Trasa

Hermanovce nad Topľou – Krížne cesty – Údolie obrov – Sokolie skaly – chata Zajacová – Ivanov vrch – Hermanovce nad Topľou

Posledné roky chodím na turistiku prevažne sám alebo s jedným či dvomi kamarátmi. Na spoločné trasy s manželkou a bez detí neboli možnosti. Deti nám podrástli a keď sa objavila výzva Doby Hory, videl som príležitosť ako sa vrátiť k spoločnej záľube.

Sokolie skaly

Ako prvú trasu si volíme výstup na Sokolie skaly a Ivanov vrch a berieme so sebou tiež prvorodeného osemročného syna. Po hodine a pol cesty parkujeme auto na južnom konci obce Hermanovce nad Topľou blízko kostola na provizórnom parkovisku. Berieme si ruksaky a chystáme sa na cestu. Po prvýkrát má premiéru Bugs - nový turistický batoh, v ktorom mám zbalenú všetku tradičnú výbavu, od zápaliek a sáčkov na odpad až po tomahawk a mačetu pre každý prípad.

Na parkovisku nachádzame prvú orientačnú tabuľu, ktorá nás zoznamuje s charakteristickým a pomerne známym vrchom Oblík. Jeho typický oblí tvar nás sprevádza až takmer na rázcestie Krížne cesty. Cestou míňame atrapu dela z oslobodzovacích bojov medzi Červenou armádou a okupačnými silami Nemecka na konci 2. svetovej vojny. Na rázcestníku nachádzame mapu Slanských vrchov vytesanú do skaly a hoci je to veľmi originálny nápad, chvíľu nám trvá, kým sa zorientujeme. Následne bočíme na východ a držíme sa modrej značky.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po pár metroch nás čaká prekvapenie vo forme železničného vozíka, ktorý demonštruje, akým spôsobom sa z okolitých údolí zvážalo drevo. Krátko na to synátor objavuje schodíky do lesa, vybehne po nich ako kamzík a nachádza prístrešok s ohniskom. Mylne ho považuje za chatu majora Kukorelliho, ku ktorej prichádzame až o pätnásť minút neskôr a nachádza sa na začiatku Údolia obrov. Na parkovisku pod ňou vidíme, že autom sa dá pohodlne dostať až sem, ale sme radi, že sme sem prišli pešo - jazdu autom za turistiku veľmi nepovažujem.

Pokračujeme ďalej po náučnom chodníku Telekia. Síce začína pri parkovisku, ale dá sa naň napojiť aj od chaty. Škoda, že sme informáciu zistili až po absolvovaní strmého stúpania. Po prvej zastávke chodníka, pamätníku SNP, sme prekvapení prítomnosťou terénneho auta s britskou poznávacou značkou. Značenie na prvej križovatke je mierne rozporuplné, preskakujeme druhú zastávku a prichádzame priamo k tretej, ktorú predstavujú Kultové kamene. Zisťujem, že sa nachádzame mierne mimo našej plánovej trasy, ale prejdeme ešte kus do kopca, aby sme sa pokochali pohľadom na obriu stopu. Pripomína skôr labu Yetiho.

Zostupujeme približne päťsto metrov a dostávame sa k druhej zastávke náučného chodníka a priamo pod Sokolie skaly. Cesta hore je strmá, ale krátka a za pomoci lán sa dostávame hore za desať minút. Tu stretávame ďalších turistov a aj štvornohých miláčikov. Prvý vrch sme zdolali pomerne nenáročne.

Ivanov vrch

Po dosiahnutí prvého cieľa, zostup na Krížne cesty prebieha väčšinou mlčky, zato rezko. Modrú značku meníme za zelenú, ale pri chate Zajacová ju nedopatrením strácame a pokračujeme po lesohospodárskej ceste. Privedie nás k bývalému kameňolomu, po ktorom nie je ani pamiatky, vieme o ňom iba z mapy. Miernemu stúpaniu je koniec, trasa začína naberať výškové metre. Čoskoro sa opäť napojíme na zelenú a s námahou sa po nej plahočíme až k lesnému rázcestiu medzi cestami na Ivanov vrch a Praporec. Dávame si obed vo forme palaciniek a naberáme dych na posledný úsek.

Napojenie zelenej trasy s modrou, ktorá vedie na vrchol nie je dobré, chvíľu nám trvá, kým nájdeme značku. Po pár metroch ďalej zisťujem, že chodník nie je veľmi udržiavaný. Predierame sa priamo cez les a putujeme viac-menej iba intuitívne, pretože chodník je poškodený popadanými stromami. Smerujeme k svetlu a prichádzame na prvú skalnú vyhliadku. Na samotný vrchol v nadmorskej výške 813 m sa dostávame po hrebeni a ako odmena za druhý vrchol je výhľad do širokého okolia. Vidíme krajinu od Šimonky na východe až po Oblík a obce za ním.

Cesta nadol prebieha v rýchlejšom tempe. Hore fúkal vietor a na synátora padla silná nádcha. Doteraz všetky nástrahy túry zvládol v pomerne dobre kondícii, tu ale kapituluje. Zostupujeme a zásoby papierových vreckoviek sa rýchlo míňajú. Celý čas sa držíme zelenej značky a sme radi za to, akú trasu sme si zvolili na výstup, pretože podľa neustáleho klesania to vyzerá na náročnejšiu trasu. Pri Zajacovej natrafíme na černice a doprajeme si chvíľu na doplnenie vitamínov. O dvadsať minút neskôr prichádzame k autu a úspešne ukončujeme túru.

Zhodnotenie

Celkovo hodnotím trasu za mierne náročnú a teším sa, keď si ju prejdem znovu v inom ročnom období. Cestu zvládol aj náš osemročný syn a preto si myslím, že trasa je vhodná aj pre deti. Musím ale dodať, že by mali mať aspoň nejakú kondíciu a vôľu, aby ju zvládli.

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek