Hľadanie motivácie

Čo len spraví s deťmi malá brožúrka od pána Janigu s názvom Vysokohorské chaty? Kto ju ešte nepozná a chce so svojimi deťmi spoznávať tatranské chaty, tak šup si ju obstarať. Útla knižka, alebo skôr zošit, obsahuje stručné informácie o chatách vo Vysokých a Západných Tatrách a pri každej z nich je dosť miesta na to, aby ste si tam mohli otlačiť pečiatku konkrétnej chaty. A čo poteší dieťa viac ako si takto označkovať svoj vlastný zošit pečiatkou chaty, na ktorú práve vyšlo? Motiváciu teda máme vyriešenú. My sme na výbornú motivačnú pomôcku pre deti narazili pred dvomi rokmi na Bilíkovej chate. Asi je zbytočné spomínať, pečiatka ktorej chaty v zošitoch našich detí bola prvá. Postupne sa pridávali ďalšie, až došiel rad aj na Chatu pod Rysmi.

Možností, ako sa na chatu dostať, nie je veľa. Vlastne od Popradského plesa nemáte na výber (výstup z poľskej strany Rysov neberieme do úvahy). Ostáva sa len rozhodnúť, či štartovať zo Štrbského Plesa a pokračovať po červeno značenej Tatranskej magistrále, alebo začať zo zastávky Tatranskej elektrickej železnice (TEŽ) - Popradské Pleso. Druhá alternatíva má jedno mínus, ide sa len po asfaltke. Obe trasy sme si vyskúšali tiež pred dvomi rokmi. Vtedy si však naši chlapci zabudli zobrať so sebou svoje zberateľské zošity. Nešťastie z ich pohľadu bolo o to väčšie, že mohli mať pečiatky dvoch chát jednou ranou. Majláthovej chaty aj horského hotela Popradské pleso. Takže sa rysuje príležitosť mať pečiatky až troch chát na jeden záťah.

No nebude to zadarmo. Každá z uvedených možností podľa Hikeplannera obnáša viac než tisícmetrové prevýšenie s dĺžkou presahujúcou 9 km. Potrebné si je uvedomiť, že je to len výstup. Ak neplánujete prespať na Chate pod Rysmi, prípadne využiť ubytovacie možnosti na Popradskom plese, ostáva ešte prejsť rovnakú trasu v opačnom smere. A to je na deti slušný výkon. Tak ako im v tom pomôcť? Jednou z možností je, že použijete približovadlo. A to konkrétne bicykel. Asfaltka na Popradské pleso je zároveň oficiálnou cyklocestou (č. 2866). Takýmto spôsobom dokážete takmer polovicu z celej potrebnej trasy prejsť na bicykli. Čerešničkou na torte je, že na spiatočnej ceste sa na bicykli vlastne len spustíte. Preto brzdy v perfektnom stave sú podmienkou! Len sa najprv dostať hore...

Na bicykloch

Najprv použijeme motorové približovadlo, ktorým sa dostaneme na platené parkovisko pri zastávke TEŽ. Potom bezmotorovým k plesu a nakoniec po vlastných nohách do cieľa na chatu. Plán je jasný, uvidíme ako sa nám podarí ho zrealizovať. Hneď za rampou, po prejdení železničnej trate začína stúpanie. Človek sa ani nemá kedy rozjazdiť a už musí zabrať. Keď po pár stovkách metroch dôjde k turistickému smerovníku Holá úboč, cesta sa bicyklu ešte viac vzoprie. My sme si ešte na začiatku výletu povedali, že pre koho bude cesta veľmi strmá, nie je hanba, keď zíde z bicykla a chvíľu ho potlačí. Radšej takto, ako sa hneď na začiatku odpáliť. Mladší Jerguško má na bicykli menej prevodov ako jeho starší brat, tak ho najstarší účastník zájazdu v ťažkých momentoch za jazdy potlačí. Starší Jonáš si ide svojim tempom. Ukazuje sa, že krajšej časti výletníkov robia naklonené rovinky najväčší problém. Nikomu to však neprekáža, máme len viac zastavení.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ďalšia strmšia pasáž začína po prekročení potoka Krupá, vytekajúceho z Popradského plesa. Našťastie po 200 metroch sa objaví prístrešok. Prečo ho nevyužiť na pauzu. Takto si aspoň uvedomíme, že pri zjazde na spiatočnej ceste si musíme dávať pozor, pretože pred prvým nájazdovým brvnom na moste je väčšia medzera. Aby sme sa s ním nemuseli zoznamovať zblízka. Postupne nás predbiehajú pešiaci, s ktorými sme vyrazili na cestu. Od prístreška nasleduje ešte jedno strmšie „esíčko“. Opäť niekto z nás potlačí svoj bicykel. Ale potom nasleduje pohodovejší úsek. Prejdeme popri prístrešku pri odbočke na symbolický cintorín pod Ostrvou. A to už vieme, že čoskoro sme pri Popradskom plese.

A naozaj, o chvíľu vidíme jeho hladinu. Ako sa naša asfaltka spojí s Tatranskou magistrálou, tak nás poteší aj jediné klesanie na ceste - priamo ku vchodu horského hotela. Hneď pred ním je stojan na bicykle. Chlapci nelenia a hneď šprintujú dovnútra so svojimi zošitmi v rukách. Na ich prekvapenie sú k dispozícii pečiatky až dve. Okrem samotnej chaty / hotela je to pečiatka symbolického cintorína. Interiér hotela neplánujeme ďalej spoznávať, už je nám známy. Veď pred časom sme v jednej z jeho izieb strávili dve noci. A navyše, Chata pod Rysmi je ešte poriadne ďaleko.

Ustajňujeme naše tátoše pod terasou hotela. Dúfame, že ich tu ešte podvečer nájdeme. Chlapci nás už súria, a tak ozlomkrky letíme na Majláthovu chatu. Čoskoro sa ďalší odtlačok chaty vyníma v ich zbierke. Chlapci sú spokojní. Misia je takmer splnená. Vraciame sa späť na asfaltku a pomaly sa blížime k rázcestiu nad Popradským plesom.

Bez bicyklov

Pri smerovníku je umiestnených niekoľko prázdnych nosičských krošní. Starší Jonáš sršiaci energiou sa len čuduje, že tu nie je žiadny náklad, ktorý by mohli turisti vyniesť na chatu. No budeme radi, keď pôjde pekne so svojim batôžkom. Máme pred sebou úsek až po rázcestie nad Žabím potokom, ktorý aj naše potomstvo pozná. Najprv prechádza lesom, ktorý postupne prejde do kosodreviny. Prejde len pár minút nášho putovania lesom a nastáva kríza. Ešte stále škôlkar Jerguško zahlási, že nevládze. Ako už vieme z našich predchádzajúcich výletov, les na nášho najmladšieho turistu pri výstupoch nejako zle vplýva. Ale tiež vieme, že keď sa objavia na ceste skaly, zlepší sa mu nálada. A keď tam budú nebodaj aj reťaze, tak to bude pre neho pravé orechové. A tak ako pokazený gramofón hudieme svoje: "Ešte kúsok a budú skaly a potom aj reťaze sa objavia". Nepomáha to. Ani sosny ho nenadchnú, ani dve veľké mláky, ktoré hneď nazveme Jonášove a Jergušove pliesko. Ale len čo les zredne, už sa to zlepšuje.

Netrvá dlho a sme pri spomínanom rázcestí. Modro značený chodník, pokračujúci cez Hincove plesá a ďalej na Kôprovský štít, si nevšímame. Nie že by nebol zaujímavý. Pred dvomi rokmi sme si ho všetci spoločne prešli. Vtedy nám nechýbalo veľa na vrchol. Príroda nám to však nechcela dopriať, a tak náhly silný dážď spôsobil, že sme sa do Vyšného Kôprovského sedla museli vrátiť skôr ako sme plánovali. Teraz je k nám príroda vľúdnejšia, aj keď páliace lúče slnka na našich krkoch dosť cítime. Na smerovníku si hneď všimneme dva údaje: že chlapcov od vytúženej pečiatky delia dve hodiny. Ale pozor, nie je to Chata pod Rysmi, ale Chata pod Rysami. To nám nejde do hlavy. Máme to však čierne na žltom, priamo pred očami. Sme z toho takí vyvalení, že po návrate z výletu napíšeme pani Mislovičovej do jazykovej poradne. Aby sme čitateľov nenapínali, nakoniec sme ani nemuseli písať, pretože vo webovej verzii jazykovej poradne je problém vyriešený a štandardizovaný názov je Chata pod Rysmi.

Smer: Chata pod Rysmi

Spomienky na hodiny slovenčiny preruší hukot blížiaceho sa vrtuľníka. Preletí ponad nás, na bruchu mu svieti červený kríž. Smeruje k Rysom. Tie odtiaľto ešte nevidíme, len hádame, čo sa asi mohlo stať. Zatiaľ si Jonáš vyliezol na obďaleč stojacu skalu pripomínajúcu žabu. Niet sa čomu čudovať, veď sme pri Žabom potoku a čakajú nás Žabie plesá.

Pomaly naberáme výšku a prechádzame cez Žabí potok. Odtiaľto pekne vidieť na Ostrvu, a tak ukazujeme našim chlapcom, či si ešte pamätajú ako sme spoločne vystupovali po cik-cakovitom chodníku do sedla pod ňou. Podobne aj teraz na nás čaká pár serpentín, kým sa dostaneme k Žabím plesám. Našťastie ich nie je až toľko ako pod Ostrvu. Medzitým s pribúdajúcimi metrami sa ukáže spomínaný Kôprovský štít. Chlapci sú už nedočkaví a pýtajú sa, kde je chata. Lenže tú ešte dlho neuvidíme. Ich reptanie preruší opäť prilietavajúci vrtuľník. Tak dnes majú v tejto časti Tatier rušno. A zase smeruje k Rysom. Už nám to príde podozrivé, že čo sa tam takého môže diať.

Rysy ešte stále nevidíme, zato za našimi chrbtami sa pekne vyníma Satan so svojimi pomocníkmi – Pekelníkom a Diablovinou. Nad našimi hlavami sa rysuje hrana Kotliny Žabích plies. Chlapci sú už netrpezliví a chcú byť pri plesách. No ešte párkrát popochodujeme zľava doprava a opačne a sme skoro na jej kraji. Krátke osvieženie pri veľkom balvane. Jonáš zatiaľ zapózuje, akože lezie na Žabieho koňa – zaujímavú vežičku týčiacu sa (ako inak) nad Žabími plesami. Kúsok pred nami sa nachádza vyvýšenina označovaná ako Wachterka. Jej názov je spojený práve so Žabím koňom, keď pred vyše sto rokmi jeden jeho dobyvateľ (volal sa Jenö Wachter) pri jeho zlaňovaní zahynul.

Pokračujeme ďalej, terén sa trošku narovná a konečne vidíme Veľké Žabie pleso s veľkou skamenenou žabou v jeho strede. O kúsok za ním sa nachádza Malé Žabie pleso. Pri chodníku objavujeme malé snehové políčko. Opäť zastavujeme, veď guľovačku začiatkom júla nezažívame často. Pozorné oko výletníka si môže všimnúť biely trojuholník meteorologickej stanice Horskej záchrannej služby, umiestnenej pri Vyšnom Žabom plese. Na webe laviny.sk je vďaka nej možné sledovať počasie / podmienky v úseku, ktorým práve začíname prechádzať.

Kým si zvečňujeme okolité scenérie, naši chlapci si vykračujú po chodníku. Ani sme im nestihli povedať, že vidieť miesta s reťazami. Chvíľu nám trvá, kým ich dobehneme. Zatiaľ len prekračujeme snehové pole. Stopa v ňom je vyjazdená, takže nie je nutné zakladať reťaze. Chlapcov dobiehame až za odbočkou nosičského chodníka. Pomaly sa blížime k najťažšiemu úseku výletu, ktorý niektorým výletníkom môže spôsobovať problémy, a potom vznikajú zápchy (podobne ako pri prekonávaní rebríkov v Slovenskom raji). Preto sú na tomto mieste dve vetvy chodníka. Jedna výstupová trasa po skale, lemovaná reťazami, a druhá zostupová trasa s použitím rebríkov a schodov, takisto s reťazami. Máme šťastie, je tu minimum ľudí. Tak si aj môžeme vyberať. Jonáš si vyberá skalu, Jerguš stúpačky. Dospeláci idú popri nich. V daždi môže Jonášova voľba spôsobovať problémy. Po pár desiatkach metroch sa obe verzie spoja a pokračujeme ešte krátkym skalnatým úsekom zabezpečeným reťazou.

Hurá, chata!

Vchádzame do Dolinky pod sedlom Váha, teda našej cieľovej oblasti. Chlapci sú stále nespokojní, prečo ešte nevidia chatu. Tak im vysvetľujeme, že ostáva jedna zákruta a vstúpime do Slobodného kráľovstva Rysy. A ak budeme mať šťastie, možno pôjde autobus. Chlapci sa neveriacky zatvária. Chata síce ešte nie je na dosah, ale latrínu s jednoznačne najkrajším výhľadom široko-ďaleko vidíme. Po pár minútach sa objaví cieľ nášho výletu. Konečne. Ale ešte nie je vyhraté. Ostáva nám zdolať poslednú prekážku. Asi desaťmetrový úsek nestabilným snehovým poľom, ktorý sa rozložil cez chodník a povedal si, že nás ešte preverí. Lenže chlapci, vidiac chatu pred nosom, nelenia a hneď úsekom preletia. Ani sme im skoro nestihli dať aspoň paličky na prechod nástrahou. Rodičom to trvá o niečo dlhšie. Prejdeme okolo autobusovej zastávky a čoskoro sme pri terase chaty.

Paráda! Všetci sme radi, že sa nám podarilo prísť na Chatu pod Rysmi. Na terase gratulujeme nášmu potomstvu, že zvládli výstup. Každý dostáva svoju obľúbenú odmenu a ide sa dovnútra. Zastavíme sa pri predajnom okienku a objednáme si poživeň. Chlapci sondujú, kde sa nachádza vytúžená pečiatka. O chvíľu sa už vyníma v ich zošitoch. Na nej je zobrazená ešte staršia verzia chaty pred jej prestavbou, vyvolanou ničivou silou lavín. Na chate tiež ponúkajú plagát 50 rokov nosenia v Tatrách s dominantnou fotografiou chatára Viktora Beránka. Chlapci reklamujú, že na plagáte chýba jeho podpis. V tomto prípade nemáme šťastie. Chatár tu dnes nie je, tak sa budeme musieť s plagátom niekedy vrátiť. Ďalšiu návštevu azda spojíme s prechádzkou na samotný vrchol Rysov. V interiéri, aj na terase nejaký čas pobudneme. Spravíme si niekoľko dokumentačných záberov, dokonca aj s bicyklom. No nie s naším, ale tunajším. Vyzerá to tak, že požičovňa bicyklov tu veľmi nefunguje, lebo reťaz na tátošovi je teda poriadne hrdzavá.

Zostup

Čas celkom pokročil, aj na chate ubudlo ľudí. Načim sa poberať naspäť, bohužiaľ, rovnakou cestou. Lúčime sa s chatou a ideme na autobusovú zastávku. Lenže autobus nechodí. Ale vôbec nám nepríde divné, že tu naň čakáme sami. Ešteže sú na chate recesisti. Neostáva nám nič iné, len zísť po svojich. Hneď na začiatku máme najťažší zostupový úsek. Spomínané snehové pole pod chatou. Nakoniec sa rozhodujeme, že ho obídeme liepajúc sa po skalkách. Chlapci sa voľbe tešia a zaraz upaľujú smerom k chodníku za snehovou prekážkou. Ani len neprídeme k hranici tunajšieho kráľovstva a do tretice počujeme hukot helikoptéry v doline. Aj pobehneme, aby sme videli, čo ju sem pritiahlo. Akonáhle prídeme k prvým reťaziam, už letí dolu Mengusovskou dolinou. Takže opäť môžeme len hádať, čo sa stalo.

Pred nami, za nami, ani živej duše, preto si môžeme na zabezpečenom úseku vyberať zostupovú trasu podľa našej vôle. Najmladší vykračujú po schodoch. Na rebríkoch kontrolujeme ich postup. Bezpečne prichádzame k poslednému rebríku, ktorým technický úsek z nášho pohľadu končí. Náš zrak sa tak môže upierať na Žabie plesá. Satan už vypustil dymovú clonu, takže celý hrebeň Bášt je teraz našim očiam neprístupný. Pri Veľkom Žabom plese si dávame pauzu. Kocháme sa okolím a všímame si, či niektorá z mnohých veží a vežičiek nám niečo nepripomína. V hrebeni tiahnucom sa z Mengusovského Volovca nájdeme chameleóna. V zábavke pokračujeme aj v zostupe serpentínkami popri Žabom potoku. Na niektorých tvoroch sme sa všetci zhodli, inokedy každý z nás videl na tatranskej žule niečo iné.

Ani sa nenazdáme a sme na križovatke s modro značeným chodníkom. Ako vstupujeme do hornej hranice lesa, pod nohy nám často skáču korene okolitých ihličnanov. Musíme byť stále pozorní, cieľ je ešte ďaleko. V nohách už predsa máme nejaký kilometrík, únava začína na nás doliehať. Chlapcov však povzbudzujeme, že o chvíľu si ich nohy oddýchnu a len sa povezú na bicykloch. Les hustne a hustne. Pre nás je to len pozitívne, lebo vieme, že čoskoro chodecká časť duatlonu skončí. A veru, mierna zákruta a vidíme toľko očakávaný smerovník nad Popradským plesom. Od neho sa po asfaltke presúvame do depa pod terasu hotela, kde pred zjazdom kontrolujeme naše tátoše. Brzdy fungujú, stierače stierajú, zvončeky zvonia.

Chlapcov upozorňujeme, že na ceste bude určite veľa pešiakov, ktorí sa rovnako ako my budú vracať k svojmu východiskovému bodu. Preto, aby sme sa vyhli neželaným kolíziám, im zdôrazňujeme ako správne používať svoje približovadlo a spôsob jazdy na ňom. Prvých zhruba 200 metrov od hotela musíme šliapnuť do pedálov, ale potom až do cieľa skôr používame brzdy ako pedále. Na tvárach niektorých peších turistov vidieť, že by sa tiež radšej spustili na bicykloch ako zostupovať po otravnom asfalte. Nakoniec šťastne prichádzame k nášmu motorovému približovadlu. Najstarší člen výpravy musí všetkých dopraviť bezpečne domov.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek