Trasa

Zejmarská roklina, ústie – Geravy – Dedinky – Dedinky, hotel – Zejmarská roklina, ústie

Zejmarská roklina

Hoci sú letné prázdniny, v pracovný deň popoludní nie je v Bielych Vodách ani nohy. Aj parkovisko pri ústí Zejmarskej rokliny je zatvorené a búdka na výber vstupného prázdna. Poznať, že južná časť Slovenského raja je menej navštevovaná. Napokon, aj my sme tu prvýkrát. Parkujeme teda pri ceste, a kým berieme veci, mláďa nadšene poskakuje okolo a teší sa na rebríky a mostíky, ktoré zatiaľ pozná len z obrázkov.

Úvod doliny však Luciu ešte necháva v napätí, pretože popri potoku kráčame po praobyčajnom chodníku. Síce kamenistom, čo je za normálnych okolností zábava, no teraz je Luc naladená na adrenalínovejšie cestičky. Našťastie zanedlho narážame na prvé stúpačky. Jednoduché, pohodlné, bezpečné, perfektné na úvod. Lucia je spokojná a dočasne zabúda aj na cukríky, ktorými sa s obľubou necháva uplácať, a ochotne kráča ďalej v ústrety ďalším dobrodružstvám.

Netrvá dlho a po bravúrne zvládnutých stúpačkách nás čaká väčšia výzva – rebrík. Naozajstný, celkom dlhý, trochu šikmý, aj by bolo kam z neho spadnúť. Leziem hore prvá a nie je mi všetko jedno, to je ale môj štandardný problém v prípade akýchkoľvek vzdušnejších výšok, aj malých. Keďže mám na rebríkoch dosť problémov sama so sebou, mojou úlohou je aspoň pomôcť Lucii preliezť z rebríka späť na pevnú zem. Viktor ju zas počas výstupu istí zozadu. Luc volá, že je „bojka“, teda že sa bojí, ale odvážne stúpa vyššie a vyššie. Vieme, že čo sa týka vlastnej bezpečnosti, je mimoriadne zodpovedná a opatrná, bez toho by sme si sem s ňou netrúfli. Drží sa rebríka ako kliešť a poctivo presúva vždy buď jednu ruku, alebo jednu nohu. Aj napriek strachu, v ktorom som ju asi aj tak tromfla, rebrík zvláda rovnako skvele ako stúpačky.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Chodník je aj ďalej zaistený rôznymi typmi pomôcok od reťazí, cez všelijaké stúpačky až po rebríky. Je to skutočne fajn roklina na úvod, pretože je tu na pomerne krátkom úseku pekný, trošku zmenšený extrakt Slovenského raja. Lucia si to užíva, rýchlo nadobúda v novom teréne istotu a kde-tu nezabudne vyžobrať cukrík. My ju všemožne istíme a strážime, takže pekné Nálepkove vodopády, z ktorých najvyšší meria až 22,5 m, si vychutnávame tak trochu z rýchlika. Aj napriek tomu si nemôžeme nevšimnúť drsnú krásu nespútanej vody a nevnímať nezameniteľnú atmosféru Slovenského raja a jeho roklín.

Záver Zejmarskej rokliny je trošku oddychovejší, ale stále zábavný. Najskôr preskakujeme po kameňoch, medzi ktorými tečie potok, a napokon nás čaká ešte jedna nenáročná reťaz, ktorú svorne nevyužívame. My „veľkí“ ju nepotrebujeme a Luc to dáva ako malý horolezec po štyroch. Hore nás čaká pekná studnička, napájajúca potok v rokline, kde sa osviežujeme a oplachujeme kovom „navoňané“ ruky.

Geravy

Záverečné desiatky metrov lesom na planinu Geravy sú pre Luc po absolvovaní adrenalínovej rokliny mimoriadne nudné. Len vďaka cukríkom napokon prichádzame na planinu s peknými lúkami a horským hotelom Geravy, ktorý je v čase našej návštevy zatvorený. Hoci je leto v plnom prúde, nikde v okolí niet ani nohy, ak nerátame zvieratá v neďalekých ohradách.

Pôvodne sme síce pokukovali po trampolíne, no napokon parkujeme pri diviakoch. Dlho spoza plota pozorujeme, ako sa rochnia v hlbokom blate a vyjedajú z neho neviditeľné kúsky korienkov. Postupne im pridávame aj trsy trávy, za ktorými sa idú úplne potrhať. Lucia je unesená ich apetítom a najradšej by ich kŕmila aj do tmy. Napokon ju však ukecáme pozrieť malé teliatko, ktoré na nás so strachom a zvedavosťou zároveň pozerá ako na nové vrátka. Cestou späť ešte zamávame diviakom, pozdravíme pštrosy a kozy a vraciame sa tam, odkiaľ sme prišli.

Návrat cez Dedinky

V mape máme nakreslených niekoľko chodníkov, ktorými by sme si vedeli skrátiť cestu späť k autu, preto sa vraciame po modrej k prameňom, odkiaľ má viesť chodník doľava a zísť kúsok nad Bielymi Vodami. Veľmi sa nám však nepozdáva, širokou lesnou cestou sa preto presúvame na zelenú značku, z ktorej mapa tiež sľubuje nejaké odbočky. Vďaka symbolu v mape si robíme ešte krátku neznačenú odbočku na výhľad zo skál nad Zejmarskou roklinou, odkiaľ vidíme podvečerným slnkom zaliate vŕšky a v tieni učupené Biele Vody. Všetky ostatné viac či menej existujúce chodníčky v húštinách napokon zavrhujeme a popri lanovke z Dediniek na Geravy napokon zostupujeme po zelenej značke smerom na Dedinky. Cestou ešte prehodíme pár slov s opravármi lanovky, od ktorých sa dozvedáme, že po dokončení rekonštrukcie bude lanovka v budúcom roku opäť v premávke.

Lucia má zábavný úsek výletu za sebou, zostup ju nebaví a tma sa nezadržateľne blíži, takže ju na striedačku nesieme na koni raz jeden, raz druhý. Výškové metre tak utešene ubúdajú a zanedlho vidíme prvé domy Dediniek a neskôr Palcmanskú Mašu.

Kraj je tu krásny, prívetivý a podvečerný kľud ešte umocňuje pokojná vodná hladina. Síce sú letné prázdniny, no mám podobný pocit ako mimo sezóny pri Balatone. Kde-tu nejaký človek, vo vode len kačice, pri brehu popriväzované člny a... vodné bicykle v tvare rôznych zvierat a vecí. Keď Luc zahliadne poklad, takmer jej nadšenie neustojím. Skacká mi na ramenách ako jojo a ústa sa jej nezastavia. Behom pár minút má plán, kedy sem s kým pôjde a ktorý vodný bicykel si požičia. Vďaka jej zvučnému hlasu v kombinácii s obrovským nadšením o pláne vie asi polovica Dediniek.

Od vlekov lyžiarskeho strediska Mlynky – Biele Vody nás čaká ešte posledný, asi 90-metrový výšľap po lúke popri elektrickom vedení a následne podobne dlhý zostup do Bielych Vôd. Stúpanie je vcelku pozvoľné a pohodlné, no s 15-kilovým živým závažím na krku je ho cítiť. Našťastie sa nad nami Lucia asi v polovici kopca zľutuje, naladí sa na svoju šliapaciu frekvenciu a do Bielych Vôd prichádzame ponorení do družného rozhovoru o jej potvorách takmer za tmy.

Zhodnotenie

Slovenský raj zasa raz nesklamal – ani veľkých, ani malých. Nesklamala ani Lucia, ktorá aj napriek počiatočnému strachu všetko zvládla s prehľadom a nadšením. A nesklamal ani náš cit pre výber, pretože Zejmarská roklina sa ukázala byť ideálnym miestom na prvý dotyk s Rajom. Zdá sa teda, že „skúšku rajom“ sme zložili na výbornú.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek