Budíme sa do slnečného dňa okolo siedmej ráno. Nadšení, že nepozeráme na hmlu a oblaky, si robíme raňajky a plánujeme výlet. Janino má čerstvo osem, niekoľko roklín či u nás na Slovensku, alebo v susednom Rakúsku už absolvoval, no aj tak mu ukazujem, do čoho ho chcem zobrať. Nebojí sa, on to chce skúsiť. A tak o 8.30 sadáme do auta a zo Sonnleitnu mierime najskôr do Hermagoru a tam hneď na začiatku odbočujeme doprava a držíme sa značenia na Garnitzenklamm a Egeralm. Prejde pár minút a úspešne parkujeme na takmer prázdnom parkovisku pred vstupom do rokliny. Kupujem lístky, pani nám dáva mapku a keďže viem, že roklina má štyri časti s rôznou náročnosťou, pýtam sa, ktoré sú vhodné pre osemročné dieťa a bez špeciálneho vybavenia. Ukazuje mi, že prvé dve, tretia a štvrtá sú náročnejšie. K odporúčaniu zvoliť na konci druhej trasy ústupovú cestu pridáva fotografie úseku isteného reťazami, ktorý je vytesaný v skale.

Vstupujeme do krásnej rokliny, ktorá je stará zhruba desaťtisíc rokov a za svoj vznik vďačí tektonickej praskline. Tá odtekajúcej vode a topiacim sa ľadovcom po poslednej dobe ľadovej kládla menší odpor ako okolité skaly.

Prvá časť rokliny bola turistom sprístupnená v roku 1891 a od roku 1900 je prístupná celá roklina. Informácie pri mape nás upozorňujú aj na to, že alpský klub mestečka Hermagor neustále investuje množstvo času a financií do udržiavania cesty cez roklinu, pretože v nej dochádza k častým záplavám, ktoré pretvárajú koryto potoka. Podľa informácií, ktoré sa dozvedáme cestou, najväčšie povodne boli v rokoch 1984, 1985, 1993, 2003, 2008, 2009, 2010 a 2011. Po každej z nich boli mosty ponad potok Garnitzenbach stavané vyššie a vyššie. Okrem toho počas túry aj sami vidíme, kde dochádza k erózii a zosuvom pôdy a skál – na týchto miestach je chodník niekde provizórne, niekde trvale upravovaný tak, aby bola zabezpečená jeho priechodnosť.

Prvá a druhá časť rokliny

Aj keď prichádzame medzi prvými turistami, postupne sa dolná časť rokliny zapĺňa ľuďmi a deťmi rôznych národností a veku. Neponáhľame sa, ja si fotím a Janino si pri potoku stavia priehrady – tam, kde sa k potoku dá bezpečne prísť a kde si obdobné zastávky robia aj iné rodiny s deťmi. Drevené mostíky, stupne či schody, na ktoré sme si zvykli v Bärenschutzklamm či Wasserlochklamm by ste tu hľadali márne. Miesto nich sú tu úseky istené reťazami priamo nad potokom. Nič náročné ani nebezpečné, stačia dobré topánky a istý krok.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ani neviem, kedy sme prešli prvú časť rokliny, ústupovú cestu z nej som si nevšimla. Ľudí je stále rovnako veľa a na niektorých exponovanejších miestach (mosty, reťazami istené úseky) musíme čakať. Syn si užíva hučiacu vodu aj krásne skalné steny okolo nás a podchvíľou ma upozorňuje na miesta, ktoré „si mamina jednoducho musí odfotiť“. Za jedným z mostov prichádzame na väčšiu čistinku, kde sa Janík rozhodne dať si dlhšiu pauzu. Oduševnene sa pustí do hĺbenia jamy v štrku na brehu a zabúda na čas aj okolie. Mne to neprekáža. Vyzúvam si topánky a ponožky a brodím potok na malý ostrovček, z ktorého mám skvelý výhľad na menšie kaskády vytvorené rôznofarebnými skalami.

Ako sa tak bláznim s foťákom na statíve, začne na mňa kvapkať. Prichádza dážď. Balím výbavu, brodím potok nazad a oznamujem Janinovi, že má skončiť so stavbou vodného diela, lebo sa musíme pohnúť. Neviem, ako dlho bude pršať ani ako intenzívne, no je možné, že budeme musieť ísť nazad najbližšou ústupovou cestou (na konci druhej časti rokliny) – hoci kontrola počasia na myweather2.com ráno nenaznačovala, že by sme mali doobeda zmoknúť. Obliekame si nepremokavé bundy, na batoh navliekam pršiplášť a pokračujeme v ceste. Prejde možno 5 minút, keď Janino zbadá ďalšiu čistinku, ku ktorej bezpodmienečne musí ísť. Dážď poľavuje, preto súhlasím a nechám ho, nech si v štrku na brehu vyhĺbi ďalšiu jamu a urobí k nej potrebné prívody vody. Kým sa hrá, úplne prestáva pršať a opäť na nás svieti pomedzi oblaky slniečko.

V protismere stretávame prvé turistky. Keďže aj napriek fotkám na nete a pár článkom zo zahraničných stránok poriadne neviem, do čoho sme to vliezli, pýtam sa, prečo sa otočili a idú nazad. Vraj je pred nami veľmi náročná časť istená reťazou a skaly sú tam mokré, lebo na ne padá voda zhora. Keď sa pozriem, čo majú turistiky obuté, celkom chápem, že to radšej vzdali a otočili sa. Pýtam sa Janina, či chce pokračovať, ale on nevidí jediný dôvod otáčať sa nazad. Vraj uvidíme. Prichádzame k úseku, ktorý bol pre naše turistiky nezdolateľný, Janino sa škriabe suverénne po skale hore a držiac sa oceľového lana prechádza úsek bez najmenšieho zaváhania. Na jeho konci sa ma pýta, či kvôli tomuto sa tety otočili. Odpovedám, že asi áno. Sebavedome si ťuká na čelo, no upozorňujem ho, že žiaden terén netreba podceňovať a vždy je lepšie sa otočiť ako zahučať zo skaly.

Tretia časť

Ku koncu druhej časti rokliny prichádzame o 13-tej. Na moje zdesenie nám prvé dve časti zabrali takmer štyri hodiny. Pravdou ale je, že sme sa naozaj nikam neponáhľali, a keď ku trase pripočítam moje fotenie a Janinove „džabanie“ sa v potoku a na jeho brehu, čudovať sa prestávam. Výlet na Poludnig zavrhujem. Užívame si roklinu a proste si ideme svojím tempom. Pokojne tu môžeme stráviť celý deň.

Tretia časť rokliny začína pod mostom č. 5 a značka nás informuje, že spolu s časťou štvrtou by nám to malo trvať 1,5 h. Pousmejem sa pri myšlienke na to, ako dlho sme šli k tejto križovatke ciest a nasledujem svojho syna, ktorý je dávno pod mostom. Ešte pred útulňou Unterstandhϋtte stretávame matku s dcérou, ktoré sa vracajú k ústupovej ceste von z Garnitzenklammu. Opäť sa pýtam, prečo sa vracajú a opäť dostávam rovnakú odpoveď ako pred tým. Je tam veľmi nepríjemná a náročná časť, ktorá je navyše po dažďoch predošlých dní mokrá a šmýka sa tam. Mlaďasa sa pýtam, či ideme ďalej. Pozrie na mňa a skonštatuje, že prídeme tam a uvidíme.

Míňame útulňu a prechádzame mostom č. 6, aby sme sa po chvíli dostali k úseku, od ktorého sa pravdepodobne matka s dcérou otočili radšej nazad. Ešte nestihneme prísť k oceľovému lanu, keď sa od jeho začiatku vracajú ďalší turisti. Začínam premýšľať, či by sme to nemali otočiť aj my, ale kamzík vedľa mňa mi oznamuje, že je to to isté ako Jánošíkove diery a ideme ďalej. Uzatvárame dohodu, že v momente, ako sa nám to bude zdať príliš nebezpečné, vraciame sa.

Bez problémov prechádza isteným úsekom ponad potok, pokračuje ku skalnému bralu a nastupuje na ďalší istený úsek, ktorý ide priamo skalami na... no povedzme brehu potoka (možno keď je dlhšie sucho, je voda nižšie, ale takto ideme takmer potokom).

Cesta ku mostu č. 7 je síce krátka, no plná istených úsekov. Nič, čo by sme nepoznali od nás zo Slovenska. Kamzík si vykračuje istým krokom a niekedy ho musím brzdiť, aby som mu stíhala. Je veselý a užíva si každý meter. Pre neho je to dobrodružstvo a keď pred mostom č. 7 vidí schody vytesané do skaly, úplne žiari šťastím.

Za mostom cesta pokračuje popri potoku, chodník je kde-tu vytesaný do skaly a takmer na každom kroku je oceľové lano, ktorého sa pridržiavame, aby sme prešli bezpečnejšie. Dostávame sa trochu vyššie nad potok. Cesta je znova vytesaná do skaly a istená oceľovým lanom, no prechod je bezpečný.

Úsek medzi mostami 8 a 9 je úplne pohodový a ako tak sledujem, postupne dobiehame turistov, ktorí nás kde-tu predbiehali. Stretávame aj rodinu s asi trojročným chlapčekom, ktorý sa z rokliny a cesty teší rovnako ako moje osemročné dieťa.

Mierne stúpame lesom, aby sme sa dostali k mostu č. 9, pri ktorom je krásny vodopád. Cesta k vyhliadke je istená po každej strane oceľovým lanom a treba prekonať viacero skalných stupienkov. Za výhľad to však stojí. Keďže rovnaký názor majú aj ostatní, stojíme v „zápche“. Čakáme, kým sa rodinky pofotia a prejdú mostom späť do lesa, aby sme sa na vyhliadku dostali aj my. Za nami čaká veľké množstvo ľudí. Akonáhle začneme zostupovať, idú za nami a rútia sa oproti nám v exponovanom skalnom úseku. Myslím si o tom svoje, no nekomentujem. Len navigujem Janina tak, aby sa jednak vyhol nedočkavcom oproti nám a jednak prešiel bezpečne.

Od tejto časti rokliny nasleduje cesta pohodovým lesným terénom až ku koncu tretieho úseku a križovatke s ústupovou cestou nazad k parkovisku.

Štvrtá časť

Je niečo po 14.30, keď sa dostávame na koniec tretej časti. Pozeráme do mapy, ktorú sme dostali pri kúpe lístkov. To isté robí aj holandská rodina s dvomi deťmi a dávame sa do reči. Rovnako ako ja, aj oni zvažujú, či ísť štvrtou časťou, alebo sa vydať na spiatočnú cestu ku parkovisku.

Oni nakoniec volia ústup a môj veliteľ výpravy jednoznačne hlasuje za preskúmanie posledného úseku. Stále je to pre neho dobrodružstvo, čo ma nesmierne teší.

Hneď po pár metroch stretávame staršieho pána a pre istotu sa ho pýtam, čo ho otočilo nazad. Veľmi úzka a strmá cesta, na ktorej je veľa vody. Ďakujem za objasnenie a pýtam sa Janina, či chce naozaj pokračovať. Inú ako kladnú odpoveď nečakám, a tak pokračujeme ďalej. Prichádza prvá istená časť a za ňou viac-menej rovinka, kde-tu istená oceľovým lanom. Pod nami zráz a hučiaca voda. Zo skalných stien padajú do potoka vodopády zhora. Nevyzerajú ako stále prítoky, sú to skôr pozostatky výdatných dažďov z predošlých dní. Prichádzame k strmému výstupu po skale, po oboch stranách nás sprevádzajú oceľové laná. „Možno tohto sa ujo zľakol,“ podotkne syn a pomyslím si len to, že ísť tadiaľto dole by sa mi nechcelo (nuž - musela som).

Keď sa vyškriabeme hore, chápem, prečo sa pán otočil a išiel nazad. Dostávame sa do najťažšieho úseku celej rokliny. Chodník, ak sa to tak vôbec dá nazvať, je vytesaný do skaly a zaistený oceľovým lanom. Pod nami bude niekoľko metrov strmý zráz, takmer kolmý. A okrem hučiacej vodnej masy valiacej sa dolu prúdom je dole aj množstvo obrovských skál.

Ako tak na to pozerám, mám pocit, že na niektorých miestach chodník nie je dostatočne široký ani na to, aby sa tam človeku po šírke zmestila noha. Viem, že to zvládnem, rozhodnutie je na osemročnom synovi. „Mamina, veď to je úplná pohoda,“ povie mi a chce vykročiť. Zastavím ho a určujem jednoznačné pravidlá. Pôjde tesne pri mne, ak zastanem, zastaví sa aj on. Na slovo počúvne, čo mu poviem a nebude sa vypytovať prečo. Bude sa pevne OBOMA rukami držať lana a ani na sekundu sa ho nepustí (dodržal to - na druhý deň mal na rukách slabé mozole). Slovo „oboma“ zdôrazňujem ešte asi dva razy, aby si uvedomil náročnosť terénu.

Vyrážame. Janino ide tesne pri mne, drží sa oboma rukami a poctivo pozerá, kam stúpa. Ja sa držím jednou rukou, druhou istím svoje dieťa a všade, kde mi to chodník umožňuje, mu doslova a do písmena robím živý štít. Ak sa mu šmykne, chytím ho. Topánky sa nám našťastie nešmýkajú ani v mokrých úsekoch, kde sa na nás zhora doslova leje voda.

Prešli sme. Zastavím sa, vydýcham sa a neveriacky pozerám na svoje dieťa. Janinovi v očiach priam blčia plamene nadšenia. Decko sa absolútne nebálo a prešlo to ako keby sa prechádzalo po Gaderskej doline. Akonáhle sa chodník opäť rozšíri tak, že na ňom môžu vedľa seba stáť dvaja ľudia, Janík ma prosí, aby som ho odfotila tatíkovi na pamiatku. Aby mu veril, že to prešiel. Ja sa len modlím, aby sme rovnakou cestou nemuseli ísť nazad.

Pokračujeme ďalej, ešte sa chvíľu držíme oceľového lana a potom zdolávame obrovské balvany. Za nimi nasleduje ďalší lanom istený úsek a v protismere stretávame mladý párik. Pýtam sa ich, tak ako všetkých ostatných v protismere, prečo sa otočili. Slečna mi oznamuje, že došli na koniec rokliny a vracajú sa späť. S hrôzou v očiach sa jej pýtam, či tam nie je iná ústupová cesta. Nie. Musíme sa vrátiť ako sme prišli. Zmôžem sa len na: „Oh, my god“, poďakujem sa a s Janinom pokračujem ďalej. Viem, že sme takmer na konci, vidím vodopád, ktorý na mňa vyskakoval pri každom vyhľadávaní informácií o rokline ako jej záver. Viem aj to, že od vodopádu som na freemap.sk aj na kompass.de videla ďalšiu cestu, no pri sebe mám len mapu rokliny, ktorú sme dostali pri vstupe. Na tej je od vodopádu naznačená len cesta ku Kϋhweger Alm, ktorý je vzdialený 5,5 km.

Pred nami je ďalší oceľovým lanom istený úsek, ktorý stúpa pomerne prudko hore a opäť je to len úzky chodník vytesaný do skaly, na ktorý zhora vo veľkom padá voda. Záverečný vodopád na dohľad aj dosah foťáku. Sedím na skale a prehodnocujem naše možnosti. Mapa z bergfexu aj z freemap mi leží na kuchynskom stole v Sonnleitne, čo mi je platné asi ako hadovi ponožky.

Nakoniec kamzíkovi oznamujem, že ďalej nejdeme, pretože ak sa rovnakou cestou máme vracať nazad, strmým isteným úsekom dole ísť fakt nemienim. Pofotím si vodopád, opäť odložím foťák do batoha a vydávame sa na cestu späť. Zadok mám stiahnutý už vopred, keďže viem, čo nás čaká. Janino si však vykračuje úplne bezstarostne a teší sa, že exponovaný úsek bude môcť prejsť znova. Jediné, čo ho štve je fakt, že na nás zase bude prúdom pršať voda zo skál.

Keď sme zase pri konci tretej časti rokliny, sadám si na zem a vydychujem. Až tam sa priznávam môjmu synovi, ako šialene som sa bála – oňho. „Ale mamina, veď to bola pohoda,“ oznámi mi. Fakt sa nebál.

Návrat k autu

Sú takmer štyri, keď sa dávame na zostup nazad k autu. Vedie najskôr širokou lesnou cestou priamo ponad roklinu a zhruba v polovici sa pripája k chodníku č. 410. Široká lesná cesta s miernym klesaním sa mení na úzky lesný chodník s prudkým klesaním. Ľutujem, že som si trekingové palice nechala v Bratislave. Na druhej strane, v rokline by mi len zavadzali. Stačilo, že som v batohu vláčila statív.

Horko-ťažko sa o 17.30 blížime k autu. Posledné metre vedú po asfaltovej ceste, čo je pre naše unavené nohy horor. Mám chuť vyzuť sa a ísť bosá. Vyzúvam sa, ale až pri aute. V momente, ako zatvárame dvere, spustí sa lejak. Tento raz nie len malá prehánka, aké nás postrašili v rokline celkovo trikrát, ale regulárny lejak. Sprevádza nás až do Sonnleitnu a neutícha ani o ôsmej večer, keď odpadávam do postele.

Pár poznámok na záver

Deti, ktoré poznajú rokliny Slovenského raja či Jánošíkove diery, podľa môjho názoru úplne v pohode zvládnu tri zo štyroch častí tiesňavy. Zvládnuť sa bez výstroje dá aj štvrtá časť, no je na zvážení každého jednotlivca, či do toho bez istenia s deckami pôjde alebo nie.

Ústupová cesta nad záverečným vodopádom je, ak sa dá prebrodiť potok na druhú stranu (čo neviem či sa dá, keďže nad záverečný vodopád sme nešli) - podľa satelitných snímok na freemap.sk by to problém byť nemal. Touto cestou sa vrátite ku križovatke na konci tretej časti (keď prídete ku križovatke z tretej časti rokliny, uvidíte širokú štrkovú cestu po ľavej strane na druhej strane potoka - ponad potok sa dá dostať mostom). Jej začiatok je aj na mape, ktorú dostanete pri vstupe do rokliny, akurát je prečiarknutý, pretože nevedie do štvrtej časti. Ide ponad ňu.

Ísť do rokliny za dažďa sa neodporúča. Mierna prehánka je v pohode. Rovnako, za predpokladu, že máte dobrú turistickú obuv, je v pohode, ak idete do rokliny po dažďoch a niektoré istené úseky sú vlhké či mokré alebo na ne zo skál tečie voda.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek