Dieťa sme si tentokrát väčšinou striedali, takže v minisérii prinesiem tipy na kratšie, no často celkom výživné výbehy na krásne miesta, ktoré sa za dlhší čas dajú v pohode absolvovať aj s deťmi, ak rady čo-to prejdú po vlastných. Zároveň sú vždy v okolí miesta, kde môže druhý rodič príjemne stráviť čas aj s drobcami, ktorým sa veľké výkony podávať nechce.

Obertilliach je malebná dedinka ležiaca v údolí rieky Gail, na pomedzí Gailtalských Álp (Lienzských Dolomitov) a Karnských Álp. Okrem pokojnej atmosféry a veľmi pekného, zachovalého historického jadra v nej možno nájsť údolnú stanicu lanovky Obertilliacher Bergbahnen, ktorou sa dá o 650 výškových metrov skrátiť výšľap na vrch Golzentipp (2 317 m), týčiaci sa nad dedinou. Posledných asi 250 výškových metrov na vrchol, ktoré treba absolvovať pešo, spríjemnia deťom (a občas dospelým) viaceré zaujímavé ihriská, patriace pod tzv. Kindermeile (detskú míľu). Na trase dlhej 5,6 km, ktorá sa dá absolvovať s terénnejším kočíkom, sa možno tešiť na kolotoč, hojdačky, guľôčkovú dráhu, labyrint, vodnú hru a podobne. Samotný vrchol Golzentipp je síce ešte o kúsok ďalej, no po toľkých hrách sú deti ochotnejšie spraviť pár krokov navyše.

Rýchly výbeh hore

Keďže v Obertilliachu bývame, vyrážam o čosi skôr a Luciu s Viktorom nechávam si trochu vychutnať pokojné ráno, v obchode nakúpiť pečivo a vyviezť sa lanovkou hore. Dohoda znie, že si užijem svižný výšľap, Viktor pohodový zostup a Lucinka lanovku obomi smermi vždy s niekým z nás. Na výstup volím cestu 47, ktorú ako jedinú ešte nepoznám. Začiatok však majú všetky výstupové trasy rovnaký – stúpajú dedinou pomedzi tradičné gazdovské domy, z ktorých dodnes počuť bučanie kráv a cítiť ich nezameniteľnú arómu, ktorou voňajú celé Alpy. Hoci dedina vo veľkom žije z turizmu a biatlonového centra poniže, tradície sú tu stále veľmi živé a mnohí obyvatelia naďalej chovajú dobytok a vyrábajú a predávajú rôzne produkty ako maslo, syry, mlieko či údené šunky, ktoré si možno cestou kúpiť.

Hneď nad dedinou sa začínajú pravé alpské lúky, voňavé, šťavnaté, s množstvom kvetín a bylín. Keď netreba obdivovať prekrásne domy, možno sa ponad ich strechy pokochať výhľadom na Karnské Alpy, ktorým v oblasti dominuje skalnatý vrch Porze (2 600 m). Drevená lavička láka k odpočinku s parádnym výhľadom, no odolám. Výhľady poznám z predošlých dní, aj mapku na tabuli kúsok od križovatky ciest 46 a 47 mám pozretú dávnejšie. Odhodlane teda odbáčam doľava, prebieham cez mostík, z ktorého sme deň predtým hádzali do potoka lopúchy, a začínam stúpať širokou lesnou cestou. Tu stretávam prvého a jediného človeka počas celého výstupu – akéhosi výletne oblečeného staršieho pána s palicami.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Zanedlho potom narážam na tabuľu oznamujúcu uzavretie úseku značenej trasy kvôli ťažbe stromov. Mapa mi šikovne prezrádza, že stačí pokračovať ďalej a širokou zvážnicou úsek obídem. Ťapkám teda veľkou serpentínou a trošku sa hnevám, že budem mať horší čas. Mám tu taký dobrý zvyk sťahovať časy na značkách na polovicu, za rovnaký čas si tak totiž môžem užiť dlhší výlet a s boľavými nohami je pár ďalších hodín na ihrisku príjemnejších. Našťastie o serpentínu ďalej je chodník priechodný, takže zapínam stúpací režim a fučím lesom vyššie a vyššie. Nezdržujú ma tu žiadne výhľady, ktoré treba odfotiť, preto zastavujem len na pitie a vydýchanie sa.

Nadmorská výška je v kombinácii s rýchlym tempom a unavenými nohami z predošlých dní celkom cítiť. Lesný úsek je na trase dlhý a slušne strmý, no aspoň sa vrch Gripp (1 951 m), cez ktorý vedie cesta, rýchlo približuje. Už sa naň celkom teším, mohol by tam byť fajn výhľad a s ním super zámienka na krátky oddych. On zas kde-tu nejaký výhľad nezaškodí. No chyba lávky, Gripp je zalesnený a navyše chodník ani nevedie cez vrchol. Neprekáža. Dostávam sa aspoň na hrebienok a stúpanie nie je až také kruté.

Po chvíli sa konečne vynáram z lesa a prekvapuje ma prekrásne miesto – malinké akoby sedielko, na jednej strane chatôčka, na druhej stolček a výdatný prameň a kúsok nad stolčekom lavička s výhľadom k Sillianu. Wow. Kochám sa, fotím, osviežujem, paráda. Neponáhľať sa, bolo by to ideálne miesto na piknik. Ja sa však trochu ponáhľam a aj proviant sa vezie lanovkou až hore, pokračujem teda ďalej, našťastie miernejším stúpaním. Konečne som nad lesom a výhľady sú parádne, takže výškové metre pribúdajú o dosť pomalšie. Oveľa rýchlejšie, naopak, pribúdajú fotky na SD karte. Toto je krajina, ktorú mám najradšej. Voňavé horské lúky, roztrúsené drevené chatky a ďaleké výhľady na majestátne vrchy k tomu. Alpskou krásou stúpam vyššie a vyššie, v ľahučkých premokavých barefootkách úspešne prekonávam bačorinu, z ktorej bude o čosi nižšie potok Lahnbach, a zanedlho prichádzam do sedla pod Golzentippom. Až tu znova stretávam ľudí.

Detskou míľou

Začínam byť hladná, tak aspoň vo vrecku vylovím Luciine cukríky - úplatky a hecnem sa na posledných 100 výškových metrov na vrchol. Z tejto strany je stúpanie prudšie, no o to rýchlejšie. Hore je lanovková skupina fotiacich sa (zdá sa, že každý fotí každého s každým), takže len uskakujem zo záberu a nemám ani veľmi priestor preskúmať smerové tabule ukazujúce jednotlivé vrchy. Neprekáža, zájdem sem ešte s Luc. Kašlem na fotenie, píšem Viktorovi, že som hore, a poberám sa za nimi. Vraj sú pri kolotoči. Netuším, kde je kolotoč, ale určite ho nájdem. Cesta nadol je pohodová, uvoľňujúca. Nič strmé, len krátky zbeh z vrcholu a potom široká „kočíková“ cesta popri jazierku Jochsee, kde je prvé z ihrísk, na ktoré narážam. Okrem vodnej hry, lavičky a domčeka na hranie je tu drevená krava na lozenie, na ktorej je vylezený nejaký dospelý týpek. Hračky sú tu naozaj pekné, zaujmú malých aj veľkých.

Kým nájdem Viktora s Luciou, ktorí sa nedostali ďaleko od vrcholovej stanice lanovky, míňam ďalšie „zastavenia“ detskej míle. Zvyšok partie nakoniec nachádzam na hojdačkách a nakecávam na obed pri jazierku Jochsee, že sú tam fajn hračky aj výhľady. Máme teda pred sebou okolo 100 výškových metrov a jednu atrakciu – tunelovú križovatku, ktorá sa hrá na svištiu noru. Pomalé stúpanie lenivým detský tempom je v pohode aj v hladnom stave, ale oveľa lepšie je lebediť si o čosi neskôr na lavičke a tlačiť žemle, nátierku a domáci „špek“ od pána, u ktorého bývame. Výhľady sú fajn, no počasie trochu nespolupracuje – zamračilo sa, cez sedlo prefukuje a Lucia frfle, že jej je zima. Okrem svetra nasádza nevyhnutný letný kus oblečenia – rukavice – a čuduje sa, že sa jej nedá krútiť kovovým kolesom, pomocou ktorého treba čerpať vodu do vodnej hry. Najedení sa s Viktorom zapájame do hry, pumpujeme a čerpáme o dušu a Lucin ako správna šéfka rozhoduje, ktorým odtokom ťažko získanú vodu vypustí.

Na tomto mieste Viktorovi odovzdávam pomyselnú štafetu chôdze bez dieťaťa, odbremeňujem jeho ruksak od Luciiných vecí a on nám po chvíli mizne za Golzentippom. Mne s Luc trvá výšľap oveľa dlhšie a stojí ma dve kyslé dážďovky. Našťastie jej príliš nechutia, tak sa len vlečie a aspoň k tomu stále nedranká cukríky. Na vrchole chvíľu posedíme, no Lucin chce ísť dole, takže si výhľady veľmi nevychutnám ani teraz. Neprekáža. Vraciame sa rovnakou cestou, teda rovnakým súcestím, lebo z tejto strany na vrchol vedie minimálne desiatka súbežných chodníčkov. Táto skutočnosť pridáva úseku na atraktivite, pretože ma dieťa môže celú cestu sekírovať, ktorým chodníčkom mám práve ísť a kam sa mám kedy preradiť.

Pomalosť postupu mi umožňuje dosýta fotiť skupinu chalúpok (tzv. Kutteschupfen) kúsok pod hrebeňom, na trase 46, ktoré sú mimoriadne fotogenické z každého uhla. Lucin nakecávam na drobnučkú zachádzku k vrcholu lanovky Glamplift, kde sa môže odfotiť v drevenej atrape lanovkovej kabínky. Je to blbosť, ale pre blbosť predsa niekoľko výškových metrov navyše vyjde. Odtiaľto sa môžeme pokochať výhľadom na jasnomodrú vodu v nádrži Laba, za ktorou sa týči skalnatý Eggenkofel (2 591 m).

Na zostup volíme najkratšiu trasu, no samozrejme tak, aby sme nevynechali žiadne ihrisko v blízkom okolí. Začíname známym svištím tunelom, pokračujeme hojdačkami, po nich nasleduje kolotoč a malý náučný chodníček, kúsok od vrcholovej stanice lanovky je drevená preliezacia dráha s rôznymi drobnosťami a na záver zakotvujeme pri guľôčkovej dráhe. Lucin je tu ako stará harcovníčka, takže mi ukazuje všetky ihriská, vysvetľuje, ako si s tatinkom z automatu pri dráhe kúpili za 2,- € guľôčku aj aké úskalia dráha prináša. Posledné desiatky minút pred odchodom poslednej lanovky trávime tým, že beháme hore-dole, prenasledujeme guľôčku na jej zložitej ceste a následne ju aportujeme znova na začiatok.

Našťastie si tentokrát nechávam malú časovú rezervu, vďaka čomu sa Lucinka môže ešte chvíľočku pohrať vo vodnej hre pri reštaurácii Conny Alm, ktorú objavujeme dosť neplánovane. Kým Lucin organizuje lode v malom jazierku, sledujem posledné rodinky mieriace k lanovke, až napokon tiež zavelím na odchod a ako poslední turisti sa zvážame dolu a vychutnávame si ešte na záver výhľady na čarovný Gailtal. Po našom vystúpení z kabínky sa smer lanovky zmení a kabínky začnú jedna po druhej pomaličky zaliezať do domčeka. Samozrejme si uspávanie lanovky nemôžeme nechať ujsť, takže ešte dlllllho stojíme za turniketom a sledujeme, ako sa všetky kabínky pomalinky uložia na noc.

Zhodnotenie

Reťaz detských ihrísk Kindermeile v kombinácii s lanovkou robia z vrchu Golzentipp ideálny cieľ rodinných výletov. Množstvo výstupových možností (pešo, lanovkou, na bicykli) a chodníkov navyše umožňuje vyskladať si výlet presne podľa svojich možností a svojho gusta. Miesto sme si skutočne užili a všetci sme sa dolu vrátili spokojní a naplnení svojimi radosťami.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek