Žiarska chata

Žiarska chata sa stala na dva dni naším základným táborom. Len čo sme na ňu dorazili, najväčším problémom pre chlapcov bolo nájdenie pečiatky chaty. Nakoniec to nebola až taká tragédia a onedlho sa vynímala v ich zberateľských zošitoch. Keď sme to najdôležitejšie z celého pobytu stihli vybaviť hneď na jeho začiatku, mohli sme spokojne stráviť čas aj v okolí chaty. Kým prvý deň sme si dali z chaty len aklimatizačnú prechádzku do Jaloveckého sedla (aj keď poniektorí z nás vybehli aj na Príslop), nasledujúci deň bol na programe výlet na Plačlivô.

Pri letmom pohľade na turistickú mapu pozorovateľ zistí, že zo Žiarskej chaty je možné absolvovať niekoľko okruhov kombinujúc pritom rôzne farebné značenia chodníkov. Keď ale zvážime dĺžku a prevýšenie jednotlivých okruhov a všeobecne známu náročnosť roháčskeho hrebeňa, tak nám vyšlo, že pre našich chlapcov na zoznámenie sa s touto časťou Tatier postačí okruh zo Žiarskeho do Smutného sedla cez Plačlivô. Jedinou nevýhodou trasy je, že z chaty budeme vychádzať, aj na ňu sa vracať rovnakým chodníkom.

Po raňajkách sa ešte vraciame na izbu, kde balíme všetko potrebné do našich batohov. Pomaly sa s izbou lúčime, keďže po našom návrate z výletu bude pre nás nedostupná. Onedlho opäť stojíme pri rovnakom turistickom smerovníku za chatou, ako v predchádzajúci deň. Tentoraz však neodbočujeme doľava, ale pokračujeme v poznávaní zeleno značeného chodníka v opačnom smere. Pre istotu sa k nemu pridruží aj modrá značka. Po nej sa budeme neskôr vracať späť na chatu.

Výstup do Žiarskeho sedla

Prekračujeme mostíkom potok a plynulo stúpame chodníkom, ktorý je lemovaný čučoriedím. Sem-tam si z neho niečo odtrhneme, ale už to nepreháňame ako v predchádzajúci deň. Predsa, tento výlet nám bude trvať dlhšie. Cieľ a najvyšší bod výletu zatiaľ nevidíme, zacláňa ho Prostredný grúň. Zato po našej pravici nás sleduje impozantný Baranec. Pokukáme jeho žľaby aj kotol. V túto hodinu však ešte nie sú tak pekne nasvietené ako protiľahlý masív Jaloveckej kopy, v okolí ktorej sme sa motali včera. Chodník sa ďalej vinie pomedzi ostrovčeky kosodreviny. Len dúfame, že z nich nevyjde niečo chlpaté.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Najmladší z nás – Jerguš (inak čerstvý prváčik) – si hneď vymyslí úlohu, aby sme mu dávali rôzne slová a on bude hádať na aké písmeno sa začínajú. Toho sa hneď chytí jeho starší brat Jonáš - zlomyseľník a dá mu slovo ôsmak. Najväčšia zábava je pri slove šťastie, to začína na písmeno „šť“ (ak ste ešte nevedeli). Ani nezbadáme ako rýchlo nám pribúdajú výškové metre. A hra plní účel, medvede sa nám vyhýbajú. Aj Prostredný grúň sa medzitým trochu odstúpil, takže vidíme cieľ výletu. Ale zdá sa byť ešte ďaleko, tak ho radšej chlapcom neukazujeme.

Po našej pravici, ako postupujeme, sa Baranec pomaly porúča a jeho miesta preberá jeho sused - Smrek. Ale hlavne sa približuje turistický smerovník pod Homôľkou. Pri ňom si dávame dlhšiu pauzu, meníme dlhonohávy za ich kratšie varianty. Dostali sme sa na miesto, v ktorom začína samotný okruh, ktorý plánujeme spraviť. Ak všetko pôjde dobre, prídeme sem z opačnej strany, tentoraz modro značeným chodníkom. Objavujú sa tu prvé väčšie samostatne stojace balvany, tak prečo to hneď nevyužiť na lozenie po nich. To sa samozrejme týka mladších ročníkov. Staršie v duchu rátajú koľko výškových metrov nám ostáva do Žiarskeho sedla.

Po lezeckej vsuvke pokračujeme ďalej po zelenej značke. Onedlho prechádzame malinkým kamenným morom a krátko za ním naďabíme na malé Pliesko pod Žiarskym sedlom. Sme priamo pod Plačlivým, z tohto uhla sa výstup naň nezdá byť náročný. Ani do sedla nemáme ďaleko. Ocitáme sa v oblasti, ktorej by sa nejeden krajinkár potešil. Žiadna jednotvárna krajina, ale rôzne vyvýšeniny, priehlbiny, žľaby, rebrá, kotly. Príroda sa tu vyhrala.

V Žiarskom sedle nás nepríjemne prekvapí závoj hmly prenikajúci z oravskej strany, ktorý nám nechce ukázať Ostrý Roháč. Zato masív Jakubinej je dych vyrážajúci. Nepriateľská oblačnosť ju však o chvíľu pohlcuje. Našťastie náš cieľ úspešne vzdoruje. Tak poďme tam.

Na hrebeni Roháčov

Po doplnení energie začíname stúpať tentoraz po žlto značenom chodníku na hrebeň Roháčov. Pomaly prekladáme nohu pred nohu. Postupu sa nedrží jediný Jonáš. Hneď vyštartoval ako namydlený blesk. Ostatní zaraďujeme nižšiu rýchlosť. Starší sa tešia krásam, ktoré za ich chrbtami ponúka pohľad na hrebeň vedúci zo sedla cez Smrek a ďalej na Baranec a jeho odbočku cez Štrbavého na Malý Baranec. Ale pozeráme aj pred seba. Už z diaľky rozoznať ružicu na vrchole Plačlivého. Jonáš sa už pri nej poneviera, my sa zatiaľ len tmolíme okolo spadnutého smerovníka pod Plačlivým. Ani nerozmýšľame nad odbočením doprava smerom na Ostrý Roháč. Chlapci ešte majú naň čas. Zato staršia generácia si zaspomína na jeho prechod spred mnohých rokov. Našťastie si ho najstarší člen výpravy pred mesiacom mohol opäť zopakovať.

Od spadnutého smerovníka sme naozaj na hrebeni Roháčov. Po ňom budeme prechádzať červeno značeným chodníkom. Od smerovníka sa odkláňa nenápadná odbočka západným smerom, ktorá vlastne obchádza vrchol Plačlivého. Jej sa nebudeme venovať. Veď na najvyšší bod výletu je to čo by kameňom dohodil. No hádzať radšej nebudeme. Okrem Jonáša je na vrchole niekoľko ľudí. O chvíľu sa na ňom ocitne aj zvyšok výletníkov. Sme šťastní, že sa nám podarilo v dobrom rozpoložení a v peknom počasí dostať na kopec.

Prejde len pár minút a príroda nás na vrchole parádne víta. Vidmom! Ani sa nám nechce veriť, že máme také šťastie. Na severe, na oravskej strane Roháčov je kopec hmly, ktorá sa neustále mieša, hustne a rozplýva. Aj na liptovskú stranu by sa rada dostať. Ale Plačlivô ju statočne zadržiava. Ostrý Roháč už nie je taký silný (predsa je o pár metrov nižší). Raz ho vidíme a o chvíľu je po ňom. A tak dokola. A za našimi chrbtami je slnko vyškerené. Sem-tam sa ho snaží zakryť nejaký oblak, ale predsa na pár okamihov sa môžeme všetci tešiť zaujímavému výjavu.

Ale prekvapeniam ešte nie je koniec. Najkrajšia účastníčka výletu má dnes výnimočný deň, a tak jej pri vrcholovej ružici chlapská časť výpravy odovzdá darčeky k narodeninám. Konečne si môžeme dopriať dlhšiu pauzu. Vybaľujeme poživeň z batohov a každý si z dačoho zobne. Medzitým divadlo s hmlou na oravskej strane pokračuje. Chlapcom stihneme ukázať Roháčsku dolinu s Ťatliakovou chatou. O chvíľu na to aj tamojšie plesá, okolo ktorých sme sa pred mesiacom prechádzali. O ďalší okamih je všetko zahalené, sťaby tam ani žiadna dolina nejestvovala. A ešte raz sa nám ukáže vidmo, síce trochu slabšie ako na prvýkrát. To asi aby si ho chlapci zapamätali. Na juhu, v protisvetle veľa toho nevidieť, ale aspoň hornú nádrž prečerpávacej elektrárne na Čiernom Váhu chlapcom poukazujeme.

Po celej hodine strávenej na vrchole nastáva čas zostupu. Po pár metroch sa charakter chodníka mení. Už to nie je klasická pochodovačka ako to bolo zo Žiarskej chaty až doteraz. Zapájame ruky, hľadáme vhodné chyty. Chlapci sú vo svojom živle. Kým staršieho Jonáša ani nestíhame ustrážiť, mladšiemu Jergušovi občas naznačíme, kde by bolo najlepšie stupiť alebo sa čoho zachytiť. Aj keď klesáme z vrcholu, postupujeme síce pomalšie, ale isto. Onedlho úsek končí a ocitáme sa na klasickom hrebeňovom chodníku. Predsa sa ešte vyskytne krátka lezecká vsuvka a ideme po štandardnom chodníku. Výhľadov si však nadlho neužijeme, lebo na oravskej strane sa rozhodli, že na Liptov pošlú viac hmly ako by sme si želali. Keď sa hmla po chvíli vytratí, pod nami zbadáme pliesko, okolo ktorého sme vystupovali. Zhora to vyzerá, akoby sa v ňom kúpali hrochy. Ale to len balvany z neho vytŕčajú. Spoza Prostredného grúňa vykukne aj Žiarska chata. Aspoň pekne z hrebeňa vidíme ako a kadiaľ budeme na ňu zostupovať. Pred nami sa ešte v diaľke pekne vynímajú Baníkov a Príslop.

Zostup zo Smutného sedla na Žiarsku chatu

Ako prichádzame do Smutného sedla, naše putovanie po hrebeni Roháčov končí. Ostáva nám len zostúpiť na rázcestie pod Homôľkou, kde uzavrieme náš okruh, a z neho ďalej klesať na Žiarsku chatu. Zo sedla chodník mení farbu, tentoraz na modro. Na výlete sme vystriedali všetky možné farby turistického značenia (poľskú čiernu nerátame). Nakukneme na oravskú stranu a pekne sa nám ukážu dva rohy, podľa ktorých horská oblasť dostala meno Roháče. A rohmi sú Plačlivô (Plačlivý Roháč) a Ostrý Roháč.

Po krátkej pauze sa ťaháme naspäť dole do Žiarskej doliny. Kulisu nám bude až do cieľa tvoriť mohutný Baranec. Teraz je spolu so Smrekom krajšie nasvietený ako tomu bolo dopoludnia. Zo sedla chodník traverzuje smerom na hrebeň Prostredného grúňa. Po hrebeni chvíľu zostupujeme, môžeme si tak dopriať výhľady ako na baníkovskú, tak aj na baraneckú stranu a tiež späť do Smutného sedla. Keď z hrebienka zídeme, všimneme si, že okolitá krajina hýri pestrými farbami. Fialové fľaky (vresu?), čučoriedie už chytá oranžovo-červený odtieň, zo žľabov Smreku kričí sýtozelená farba, tráva naberá hnedastý nádych. K tomu belasé nebo a biele oblaky. Vitajte v ateliéri Príroda.

Kým sa dostaneme k smerovníku pod Homôľkou, predsa len čučoriedkam neodoláme. Spomaleným presunom nakoniec uzatvárame náš okruh. Od smerovníka až k chate to už poznáme. Ostáva nám len dúfať, aby sa nám vyhli neželané chlpaté tvory. Nakoniec všetko dobre dopadlo a po hodinke šliapania sa ocitáme na terase Žiarskej chaty, kde si každý z nás dopraje značne oneskorený obed. Sľubujeme si vo štvorici, že sa sem ešte vrátime.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek