Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Pohľad do Talianska
Pohľad do Talianska Zatvoriť

Túra Garnitzenberg a raj pre deti Madritschen

Budím sa do slnečného rána s vedomím, že počas dňa sa počasie zase zhorší. Cestou do kúpeľne premýšľam, kam vytiahnuť kamzíka, keď zakopnem a nechtiac ho budím. Je len šesť, chcela som ho rozhodne nechať spať dlhšie. Na druhej strane – aspoň môžeme vyraziť na túru a doslova ujsť pred nepriazňou alpského počasia. Po kontrole webkamier padá voľba na Garnitzenberg (1951 m).

Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto
Pohoria
Taliansko a Rakúsko: Alpy (Alpen / Alpi) – Východné Alpy (Ostalpen / Alpi Orientali) – Južné Vápencové Alpy (Südliche Kalkalpen / Alpi Sud-orientali) - Karnské Alpy (Karnische Alpen / Alpi Carniche)
Trasa
  • Najvyšší bod: 1951 m n. m. Garnitzenberg

Rýchlo robím raňajky, nahádžem do seba jedlo, vypijem kávu a kým Janino papá svojím tempom osemročného dieťaťa, balím veci do môjho aj jeho ruksaku. Kontrolujem radar, predpovede a opäť webkamery a trochu ho poháňam. Ešte umyť zuby, obliecť sa a môžeme vyraziť. O siedmej parkujem auto na parkovisku pri hraniciach s Talianskom (ktoré som najskôr nechtiac prebehla a vracali sme sa od jazera Lago del Pramollo), prezúvame sa a vyrážame. Janinovi sa nesmierne páči myšlienka, že časť cesty pôjdeme v Taliansku a časť v Rakúsku a že na hrebeni budeme priamo na hranici.

Výstup na Garnitzenberg (1951 m)

Z parkoviska vyrážame rezkým krokom ku hranici a pred hraničným priechodom mierime do lesa. Po pravej strane Taliansko, po ľavej strane cesta k chate Plattner a Watschiger Alm (pri druhej asfaltka končí). Pri malom kostolíku, ktorý má na pravej strane taliansku a na ľavej rakúsku vlajku, stojí pán s mobilom v ruke a kostolík si fotí. Zdravíme sa a na chvíľu sa pred ním zastavím, aby som sa pozrela do mapy. Hrebeň je od hraničného priechodu skalnatý a nevedie ním značkovaný turistický chodník. Máme na výber buď zájsť do Talianska a vybehnúť hore odtiaľ alebo ostať na rakúskej strane, ísť nejaký čas po asfaltke a potom sa z nej odpojiť na lesnú cestu k vrcholu.

Neprekvapuje ma, že Janino chce ísť talianskou trasou. Len ho so smiechom upozorňujem, aby si dával dvojnásobne pozor, lebo v Taliansku nám naše turistické poistenie neplatí, a keď sa mu niečo stane, budem ho musieť najskôr na rukách preniesť na rakúsku stranu hranice.

Od kostolíka mierime doprava krátkou lesnou cestičkou a dostávame sa k jazeru a hotelu, od ktorého vedie kameňmi vyložená cesta k Auernigalm. Nie najšťastnejší nápad – dláždiť turistickú trasu kameňmi. Ale čo narobíme. Našťastie netrvá dlho a ideme po príjemnej štrkovej ceste. O pol ôsmej stretávame kravy a viem, že sme pri Auernigalm, odkiaľ máme opäť viac než jednu možnosť ako pokračovať ďalej. Prvá cesta vedie priamo hore k Auering Hӧhenweg (1836 m) a odtiaľ po hrebeni až ku Garnitzenbergu, druhá ešte dlho pokračuje úbočím a štverať ku Garnitzenbergu sa môžeme buď od Kronalm (1614 m), alebo od Monte Corona Crone (1832 m). Vzhľadom na predpokladaný vývoj počasia dúfam, že Janino si vyberie prvú možnosť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Kamzík ma nesklame. Chce ísť rovno hore. A tak po tom, čo si vyfotím ranné, takmer bezoblačné talianske Alpy z každého možného aj nemožného uhla, odbočujeme zo širokej cesty pri žltej turistickej tabuli a mierime k Auering Hӧhenweg. Tabuľa nám napovedá, že cesta hore bude trvať približne 1.15 h.

Ocitáme sa v lese a doslova sa predierame málo používaným, zarasteným turistickým chodníkom. Všade je veľké množstvo rosy, ktorú rozrážame svojimi nohami. Viac jej schytáva Janino, ktorý ide suverénne vpredu. Jeho „bolia ma nohy, mne sa nechce“, ktoré som počúvala cestou až ku kravám, zrazu zmizlo. Zrazu je to pre neho znova dobrodružstvo. Ale chodník je úzky a podmáčaný, preto ho upozorňujem, aby nestrácal koncentráciu a neblbol.

Asi o 20 minút sme na veľkej lesnej lúke. On si človek robí srandu, že v Alpách je ešte aj tráva zelenšia ako na Slovensku, ale ona naozaj je. No najmä – je na viacerých miestach podmáčaná a musíme dávať pozor, kam stúpame. Kamzík mi už aj tak hlásil, že má mokro v topánkach – vďaka rose, ktorú cestou pozbieral. Opatrne križujeme potok a podmáčanú časť trasy nechávame pod sebou. Vybehneme niekoľko výškových metrov a celú lúku máme ako na dlani. A s ňou znova aj výhľad na Alpy. Kamzík si prezúva suché ponožky, odopína mokré spodky nohavíc, chvíľu posedí na skale a už si to razí ďalej hore tempom dospeláka.

Na Auering Hӧhenweg sme presne o 9-tej, ako predpovedala tabuľka dole pod nami. Ešte stále máme krásne počasie, o výhľadoch na všetky svetové strany ani nehovorím. Po hrebeni pokračujeme smerom na Garnitzenberg, chodník je úzky a kde-tu je zráz z oboch strán. Viem, že moje dieťa má pevný krok a rozhodne sa nebojí výšok, no aj tak ho prosím, aby išiel opatrne. Na chvíľu sa zastavíme na Gugge (1920 m), z ktorej máme konečne na dohľad cieľ našej rannej vychádzky – Garnitzenberg. Vyšliapeme po hrebeni 30 výškových metrov a tretíkrát stojíme pred voľbou ďalšej cesty. Janino si klepe na čelo, prečo je tam tak veľa trás. Môžeme pokračovať po hrebeni ďalej do Garnitzenalm alebo to stočiť kratším bočným hrebeňom k vrchnej stanici lanovky Gartnerkofelbahn (dostali by sme sa k nej aj z Garnitzenalm, len by to trvalo podstatne dlhšie).

Samozrejme, Janino chce ísť čo najkratšou cestou dole, a tak zostupujeme bočným hrebeňom k vrchnej stanici lanovky. Cesta je miestami fakt nepríjemná, klesanie prudké a kde-tu sa škriabeme po skalách. Kamzík ide prvý a berúc na vedomie môj chrbát mi komentuje každý krok a hlási, kadiaľ mám ísť.

Zhruba o 9.45 sme v bufete pri hornej stanici lanovky. Je pri ňom detské ihrisko, na ktoré chce Janino ísť, ale najskôr chce čaj a čerstvý praclík. Ja si dávam kávu a volám domov rosničke. Rada by som totiž Janina ešte zobrala na Madritschen (1928 m). Od východu sa zbierajú mraky, od západu sa zbierajú mraky, od Talianska sa zbierajú mraky. Neviem odhadnúť, dokedy nám vydrží počasie, preto sa pýtam manžela, čo vidí na radarových snímkach a všade, kde zvykne pozerať pravdepodobnosť dažďa. Na moje potešenie mi hlási, že aj keď sa zatiahne, najbližšie tri-štyri hodiny pršať nebude.

Aj keď sa pôvodne Janino chcel ísť hrať, ostala mu zima. Gartnerkofel je v oblakoch, v nadmorskej výške okolo 2000 m je fakt chladno. Prezúva si zase suché ponožky, prezlieka si nohavice a dáva na seba všetky vrstvy, ktoré som mu zbalila, vrátane nepremokavej teplej prechodnej bundy. Balíme sa a o 10.30 sa dávame na zostup. Keď zbadá kravy, odmieta ísť po širokej štrkovej ceste a radšej ide lúkou strmo dole. Nenamietam, stále je to hra o čas. Aj keď je klesanie prudšie a aj keď máme unavené nohy z predošlej túry, po chodníku uprostred lúky sa ide dobre. Kde-tu križujeme dočasné potôčiky, dostávame sa do menších lesíkov a križujeme jeden väčší potok. Za ním moje dieťa stráca pozornosť a – šmykne sa na čerstvom kravskom lajne. Našťastie si to odnáša len turistická topánka, časť ponožky a spodok nohavíc. Topánku si poutiera v tráve a pokračujeme ďalej.

Pri Watschiger Alm sa napájame na asfaltovú cestu a o 20 minút sme pri kostolíku, okolo ktorého sme šli ráno. Môj syn na mňa prekvapene pozrie: „Mamina, to my sme si urobili okruh?“
"Áno, urobili. A veľmi pekný a bohatý na výhľady."

Madritschen a raj pre deti

O 11.30 sme pri aute. Janino si prezlieka čisté nohavice, dáva si suché ponožky a suché topánky. Ja som až doteraz vydržala v mojich navlhnutých ponožkách a prezúvam ich aj so suchými teniskami v aute. Keďže dole je teplo, kamzík zo seba zvlieka vrstvy a hádže ich do kufra. A keďže viem, kam ideme a že tam možno bude chladno, vrstvy balím k sebe do batohu. Sadáme do auta a parkujeme bližšie k stanici lanovky.

Kupujeme lístky a už sa vezieme hore. Jankovi sa páči sedačková lanovka s plastovým krytom, potok pod nami, kravy pod nami a tiež atrakcie na dobrodružnej ceste Fixiho a Foxiho, ktorá začína práve pri údolnej stanici lanovky Madritschenbahn. Aj keď ho predstava dobrodružnej cesty líšok z jeho obľúbeného kresleného seriálu láka, odmieta prekonávať približne 500 výškových metrov, aby sa dostal na vrchol, po vlastných. Lanovka je pohodlnejšia.

Na vrchole využívam zvyšky pekného počasia a fotím, čo sa dá. Janino zatiaľ zostupuje k vodnému detskému raju, ktorý tu vytvorili, aby si aj najmenší užili svoje. Ja si sadám na jednu z drevených lavičiek a užívam si ničím a nikým nerušené výhľady na Zweikofel (2013 m), Zuckerhϋtt (2060 m) a Sattelkopf (2040 m). Pod nimi je chata Tropolacher Alm (1658 m), ku ktorej som od prvého dňa dovolenky chcela ísť, ale počasie mi akosi neprialo.

Keď kamzíka prestanú baviť vodné mlyny, vodotrysky a ostatné vodné atrakcie, pokračujeme smerom dole k jazeru. Je na ňom postavená drevená loď a na opačnej strane vodotrysk. Čo ale môjho syna zaujíma ďaleko viac je snehové pole. Vidí pri ňom ľudí, takže sa nemôžem vyhovoriť na to, že by sa k nemu nedalo ísť. Obchádzame jazero a pri vodotrysku sa napájame na červenú značku vedúcu k snehu (ako nám potvrdili aj starší turisti v protismere). Janino prechádza skalným poľom ako keby sa bol v horách narodil. Za svoje tempo by sa nemusel (opäť raz) hanbiť pred nijakým dospelým človekom.

Bohužiaľ, sme približne v polovici cesty, keď začína pršať. Snehové pole máme síce na dohľad, ale riskovať šmykľavé skaly sa mi nechce. Malý turista sa bez reptania otočí a skonštatuje, že sa tam vrátime, keď bude krajšie. V duchu si hovorím, ako mojej rosničke perfektne vyšla predpoveď. Od nášho telefonátu uplynuli necelé štyri hodiny.

Tesne pred jazerom stretávame turistov, ktorých sme míňali v protismere, kým sme mierili k snehovému poľu. Neregistrujem ich veľmi, rozprávam sa s Janinom, preto ma prekvapí, keď ma jeden z nich osloví. Akosi automaticky čakám angličtinu, takže mi chvíľu trvá, kým sa prepnem do vlastného jazyka. Turisti sú z Čiech. Idú od Zolner See, kde spali na chate a majú za sebou 7,5-hodinový pochod. V Nassfelde majú rezervovaný hotel a keďže prší, chcú sa tam dostať najkratšou možnou cestou. Ďalej preto pokračujeme spolu. Lúčime sa pri lanovke, kde nasadáme na sedačku a oni idú zisťovať, či sa dajú hore kúpiť lístky len na zostup.

Fotogaléria k článku

Najnovšie