Trasa

Jarabina, Oblisok (kríž) – Jarabinské tiesňavy – studnička pod Hájom – kaplnka v Háji – Lančkovo – kaplnka v Háji – studnička pod Hájom – Jarabina, Oblisok (kríž)

Severný Spiš je mimoriadne podmanivý aj v daždi, ktorý dodáva zvlnenej krajine zaujímavú tajomnosť. Až slnečné lúče, hoci aj len veľmi nesmelé, ho však ukážu v plnej kráse. Od kríža na ceste medzi Jarabinou a Litmanovou, kde nechávame auto, sa prvýkrát po niekoľkých dňoch, kedy tadiaľto jazdíme, kocháme úhľadnosťou mäkkých kopčekov a zvlnených ciest, majestátnosťou Ľubovnianskeho hradu a v diaľke prvýkrát rozoznávame Vysoké Tatry, stále však zahalené v mrakoch.

Lúkami nad Jarabinou

Modrá značka nás vedie širokou poľnou cestou po pekných lúkach, z ktorých sa nám otvárajú nové a nové pohľady na okolitú krajinu. Užívame si vytúžené slnečné lúče, ktoré sa kde-tu predierajú pomedzi mraky, a na cukríkových úplatkoch pre najmladšiu členku výpravy, 4,5-ročnú Luciu, postupne prichádzame k smerovníku Jarabinské tiesňavy.

Nachádza sa na malom sedielku, ktoré poskytuje ďalšie neokukané výhľady, ale aj informačnú tabuľu o Jarabinskom prielome. Až tu sa dozvedáme, že modro-značený chodník vlastne nevedie po lúkach, ale schádza k potoku Malý Lipník a prevádza turistov tiesňavou, ktorú vytvoril. So záujmom teda zostupujeme cestičkou, ktorá bola zjavne len veľmi nedávno vysypaná štrkom, vďaka čomu sa po výdatných dažďoch predchádzajúcich dní nemusíme šmýkať po blate. Zatiaľ, ale to ešte netušíme.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Začiatok prielomu suchou nohou...

Upravený chodníček nás privádza k pekne vybudovanej vyhliadke na prielom, z ktorej vedie pohodlné kovové schodisko až k potoku Malý Lipník. Všetko pôsobí novo, až na riečku, ktorá dlhé roky vytvára zaujímavú tiesňavu. Voda zurčí a z relatívne širokého brehu sledujeme, ako sa prediera pomedzi vysoké skalné steny. Tam však cestička nevedie.

Otáčame sa opačným smerom a po blatovo-kamenistom brehu putujeme proti prúdu. Vody je zjavne viac než zvyčajne a nie vždy je jednoduché prejsť suchou nohou, navyše s malou cupitajúcou slečnou. Hoci k vode sme zostúpili po vymakanom schodisku, tu už nás žiadne pomôcky nečakajú a musíme si pomôcť sami.

Zvyšok po vode a blate

Už prvý (a zďaleka nie posledný, ale to ešte netušíme) prechod na druhý breh potoka je zaujímavý. Viktor, majiteľ dlhších nôh a väčšej odvahy, potok preskáče po kameňoch a pomôže aj Lucii. Ja si odovzdane vyzúvam topánky a brodím. Voda je celkom príjemná, ani nebolí tak, ako tatranské potoky. Na druhom brehu sa poctivo obúvam, aby som po krátkom ťapkaní príjemným lesným chodníčkom celý výzúvaco-obúvací rituál zopakovala pri ďalšom prekonávaní potoka. Viktor je macher, dávajú to s Luciou suchou vibramou. Pri treťom kole vyzúvania, lebo Jarabinský prielom je zjavne o nekonečnom preskakovaní potoka, už na obúvanie rezignujem. Viktor hlási, že kúsok ďalej sa potok prekonáva znova, takže barefootky putujú do ruky a prechádzam na nefalšovaný barefoot. Povrch je super, mäkký, príjemný, trošku blatko, kde-tu nejaký kamienok či koreň. Týmto rozhodnutím šetrím kopec času, lebo brody pokračujú jeden za druhým.

Postupne sa pridáva aj Viktor a naboso si užívame nielen potok, ale aj hlboké čvachtavé blato, ktoré sa na chodníku zjavuje čoraz častejšie. Je to paráda. V topánkach by sme sa mu krkolomne vyhýbali cez húštinu, no takto to môžeme v pohode dať stredom, zaboriť sa hoc aj po členky a poločkať si v ňom ako malé prasiatka. Lucia trochu trhá partu a zostáva verná topánkam, vďaka čomu ju Viktor musí neustále cez niečo prenášať. Cez vodu, cez blato, cez burinu. Delíme si teda novonadobudnutý náklad – on dostáva mláďa, ja jeho obrovské baganče.

Poctivo fotím nekončiace brodenia potoka, no keď sa v jednom z brutálnych blatísk postupne, aj s Luciou na koni, Viktor zosunie do fajného blatka, foťák zrovna nachystaný nemám. Nezabudnuteľný zážitok tak máme zaznamenaný len v pamäti a po prvotnom prekvapení sa na ňom teraz často schuti smejeme. Vtedy nám do smiechu úplne nebolo, najmä keď som v blate lovila preľaknuté dieťa, zatiaľ čo Viktor sa z neho snažil vyhrabať sám. Našťastie sa nestalo nič viac než pár zablatených vecí, a keď bola Lucina v suchu, už sa na tom rehotala aj ona. Zatiaľ som v potoku úspešne umývala jej bundu a topánky a bola som mimoriadne rada, že nemala na sebe len sveter. Bunda v správnom čase na správnom mieste nám zachránila výlet.

S malými stratami na oblečení môžeme pokračovať ďalej, avšak o čosi opatrnejšie. Blato, z ktorého sme mali dovtedy zábavu, si získalo predsa aj trochu nášho rešpektu. Tiesňava však našťastie postupne končí a po poslednom brodení víťazoslávne rozkladáme deku na prvom slnečnom miestečku na poľnej ceste a vychutnávame si zaslúžený neskorý obed. Príroda nám za odmenu dopriava hrejivé slnečné lúče, ktoré sušia zvyšky blata na Viktorových kraťasoch.

Lúčne pokračovanie s úžasnými výhľadmi

Vďaka pichľavým kameňom na ceste, po ktorej stúpame šťavnatou lúkou, radi znova vhupneme do topánok a užívame si pohodlie, ktoré je občas fajn si odpustiť. S pribúdajúcimi výškovými metrami sa nám za chrbtom odkrývajú čoraz krajšie výhľady. Zvlnená krajina je vskutku malebná, mäkká, prívetivá. A to aj keď Slnko znova zašlo za čoraz hustejšie mraky. Nad lúkou cesta vchádza do lesa a po chvíli nás privádza k pekne upravenej studničke pod Hájom, ktorá môže v prípade potreby poslúžiť ako prístrešok. Voda tu však nie je tečúca a pri pohľade do tôničky nemáme veľmi chuť z nej ochutnať. Poháriky pri vchode však naznačujú, že si z nej kde-tu niekto dá. Povyše studničky, stále v lese, stojí kaplnka s celkom veľkým prístreškom, kde sa v prípade horšieho počasia tiež možno schovať.

Nás tentokrát dážď nezahnal do úkrytu, takže môžeme pokračovať na ďalšie rozsiahle lúky, ktorými pozvoľna stúpame smerom ku križovatke Čierťaže. Lucii sa veľmi nechce, takže ju na striedačku poponášame a uplácame cukríkmi. Oblúkom obchádzame zaujímavú Čertovu skalu, no keďže mokrá tráva dáva mojim topánkam slušne zabrať, nechce sa mi veľmi opúšťať cestu, na ktorej je tráva aspoň trošku zľahnutá. Detailnejšie skúmanie skalného útvaru teda nechávame na inokedy a postupne prichádzame na najvyšší bod našej trasy neďaleko križovatky Čierťaže - Lančkovo (838 m).

Z neho sa nám odkrývajú výhľady na druhú stranu, smerom na dedinu Hraničné. Vidíme tiež križovatku Čierťaže, no zhodnocujeme, že toto miesto nám asi oveľa viac neponúkne. Rozhodujeme sa preto využiť zvyšný čas radšej na návštevu Eliášovky nad Litmanovou a po krátkom pokochaní sa otáčame a rovnakou cestou sa vraciame späť. Výhľady máme teraz pred sebou ako na dlani, aj Lucia je ochotnejšia kráčať z kopca. Cesta teda rýchlo ubieha a zanedlho sme pri poslednom brode cez potok Malý Lipník.

Obchádzkou Jarabinského prielomu

Jarabinský prielom druhýkrát absolvovať nehodláme, no úplne zadarmo to aj tak nebude. Poslednému brodu sa nevyhneme. Viktorovi sa vo veľkých vibramách v plytkej vode machruje, ja svoje barefootky, navlhnuté od mokrej trávy, radšej poctivo vyzúvam a na rozlúčku si dávam posledné brodenie po pichľavých kamienkoch. Modrá značka, vedúca Jarabinským prielomom, čoskoro odbáča doľava do húštiny, my však kráčame ďalej širokou lesnou cestou, ktorou vcelku rýchlo (najmä ak to porovnáme s tým, ako dlho nám trval prechod tiesňavou) vystúpame k smerovníku Jarabinské tiesňavy. Odtiaľ nás čaká len známy nedlhý zostup krásnymi lúkami s krásnymi výhľadmi k autu, kde mňa zas konečne čakajú suché topánky.

Jarabinský prielom nás prekvapil hneď niekoľkokrát. Najskôr tým, že tam vôbec bol, potom tým, ako je k nemu vybudovaný prístup, a na záver tým, koľkokrát môže chodník na tak krátkom úseku prekonávať potok bez jediného mostíka. Aj napriek tomu sme si ho užili dokonale, všetkými zmyslami.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek