Je začiatok roka 2022, stále máme zimné prázdniny. Snehu je, žiaľ, pomenej. Je príliš teplo, všetko, čo napadlo tesne pred Vianocami, sa stihlo roztopiť. S deťmi trávim predĺžený víkend v Žiline u kamarátov, ktorí majú rovnako staré dcéry, k tomu sú s nami ďalší kamaráti a ich deti. Na piatok si vymýšľame výlet na rozhľadňu nad Kysuckým Novým Mestom, na vrch s menom Tábor. Bude to nakoniec pekná účasť, pridá sa aj kamarátka Janka z Čadce s jej dcérkami.

Trasa

Kysucké Nové Mesto – Tábor a naspäť

Dávame si zraz na železničnej stanici, aby sme sa následne ešte na autách presunuli kúsok bližšie ku kopcu. Na Kukučínovej ulici pred zdravotným strediskom je dostatočne veľké parkovisko. Tu teda nechávame autá a ďalej pokračujeme po vlastných. Kamarát Andrej ma presviedča, že z kolegiality mám nechať látkový nosič v aute. Nech nepodrývam ich autoritu, aby aj ich dcéra Hanka, ktorá je rovnako stará ako Vilma, pekne kráčala. Vraj keď uvidí nosič, tak sa aj ona bude chcieť nosiť. To asi poznáme všetci, čo sme rodičia. Tuším, že to nedopadne dobre, lebo viem odhadnúť Vilmine schopnosti samostatnej chôdze, okrem toho som na obe moje deti sama, ale nakoniec súhlasím.

Cesta stúpa najprv okolo rodinných domov, neskôr kráčame po panelovej ceste. Odpájame sa aj na dve kešky, deti sú zatiaľ nadšené, podnetov majú dosť, hoci Vilma sa ma drží ako kliešť a vôbec nechce kráčať sama bez držania mojej ruky. Postupujeme veľmi pomaličky, ale zato isto. Panelka končí pri vodojeme, ďalej stúpame lesnou cestou. Zem je tvrdá na kameň, konečne aspoň trochu mrzlo, zároveň je na zamrznutej zemi mini poprašok snehu. Deti sa zabávajú praskaním ľadov na maličkých mlákach. Pretekajú sa, kto má na to lepší nástroj.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

O chvíľu vyjdeme na rúbanisko a odkryjú sa nám prvé výhľady – aj na mesto, aj na Malú Fatru, z ktorej toho vidieť celkom dosť. Zatiaľ od Malého Kriváňa po Suchý, Martinské hole sú v priamom protisvetle, takže sa nedajú fotiť, ale v diaľke prekvapivo vidíme tiež zub malofatranského Kľaku. Tak to je super.

Pokračujeme v stúpaní, nachádzame ďalšiu kešku. Vilma sa konečne vzdáva mojej ruky a po úseku, kedy sa niesla na koni, teraz pekne kráča za ruku s Milkou. Hurá! Medzitým riešim Ditu, ktorej odišla chuť kráčať. Ostatné deti jej medzitým utečú a to ona zle znáša. Takže ju motivujem, presviedčam, všelijako ťahám hore kopcom. Cestou nachádzame ozdobený vianočný stromček, keďže je tesne po Vianociach, pri ňom trochu pookreje. Dobiehame Vilmu s Milkou, Vilma ide zasa na koňa, tak super. Tesne pod vrcholom sa pripája z pravej strany náučný chodník Škorčie, na ceduli si prečítame viac o rozhľadni. Začali ju stavať v roku 2014, ale ešte aj v roku 2018 boli robené nejaké dokončovacie práce.

Je jedna hodina poobede a konečne sme po dvoch hodinách detského tempa na rozhľadni. Stojí na vrchu Tábor vo výške 697 m. Je celodrevená, so štyrmi poschodiami. Tu je, samozrejme, viac snehu. Po krátkom občerstvení (na betónovom základe rozhľadne je drevený stôl s lavicami) chcú ísť všetky deti hore. Tak tam teda vylezieme. Deti majú zážitok už zo samotnej rozhľadne, dospelí sa pokocháme výhľadmi najmä na Malú Fatru. Na moju veľkú radosť vidieť teraz aj Rozsutce. Potom sa pokúšame nájsť kešku, ale neúspešne, vyzerá, že zmizla.

Dnes nemáme ambíciu na dlhšiu trasu, a tak sa otáčame na návrat rovnakou cestou. Štrbavé slniečko prekvapivo natopilo zostupovú cestu, a tak čvachtáme blatom. Vilma sa pýta na koňa už rovno pri rozhľadni, chápem ju, má stále len 3,5 roka, dnes už viac po vlastných nedá. Horšie ale je, že cítim, ako mi na koni oťažieva. Do kelu, ona mi zaspáva! Veruže áno, už sa jej hojdá hlava, musím jej ju prehadzovať zo strany na stranu, o „pohodlnosti“ pre mňa ani nehovorím. Nie je jednoduché niesť 14 kg vrece zemiakov na ramenách a krku. V duchu a vlastne aj nahlas preklínam Andreja, že ma ukecal na to nebrať nosič. To mám za to! Mohla som ju mať pekne na hrudi. Hoci by sa mi išlo zle, lebo na hruď je veľká, ale aspoň by ma tak neboleli ramená a krk. Keď mi na rúbani do toho Dita zahlási, že jej treba kakať, tak sa nezdržím smiechu. Spiacu Vilmu mi berie na ruky práve Andrej, s Ditou vyriešime čo treba, ale Vilmu nechtiac budím pri tom, ako ju opäť nakladám na koňa. No čo už, aspoň chvíľu si pospala.

Zvyšok zostupu je relatívne bezproblémový (ak neriešim množstvo lepivého bahna na topánkach). Odbiehame ešte na poslednú kešku v detskej zostave a je po výlete. Rozhľadňa je príjemným cieľom na turistiku s deťmi v akomkoľvek ročnom období a počasí. Nám sa veru páčilo.

Fotky a aj videá z našich výletov nájdete tiež na mojom instagramovom profile @adushkask.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek