Vrch Sitno so svojou nadmorskou výškou 1009 metrov je najvyšším vrchom sopečného pohoria Štiavnické vrchy. Zvolíme si najkratšiu výstupovú trasu od Počúvadlianskeho jazera s návratom cez hrad Sitno a Tatársky jarok späť k jazeru.

Trasa

Počúvadlianske jazero – Tatárska lúka – Jubilejný háj RČS – Sitno – Sitniansky hrad – Tatársky jarok – Počúvadlianske jazero

Parkujeme na severnom brehu jazera na platenom parkovisku, áut je tu zatiaľ málo. Zelená značka smer Sitno štartuje z južnej strany jazera. Obchádzame ho úzkym chodníčkom tesne nad hladinou. Na južnej strane je väčšia pláž a už teraz tu vládne správna plážová atmosféra. Breh jazera je obsypaný dekami, šantiace detváky v jazere, bufety obsypané hladošmi, prekrikujúce sa reproduktory, neďaleko ešte nejaké stánky s jarmočnými atrakciami. No toto veru nie je naša šálka kávy, tak rýchlo nájdeme zelenú značku a hotujeme sa stúpať do vrchu. Chodník stúpa pekne svižne, pretína jednu pomyselnú vrstevnicu za druhou. Najlepšie to ide našim chalanom. Pozorujem ich s radosťou. Chládok pod vysokými listnáčmi nás chráni pred stúpajúcou teplotou letného dňa. Pohostinnosť lavičky pri studničke využijeme na malé občerstvenie.

Tatárska lúka

Chodník opustí les a vykročí po vrstevnici na územie NPR s 5. stupňom ochrany. Začína tu NCH Sitno, má sedem zastávok, jeho tabule nám veľa povedia. Okolo nás je krásna lúka, víta nás pravou letnou kvetenou. V diaľke vidíme vrchol Sitno s neodmysliteľným vysielačom. Sme na Tatárskej lúke. Traduje sa, že pod hradom boli v 16. storočí porazené tatárske oddiely, ktoré bojovali v tureckých vojskách. Odtiaľ je názov Tatárska lúka. Už Matej Bel píše, že okolitý ľud vyhľadával Sitno kvôli užitočným bylinám a Andrej Kmeť tu identifikoval a popísal vyše tristo druhov ruží.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Jubilejný háj

V roku 1928 sa pri príležitosti 10. výročia Československej republiky vysádzali tzv. Jubilejné háje. Boli označené pamätným kameňom s vyznačeným textom RČS 1918 - 1928. Okolo kameňov boli vysadené dreviny vhodné pre príslušnú lokalitu, no odlišné od okolitého lesa. Na týchto miestach sa konali oslavy 10. výročia vzniku ČSR. Patrí medzi ne tiež Jubilejný háj presne na Tatárskej lúke. Odbočíme z modrej značky a úzkym chodníkom cez lúku sa k nemu dostaneme. Stromy sú staré viac ako 100 rokov, niektoré ešte pyšne stoja v plnej sile a určite by nám vedeli vyrozprávať príbeh vzniku hája vrátane osudov ľudí, ktorí ho vysadili. Ďalšie uschli a iba ich staré neživé kmene dotvárajú trochu smutnú tichú náladu. Pomotáme sa, hľadáme kameň, no márne. Tak opúšťame zaujímavé miesto. Vrátime sa späť k rázcestníku.

Sitno

Vrch Sitno bol osídlený už v praveku, bolo tu sídlo kmeňového náčelníka s vojenskou družinou. Okolo roku 1100 pred našim letopočtom tu vzniklo mohutné hradisko, okolo zlomu nášho letopočtu sa predpokladá príchod Keltov, neskôr tu vybudovali stredoveký kamenný hrad, ktorý chránil prístupové cesty k banským mestám.

So Sitnom a jeho hradom sú oddávna späté mnohé legendy, povesti a piesne. Mnoho povestí hovorí o poklade zakopanom na Sitne, aj o "bráne do pekla". Matej Bel (1684 - 1749) hovorí, že slovo Sitno zodpovedá dnešnému slovu peklo. Dokonca vraj podobnosť slov satan a Sitno nie je náhodná. Boli ľudia v minulosti na Sitne svedkami temných tajomstiev, alebo sa legenda viaže k sopečnej činnosti?

Čaká nás ešte posledných 100 výškových metrov k jeho vrcholu. Znova vchádzame do lesa, prudšie stúpanie nám na viacerých miestach uľahčuje drevené schodište. Na jednej skale je osadená tabuľa s textom: Štiavnické vrchy všeobecne a Sitno zvlášť sú právom považované za kolísku európskej turistiky v stredných polohách.

Je to veľmi pekný kúsok cesty, schody obchádzajú skaly, ktoré vám pred očami akoby rástli do neba. Nasleduje plošina s peknými výhľadmi, kde určite treba urobiť vrcholové fotky, hoci najvyššia kóta je ešte o kúsok vyššie. Vrcholová lúčka nás víta niekoľkými dominantami, vpravo vysielač, ktorý sa mi na kultové miesto plné legiend úplne nehodí, no je potrebný.

Náučná tabuľa porozpráva históriu vzniku organizovanej turistiky v okolí Banskej Štiavnice. Sitniansky turistický klub vznikol v roku 1860 ako druhý v Európe (hneď po londýnskom). V roku 1874 nad Hodrušou v okolí Gedeon štôlne klub vyznačil prvú turistickú trasu na našom území.

Vľavo je drevená vežička s tabuľou venovanou Andrejovi Kmeťovi - Sitnianskemu rytierovi. Je v nej expozícia dejín, flóry a fauny Sitna. Andrej Kmeť ako prvý skúmal archeologickú lokalitu Sitno koncom 19. storočia. Na Sitne, na Tatárskej a Lehotskej lúke vykopal bronzovú sekerku, črepy, bronzovú čašu a hlinené nádoby. Spolu s inými Kmeťovými nálezmi tvorili základ prvého slovenského múzea v Martine.

Pod vrcholom je ukrytá Chata Andreja Kmeťa. Potrebujeme doplniť tekutiny a deti sa dopredu pýtajú nanuky. No keď vojdeme, zacítime vône jedla. Nepohrdneme gulášom ani kapustnicou, obe sú vynikajúce. Deti si vyberú najväčšie nanuky, hrajú karty. V chládku chaty si oddýchneme.

Teraz je čas na objavovanie miest s najkrajšími výhľadmi, sú poskrývané a treba k ním prejsť úzkymi chodníčkami pomedzi vysoké kríky či nízke stromy. Je to malé dobrodružné objavovanie. Pohľady z výšky pohladia dušu.

Hrad Sitno

Na zostup volíme modrú značku, vhodnú na výstup na Sitno aj pre bicykle. Chalani sú zvedaví na hrad. Cez lúku so starými stromami sa dostaneme k jeho zrúcanine. Je tu tabuľa, na ktorej vidíme, ako asi v minulosti hrad vyzeral. Aj niečo z jeho histórie:

Kamenný hrad vybudovali v druhej polovici 13. storočia, aby chránil prístupové cesty k Banskej Štiavnici a stredovekým banským mestám. Uhorskí panovníci a banskí podnikatelia chceli nerušene ťažiť. Drahé a farebné kovy boli terčom záujmu lúpežných rytierov aj feudálov z okolia. Dymové signály a v noci ohne varovali bohatú Štiavnicu pred nepriateľom. Stredoveké hradby obkolesovali celú vrcholovú plošinu až po strmé neprístupné skaly na severnom a juhozápadnom okraji. Samotný hrad stál na východnom výbežku Sitna. Bol v 16. storočí prebudovaný a v roku 1710 zničený kuruckými vojskami Františka Rákocziho II.

Prejdeme k ruine hradu, je zaujímavé, ako ťažko sa dá rozoznať, kde končí skala, na ktorej bol hrad vybudovaný a kde začína samotná stavba hradu.

Chlapci ho celý prelozia, takéto dobrodružstvo majú veľmi radi. Dúfame, že niekde nespadnú. Vedľa je miesto na krátky oddych či malý piknik. K modrej značke sa vrátime rovnakou cestou.

Klesáme ďalej modrou značkou, pri smerovníku Granty si doplníme fľaše výbornou čerstvou studenou vodou zo studničky. Prečítame si zaujímavosti o tunajšej flóre a faune. Je to posledné zastavenie NCH Sitno.

Tatársky jarok a štôlne

Pri rázcestníku Vlčie jamy meníme značku a pokračujeme po žltej. Chodník sa zužuje, otvára výhľady, je to pekný úsek prakticky po vrstevnici. Následne znova vchádzame do lesa a tu medzi stromami objavujeme rôzne pozostatky banských technických stavieb, Tatársky jarok či štôlne. Takto v chládku a miernym klesaním sa vraciame späť do civilizácie. Z ticha a šumu lesa sme opäť v letnom ruchu pri Počúvadlianskom jazere. Ľudské mravenisko na pláži opúšťame chodníčkom tesne po jeho brehu a o chvíľku sedíme v aute. Deti majú kopec zážitkov, tak džavocú celú cestu k našej štiavnickej základni.

Záver

Je to veľmi pekný a pestrý okruh. Vďaka NCH Sitno sme sa dozvedeli veľa historických či prírodných zaujímavostí. Texty boli zrozumiteľné aj deťom, vďaka legendám aj trochu rozprávkové. Zo srdca vám ho odporúčam.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek