K parkoviskám pod Štrbským plesom prichádzame dostatočne zavčasu na to, aby sa nám podarilo chytiť miesto vo vrchnej časti. Za celodenný lístok platíme 7,- €, prezúvame sa do turistických topánok a rezkým krokom mierime k stanici lanovky pod Soliskom. Niežeby sme sa ponáhľali, chceme sa len trochu zahriať. Teplota sa pohybuje len pár stupňov nad nulou a v tieni je pocitovo oveľa nižšia.

Trasa

Štrbské Pleso – Mlynická dolina – pleso pod Skokom – vodopád Skok – Pleso nad Skokom – Zadná poľana – Nižné Kozie pleso – Capie pleso a späť

Nad hotelom FIS sa držíme žltej značky a pomaly prichádzame k začiatku Mlynickej doliny. Po pravej strane nad nami drží stráž Patria, na ľavej Solisko. Lanovka je v plnom prúde a vezie turistov na Chatu pod Soliskom. Kamzík si myslí, že vie, čo ho čaká, trasu si prešiel pred rokom a pol uprostred zimy. Vtedy to dal za necelú hodinu hore k vodopádu, v snehu a ľade. Teraz po skalách nám to spoločne trvá niečo málo cez hodinku. Je štvrtok, jesenné prázdniny, takže turistov je na chodníku dosť, no v porovnaní s tým, čo nás čaká v sobotu na Zamkovského chatu, je to prechádzka ružovou záhradou.

Pri Plese nad Skokom začína najmenší člen výpravy protestovať. Myslel si, že ideme len k plesu a vrátime sa nazad. Vyvádzam ho z omylu s tým, že ideme až k Capiemu plesu na konci Mlynickej doliny. Nechce sa mu, chce sa radšej hrať na brehu zamrznutého plesa. Chvíľu ho nechám, no po pár minútach ho ženiem hore, aby nám príliš nezachladli svaly. Od Plesa nad Skokom ideme viac-menej po rovinke až ku prahu, nad ktorým sú maličké Kozie plesá. Skalnatým terénom hopsáme výškový meter za metrom a počúvam frflanie na to, ako niekoho bolia nožičky.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Sme takmer nad skalným prahom, keď v protismere stretávame staršiu pani. Chváli Janina, aký je skvelý turista a pýta sa ho, kam máme namierené. Drobec skomolí názov, tak dopĺňam, že ideme k Capiemu plesu a späť, na prechod Bystrou lávkou nemáme dobrý medzičas (poniektorí z nás ani kondičku). Pani uznanlivo pokýve hlavou a pýta sa, koľko má Janino rokov. Povzbudí ho, rozlúči sa s nami a pokračujeme ďalej. Na skalných platniach nad prahom počujeme, ako pod nami zurčí potôčik. Na niektorých miestach ho aj vidieť. Janík pookreje, zabúda na únavu a skúša, aká studená je horská tatranská voda. Vraj: „Mamina, je celkom teplá, skús.“ A tak skúsim, no jeho názor nezdieľam.

Opäť nás čaká viac-menej rovinka po skalách a skalných platniach. Stúpanie k ďalšiemu skalnému prahu začíname naberať až pri pamätnej tabuli k tragickému pádu vrtuľníka zo dňa 25. 6. 1979, ktorý na mieste neprežilo šesť ľudí (siedmy zomrel na následky zranení po niekoľkých dňoch v nemocnici). Horskí záchranári sa ponáhľali na pomoc zranenej nemeckej turistke, no z vrtuľníka ju nevideli. Pilot sa preto rozhodol vysadiť ich pod Štrbským štítom. Stroj sa spodnou časťou zachytil o skalnú rázsochu a padal asi sto metrov do doliny. Po dopade navyše vybuchli palivové nádrže. Medzi tými, čo prežili, bol jeden z najznámejších tatranských horských záchranárov - Ladislav Janiga.

Keď Janinovi porozprávame, čo sa na tomto mieste stalo a keď vidí fragmenty vrtuľníka, začína kráčať akosi opatrnejšie. Kamenisto–suťovým chodníkom mieri hore veľmi prezieravo a mne radí, kadiaľ mám ísť, aby som si neublížila. Po pár minútach sme hore. Chlapci sa usalašia na obrovských balvanoch a vyberám sa na prechádzku popri plese smerom do sedla Bystrá lávka, aby som si vodnú plochu mohla odfotiť zhora.

Po pár minútach sa dávam na zostup nazad k plesu a znova míňam turistov, ktorí išli v protismere, keď som stúpala. Prekvapene na mňa pozerajú, najmä keď sa prihovorím synovi a oznamujem mu, že som nazad a môžeme sa dať na zostup. Manžel sa zatiaľ zarozprával s niekoľkými Čechmi, ktorí sa takto pred druhou popoludní chcú vydať cez Bystrú lávku Furkotskou dolinou bez lepšieho vybavenia a čeloviek. Odhovára ich, pamätá si, že mu prechod od Capieho plesa k Chate pod Soliskom trval dva a pol hodiny a spoločnosť mu robil náš spoločný známy, o ktorom sme všetci vedeli, že má vražedné tempo.

Hore nám to s prestávkami a našim pomalším tempom trvalo zhruba tri hodiny. Pri plese sme sa zdržali asi pol hodinku. Suťovým terénom od Capieho plesa ideme opatrne, aby sme na rovinke pod ním preskackali skalné more a dostali sa k druhému skalnému prahu. Kozie plesá nechávame za sebou a vraciame sa chodníkom rezkým krokom k Plesu nad Skokom. Stále je zamrznuté. Ľad nie je len tam, kde do plesa vteká potok. Janino by sa pri plese rád pohral, no slniečko sa skrylo za hrebeň medzi Štrbským a Veľkým Soliskom. V doline ostalo chladno. Dohodneme sa, že sa pri vode môže pohrať dole pri minipliesku pod vodopádom.

S rovnakou ľahkosťou, s akou vyšiel po reťaziach náročnejším úsekom popri vodopáde, touto trasou aj zostupuje. Berie palicu a mieri k stojatej vode, ktorá je ešte zaliata slnkom. Nie na dlho, Predné Solisko sa stavia slniečku do cesty a v doline ostáva tieň rovnako ako hore.

Nerovný terén od vodopádu po úpravňu vody je príjemnejšie zdolávať smerom hore. Smerom dole je to pre nás starších slušný zaberák na kolená. Nakoniec sme ale zhruba po hodinke v salaši pri Štrbskom plese, kde si dávame výdatné polievky, aby sme vydržali do hotelovej večere.

Kým prídeme do Tatranskej Javoriny, v ktorej sme ubytovaní, s drobcom snujeme plány na piatok. Moje sú odvážne, jeho oddychové. Nakoniec sa dohodujeme, že uvidíme ráno.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek