Príjazd

Ďalší zamračený deň a mne to začína silno pripomínať našu dovolenku v Mittersille spred pár rokov. Nedalo sa nikam chodiť, takmer celý čas sme tvrdli v apartmánovom dome pri zjazdovke. Iné miesto, iný čas – takmer rovnaké počasie. Pozerám družicové snímky a predpoveď počasia a nakoniec velím, že ideme do rokliny. Tam mi oblaky prekážať nebudú a ak sa náhodou na nás znesie nejaká malá prehánka, prežijeme to. Vytrvalo pršať by malo začať až okolo obeda.

O 8.30 h sadáme do auta a mierime dole do Hermagoru. Tam míňam odbočku na Garnitzenklamm a pri obchodnom centre sa držím smerovníka na Weissensee. Pár kilometrov za Hermagorom je nenápadný zjazd do dedinky s názvom Jadersdorf, v ktorej má byť podľa mojich informácií roklina Weißenbachklamm a neďaleko nej vodopád Radniger.

Odbočujem, dávam nohu z plynu a sledujem, či neuvidím navigáciu do rokliny. Nula bodov. Riadim sa len tým, čo si pamätám z mapy, keď som plánovala výlet. Idem po hlavnej ceste dedinou, míňam pútač na nejaký Kleine paradies a pár metrov za ním vidím žltú turistickú tabuľu. Weißenbachklamm doprava. Riadim sa podľa nej a pokračujem úzkou dedinskou cestou ďalej. Konečne za sebou nechávame posledné domy a za potokom vidím niečo, čo by sa dalo nazvať malým parkoviskom (pri dobrej vôli je možné tam odparkovať desať, možno dvanásť áut, ak počítam aj parkovanie popri ceste, ktorá bežne nie je využívaná a autá nikomu nezavadzajú).

Sme tu prví. Auto nechávam na mieste, kde je najmenej blata, otváram kufor a obaja sa s Janinom prezúvame do turistických topánok. Do ruksaku balím aj statív. Je takmer deväť, všade nad nami visia sivé mraky, ale podľa mojej rosničky, ktorej som volala pred odchodom zo Sonnleitnu búrka mieri na Villach a východnejšie od nás.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Kúsok od parkoviska odbočujeme vľavo a držíme sa príjemnej lesnej cesty. Všade okolo nás je obrovské množstvo rozkvitnutej dobrej mysle (pamajorán obyčajný) a mäty. S Janinom sa dohodneme, že keď sa vrátime k autu, pôjdeme si trochu nazbierať a urobíme si bylinkový čajík (nemusíme sa tam vracať, bylinky rastú popri celej ceste späť).

Cesta k rokline trvá približne 10 minút a aby sme neodbočili zle, sledujem žlté turistické tabule. Sú na každej menšej či väčšej križovatke ciest po celom okruhu. Síce neuvádzajú čas, ale nám stačí aj smer. Ostatne, turistický sprievodca roklinou Garnitzenklamm nám tvrdil, že okruh všetkými jej štyrmi úsekmi by mal aj s návratom k autu trvať 5 hodín a nám trval viac ako osem. Máme vlastné tempo, užívame si prírodu a relaxujem aj tým, že fotím. Klasický vstup do rokliny tu nie je a nikde sa neplatí vstupné.

Weißenbachklamm

Pre niekoho môže byť nenápadná malá roklinka v porovnaní s obrovskou roklinou Garnitzenklamm sklamaním – no len ak hovoríme o veľkosti a mohutnosti vody. Inak je to krásne divoká a romantická tiesňava, ktorá rozhodne stojí za návštevu. Vytvoril ju potok Weissbach, keď si po stáročia kliesnil cestu vápencovo–tufovými skalami.

Lesný chodník vedie najskôr bokom potoka a pár metrov nad jeho korytom. Aj keď pod sebou vidíme krásne kaskády a malé vodopády, nevieme sa k nim dostať. Neprekáža, Janino sa rozhodne spoznávať okolité skaly, v ktorých sú menšie a väčšie jaskyne. „Mamina, už môže začať pršať, máme sa kde schovať,“ kričí na mňa spod veľkého skalného previsu.

Prichádzame k prvému vodopádu, ktorý padá dole skalami porastenými machom a trávou. Z boku vďaka výdatným dažďom posledných dní stekajú ďalšie prúdy vody. Krpec je netrpezlivý, nie je tu totiž žiadne miesto, kde by sa mohol hrať vo vode. Urobím preto pár snímok a pokračujeme v ceste.

Netrvá dlho a sme pri ďalšom malom vodopáde. Aj tu voda steká po machom obrastených skalách a vytvára nádherne romantické zákutie. Keďže k potoku sa ísť dá, môj syn nemá žiadne námietky voči tomu, že zase rozkladám statív a fotím. Dobiehajú nás dvaja starší páni a prosia ma, aby som im mobilom urobila spoločnú fotku. Zapózujú, zacvakám a lúčime sa. Dúfam, že za nimi nenasledujú ďalší ľudia ako v Garnitzenklamm a našťastie mám pravdu – nenasledujú.

Pokračujeme ďalej a ďalej, na viacerých miestach prekračujeme potok po opotrebovaných drevených lávkach, ktoré rokline tiež pridávajú svojský divoký charakter. Prejdeme popri ďalšom malom vodopáde a dostávame sa do najzaujímavejšej časti – aspoň pre moje dieťa. Cestu si razíme, kde sa dá a preskakujeme potok. Pri prvom rebríku musíme dávať pozor, aby sme z drevenej lávky neskočili do ľadovej vody, ale aby sme sa udržali na skale. V tých chvíľach niet šťastnejšieho dieťaťa na svete než je to moje.

Cesta pokračuje lesom popri potoku a zo zeme na viacerých miestach vyvierajú pramene. Opäť som svedkom nefalšovanej detskej radosti. Janík miluje pramene a pri každom jednom potoku kdekoľvek sme, chce vždy ísť na miesto, odkiaľ vyviera zo zeme. Tu sa nemusí namáhať a raziť si cestu do kopcov, tu má pramene priamo pri potoku.

Ďalšie dve drevené lávky križujú potok a my za nimi stojíme a premýšľame, kadiaľ ďalej. Cesta nie je nijako špeciálne vyznačená, jej smerovanie môžeme len predpokladať. Cez veľké skaly a mierny svah nevidíme, čo je ďalej. Stúpame premočenou pôdou nad potok a škriabeme sa cez korene a skalu, keď mi Janino oznámi, že TOTO nebola správna cesta. Obzerám sa okolo seba a premýšľam, ako zmeniť smer a hlavne kadiaľ, keď doplní, že by to predsa len asi šlo. Nechávame za sebou nádhernú skalnú bránu a najužšiu časť rokliny, ktorá sa nám doslova smeje na rozlúčku (jaskyne na jednej strane vytvárajú smejúcu sa tvár) a pokračujeme bokom potoka ďalej.

A zrazu... voda zmizne. Z ničoho nič je preč. Sme vo vrchnej časti rokliny a ideme priamo korytom rieky. Škriabeme sa po skalách a popadaných stromoch a razíme si vlastnú cestu. Bez vody. Sú úseky, kde si v duchu hovorím, že je to bez vody celkom fajn, lebo inak by sme sa brodili priamo potokom. „Mamina, veď to je ako Suchá Belá,“ zvolá na mňa malý kamzík a smeje sa z plného hrdla. S radosťou mi pózuje na fotky, na ktorých si rukami chytá líca a otvára ústa dokorán na znak toho, ako veľmi sa čuduje, že ideme roklinou bez vody.

Prichádzame k najvyššiemu rebríku, ktorý je vysoký viac ako 10 metrov. Aj keď je vlhko, drevo sa nešmýka a Janino ho vybehne bez najmenších problémov. Ostatne, čo iné sa dá čakať od dieťaťa, ktoré absolvovalo dva dni pred tým všetky štyri časti Garnitzenklamm a jediný, kto sa tam bál, som bola ja?

Radniger Wasserfall

Je približne 10.30 h, keď nechávame roklinu za sebou a dávame sa na zostupovú cestu späť k autu. Klesanie je mierne, cesta je široká a je z nej viacero odbočiek do lesa. S vytlačenou mapkou v ruke, na ktorú som si fixom naznačila našu trasu, pokojne kráčam po boku môjho malého-veľkého turistu a rozprávame sa o tom, čo sme uplynulú 1,5 h zažili. Na viacerých miestach sa les rozostupuje a keby bolo krajšie počasie, zrejme by sme mali pekné výhľady na Alpy. Takto máme výhľady len na hmlu a oblaky.

Asi po pol hodinke sa dostávame na označenú odbočku k vodopádu. Kto by si nevšimol značku, určite neprehliadne lavičku. Úzkym zarasteným chodníkom zostupujeme k vodopádu. Keďže čo do výdatnosti vody nepatrí medzi najväčšie, nepočujeme ho, kým nie sme takmer pri ňom.

Pofotím si nenápadný vodopád a potom asi 15 minút čakám, kým sa moje dieťa dohrá v potoku. Nenaháňam ho, aj on trpezlivo čakal, kým maminka blbla s foťákom na statíve.

K autu je to potom asi ďalšia slabá polhodinka vychádzkovým tempom. Klesanie širokej štrkovej cesty je stále príjemné. Čo už je menej príjemné, sú nízke oceľovo-sivé oblaky nad nami, ktoré neveštia nič dobré. Vo chvíli ako otváram kufor, aby sme sa prezuli, spustí sa lejak. Úprimne ľutujem ľudí, ktorí sú ešte v rokline, pretože lejak sa netvári, že by chcel byť len jemnou prehánkou a parkovisko je plné.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek