Január 2021 bol „lockdownový“. My sme ho celý strávili v Turci, takže logicky sme hľadali tipy na výlety tu. Počas mojich predchádzajúcich túr ešte v bezdetnej ére som mala trasu na Tlstú cez Mažarnú prejdenú aj v zimných podmienkach. Myslím si, že je vhodné vedieť aspoň približne, do čoho idem, keď tam chcem brať deti. Je koniec januára, suchšia zima, menej snehu, v podstate len poprašok, mrazivo. A tak som si teda povedala, že toto bude správny čas na náš spoločný výlet k jaskyni. Dúfala som, že cencúle rôznych rozmerov plus jaskyňa budú pre moje dcéry zaujímavým cieľom. Staršia Dita má v čase výletu 4,5 roka, mladšia Vilma 2,5.

Trasa

Blatnica, pamätník (parkovisko) – Konský dol, ústie – Vápenná dolina, ústie – jaskyňa Mažarná a späť

Auto parkujeme na konci Blatnice na vyhradenom platenom parkovisku. Vidieť, že nie je sezóna, okrem nás tu stojí len pár áut. Najprv nás čakajú 2 km po asfaltke. Nechávame teda od začiatku kráčať aj obe deti, spoločnosť nám robia aj starí rodičia. Poprašok snehu sa stihol natopiť, rozjazdiť, a potom zamrznúť, takže sa šmýka, lepšie je ísť krajom cesty než po vyjazdených koľajach. Míňame chatovú osadu Gader aj odbočku do Konského dolu, kade sa dá pekne zokruhovať trasa cez Tlstú. Vilma ide na koňa, Dita zatiaľ pekne kráča. V týchto miestach je dolina dostatočne široká, preniká k nám aj zubaté januárové slnko.

Pri rázcestí Vápenná dolina, ústie, kde sa odpojíme z asfaltky na modrú značku vedúcu na Tlstú, sme za niečo vyše hodiny kráčania. Krátka pauza, čajík, čokoláda a ide sa ďalej. Vilma ide po krátkom úseku po vlastných do látkového nosiča na hruď, Dita ďalej kráča sama. Jemne stúpame Vápennou dolinou, Dita začína vymýšľať, že nevládze, z čoho Matúš nie je nadšený. Veľmi ju už totiž nechce nosiť na koni, je na to ťažká. Mne Vilma na hrudi zaspáva, dalo sa to čakať. V mieste, kde začína prudké stúpanie do kopca k jaskyni, je dosť vyšmýkaný snehovo-ľadový chodník. My sme však na to mysleli, vyťahujeme z batohov retiazkové turistické mačky, Dita dostáva na nohy detskú verziu. Napriek tomu ide na prvý najprudší úsek na koňa, lebo tu je to najviac šmykľavé.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Oproti práve schádzajú turisti, mačky na našich nohách chvália, vraj sa zídu. Chodník stúpa prudko hore k prvej menšej skalnej terase. Teraz musíme vyjsť nad ňu serpentínou popri skale a menšej mini jaskyni, aby sme sa ocitli pri ďalšej, tentoraz už väčšej skalnej terase. Už tu je to nádherné! Cencúle všetkých rozmerov visia zo skalnej steny, od úplne maličkých, až po poriadne dlhé. Dita pookrieva, toto sa jej veľmi páči. Až tak, že ju nevieme dostať ďalej. Presviedča ju vidina jaskyne. Ešte chvíľa serpentínovania do prudkého kopca, pribúda aj trochu viac snehu, cieľ je na dohľad, ale ešte to nie je zadarmo. Po vyše hodine od rázcestia stojíme konečne pri jaskyni, hurá!

Prírodná pamiatka jaskyňa Mažarná je jednou z voľne prístupných jaskýň na Slovensku. (Pozn. red.: v prípade Mažarnej je prístupná len jej úvodná časť.) Leží vo výške 830 m, vstupná časť jaskyne má 45 m a celkovo dosahuje rozmery až 130 m. Jaskyňu vytvorili priesakové vody, ale dopomohlo aj zvetrávanie mrazom. Našli sa tu kosti jaskynného medveďa aj nálezy z doby bronzovej.

Neviem, či známe červené kreslo je ešte stále pred jaskyňou, ale v januári 2021 tam bolo. Rozkladáme sa pri ňom, čajík, jedlo, Vilma sa mi budí na mráz, to je zle. Dávam ju dole z hrude, snažím sa ju zahriať, ale veľmi sa mi to nedarí. Popri zdieľanej starostlivosti o deti sa snažím pofotiť si krásu naokolo. Ľadové cencúle aj ľadových mužíkov na vstupe do jaskyne. Tu ostávam trochu sklamaná, dúfala som, že mužíci budú vyšší, ale neprekáža, aj tak z nich máme nakoniec radosť. Podarí sa nám rozpohybovať aj Vilmu a spoločne sa s čelovkami vyberáme na miniatúrny prieskum jaskyne. V nej je veru príjemnejšie ako vonku na mraze. Škoda, že všetky fotky zvnútra ostali rozmazané. Po asi trištvrte hodine v okolí jaskyne je najvyšší čas na návrat.

Dita tentoraz schádza celú strminu sama, Vilme sa na hrudi nepáči, radšej by bola na koni. Ale naň ju dám až dole nižšie, v bezpečnejšom teréne. Návrat dolinou po zamrznutej asfaltke je len nutné zlo, ale vo finále je myslím väčšina osadenstva spokojná (len Matúš mi frfle, že čo toto bol za nápad). Pri aute pozerám na čas, koľko nám to trvalo – 10 minút chýba do piatich hodín. Veru, v januárových podmienkach, v mraze, hoci s nie veľkým množstvom snehu, ale zato s malými deťmi, sa takýto čas dal čakať. Ale keď to takto výletovo pojmete aj vy, tak verím, že sa vám bude páčiť. Myslite prosím na bezpečnosť, nechoďte s deťmi do terénu, na ktorý si netrúfate alebo na ktorý nemáte výbavu. Ak ste vhodne pripravení, tak si výlet určite užijete.

Fotky aj videá z našich výletov nájdete tiež na mojom instagramovom profile @adushkask.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek