavujem a fotím si v dopoludňajšom slnku Schneeberg. Obloha je takmer bez obláčika.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pri chate Otto Haus sme do pol hodiny, nezastavujeme sa, pokračujeme ďalej po modrej značke k Preiner Wand. Janino je síce zvedavý, čo za kríž je nad nami, ale keďže by som rada došla až k chate Karl Ludwig Haus, nápad vydriapať sa na Jakobskögel (1736) dostáva červenú. Sľubujem však synátorovi, že ak bude mať ešte energiu a budeme mať čas, pri návrate to môže skúsiť. (Nemal – neskúsil.)

Predierame sa kosodrevinou a užívame si výhľady. Viditeľnosť síce nie je najlepšia, ale to nám nebráni tešiť sa aspoň zo strmých stien a zrázov Raxu. Míňame Hohe Kanzel (1699) a Weiβkogel (1765) a pred nami sa ukazuje kríž na vrchole Preiner Wand. Aj z diaľky vidieť, že je okolo neho množstvo turistov. Keďže chodník pred nami je takmer prázdny a ľudia z lanovky sa potulovali skôr okolo hornej stanice, chaty Otto Haus a Jakobsköglu, tipujem, že sú to horolezci a odvážlivci, čo sa na Preiner Wand vydali po feratách.

Približne o jedenástej sme v medzicieli nášho sobotňajšieho putovania. Z Preiner Wandu máme krásny výhľad na západný masív Raxu s najvyšším vrcholom Heukuppe (2007). Niekde pod ním je Karl Ludwig Haus. Chata, ku ktorej by som sa rada dostala.

Preiner Wand – Karl Ludwig Haus (1804)

Po jedenástej zostupujeme do doliny k chate Neue Seehütte (1648), kde sa máme rozhodnúť, či ideme lesnou cestou Seeweg nazad k lanovke, alebo pokračujeme na chatu Karl Ludwig Haus. Janinovi som ju ukazovala už od kríža na Preiner Wand a myšlienka na výstup k nej sa mu veľmi páčila. Menej sa páči môjmu manželovi, ktorý kalkuluje, či vôbec stihneme lanovku dole o šiestej. Podľa smerovníka by nám cesta k chate mala trvať viac ako dve hodiny. Je pol dvanástej, čo znamená, že by sme na chate boli o druhej, s ohľadom na krpca možno neskôr. Uzatvárame dohodu, že kdekoľvek budeme, o druhej sa točíme nazad. Súhlasím a nasledujem nášho malého kamzíka.

Ten sa prediera kríkmi a žihľavou po turistickom chodníku rovnakým tempom ako my dospelí. Prudké stúpanie sa asi po dvadsiatich minútach trochu zmierňuje a my skalnatým chodníkom pokračujeme po červenej ďalej. Manžel s palicami, kamzík si pomáha rukami. Niektoré miesta sú exponované viac, niektoré menej. S pevným krokom a závratmi nemám problém, no neviem odhadnúť, čo to naše nabudené dieťa. Chalanisko si ale vykračuje ako po chodníku okolo Veľkého Draždiaka v Petržalke.

Červená stúpa ďalej a ďalej, pomaly dorovnávame to, čo sme naklesali od Preiner Wandu k chate Neue Seehütte a dostávame sa ku križovatke dvoch ciest. Jedna vedie hore k Predigstuhlu (1902), druhá kotlom popod hrebeň cez Bismarksteig. Tá je síce rovnejšia, ale slovo „steig“ vo mne jasne evokuje, že to nie je nič pre osemročné dieťa, nehovoriac o tom, že nemáme ani feratovú výstroj. Pokračujeme teda strmo hore a stretávame v protismere turistov. Tí obdivne pozerajú na Janina (stále drží dospelácke tempo a je vo vedení nášho trojboja) a niečo mu po nemecky hovoria. Domysliac si, že ho chvália anglicky odvetím, že je to náš malý hrdina, ktorý miluje hory a turistiku, prehodíme ešte pár slov a pokračujeme každý svojou cestou.

Konečne sme hore. Stúpanie už je len veľmi mierne a my si vychutnávame výhľady na Alpy. V doline pod nami sa pasú kravy a my konečne vidíme chatu, ktorá má byť cieľom našej cesty. Delí nás od nej vcelku prudký zostup. Keď si predstavím, že tým kopcom máme potom liezť hore, je mi mierne mdlo.

K chate prichádzame o štvrť na dve. Neveriacky pozerám na svoje dieťa, ktoré dalo výstup za jeden a trištvrte hodiny, zhruba o pol hodiny kratšie než hovorili smerovníky po ceste. Ako hrdá mamina mu sľubujem, že keď prídeme domov (a je jedno, koľko bude hodín), môže si ešte pustiť televízor a dať si nanuk. Nechápem, kde sa v ňom zobralo toľko energie, aby svojím tempom, nadšením a nasadením pokoril aj nás dospelákov, ale som rada, že to dal. Na chate si dávam nealkoholické pivo, drobec zje polievku, oddýchneme si, pokecáme s česky hovoriacou čašníčkou a o druhej sa dávame na zostup. Alebo skôr na výstup a potom zostup.

Návrat k lanovke

Ako som predpokladala, za trištvrte hodiny čo sme oddychovali, nám stuhli svaly. Nemáme však na výber, nazad k autu sa dostať musíme. Pomaly stúpame strmým chodníkom hore a v protismere stretávame veľké množstvo maďarsky hovoriacich turistov. Chodník je našťastie široký, takže nemáme problém sa vyhnúť.

Za jeden a pol hodiny sme opäť pri chate Neue Seehütte a vydávame sa na stúpanie k Preiner Wandu. Po pár minútach sa však z tejto trasy oddeľujeme a na návrat ku stanici lanovky volíme síce nudnú, ale na klesania a stúpania prijateľnejšiu trasu Seeweg, ktorá sľubuje, že o hodinu sme pri chate Otto Haus. Všetci traja už sme unavení, už nás nezaujímajú výhľady ani hory. Už len prekladáme nohu cez nohu, aby sme sa k tej chate nejako dopravili, vediac, že odtiaľ už to nie je ďaleko.

Keď nám mizne z dohľadu Otto Haus, odporúča sa môj pravý bedrový kĺb. Odkedy mám zoskrutkovanú chrbticu, zostupy tlmím nielen trekingovými palicami, ale aj kolenami a bedrami. Aby som odľahčila chrbát. Pomaličky krivkám popri mojich chlapoch a naozaj sa teším, keď zbadám vrchnú stanicu lanovky. Posledné metre sú vždy najhoršie, človek má pocit, že cesta je nekonečná. Kým čakáme na našu lanovku, dávam si ľadové kapučíno a punčovú kocku. Potrebujem cukor!

Ani neviem ako a už hlásia náš zostup. (Podarilo sa nám hore v automate zmeniť rezerváciu a ideme dole skoršou lanovkou.) O šiestej vyzúvam turistické topánky a bosá sadám za volant. Janino sa vyzúva tiež a aj keď si myslím, že po ceste zalomí, je hore celý čas. Teší sa na telku a nanuk po obvyklej večierke. O pol deviatej už všetci spíme. Ráno náš tatino zadáva trasu do mapy a oznamuje nám, že sme nastúpali približne 1000 výškových metrov. Dostatočný zaberák pre dospeláka, nieto pre dieťa.

Info k trasám, lanovkám a počasiu

• Počasie zvyknem sledovať na wetter.at, prípadne na bergfex.com.
• Rezervovať lístky na lanovku si môžete tu. Aj keď lístky zaplatíte, stále je to len rezervácia. Aspoň desať minút pred rezervovaným odchodom je potrebné v kase vyzdvihnúť lístky (buď sa preukážete rezerváciou alebo poviete meno, na ktoré bola rezervácia urobená).
• Web kamera na Karl Ludwig Haus
• Túry si plánujem cez kompass.de alebo freemap.sk

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek