Z neprebernej ponuky východného Tirolska si tentokrát vyberáme len samé čerešničky a hľadáme možnosti, ako si aj s neturisticky naladeným dieťaťom užiť nádherné miesta a skvelý pocit z pohybu. Vyberáme preto krátke krásne túry, ktoré možno absolvovať svižne za pár hodín, a to na miestach, ktoré zároveň poskytujú zaujímavý program dieťaťu s druhým rodičom. S lepšou časovou dotáciou sú túry zvládnuteľné aj s deťmi, ktoré ochotne kráčajú, prípadne sa rady nosia.

Výjazd nahor

Cesta hore, ktorá nám ušetrí zhruba 900 výškových metrov, začína stúpať od Drávy, popri ktorej vedie veľmi populárna cyklotrasa Drauradweg, obľúbená v týchto končinách najmä pre svoj klesajúci profil a možnosť vyviezť sa vlakom späť. Preto sa počas leta či pekných víkendov dôrazne neodporúča ísť tzv. v protismere, čiže nahor. My ju teraz len prekrižujeme, minieme výrobňu keksíkov Loacker s taktiež mimoriadne populárnou podnikovou predajňou plnou cyklistov, vezúcich sa popri Dráve, a za Heinfelsom sa vnárame do hlbokého údolia Villgratental. Hoci ide prakticky o slepú cestu končiacu sa v niekoľkých dolinách, premávka nie je úplne zanedbateľná a výraze sa upokojí až za dedinou Außervillgraten, kde odbáčame smerom na Thurntaler Rast a začíname stúpať prudšie úzkou kľukatou cestou pomedzi tradičné alpské domy. Viktor, ktorý kopec dobre pozná zo svojich cyklistických výjazdov, na križovatkách bez zaváhania volí správnu cestu a zanedlho parkujeme pri reštaurácii Thurtnater Rast vo výške okolo 1950 m. Okrem ratraku a pár áut sme na parkovisku sami.

Kto nedisponuje autom alebo vhodným bicyklom či dobrou kondičkou, môže sa pod vrchol Thurntaleru vyviezť lanovkou z Heinfelsu, ktorá končí ešte o 150 výškových metrov vyššie. Počas dvoch letných týždňov, ktoré sme v týchto končinách strávili, sme ju však ani raz nevideli v prevádzke.

Trasa

Thurntaler Rast – Drei Seen – Thurntaler – Astatt Sattel – Hochrast (Pausa Alta) – Astatt Sattel – Thurntaler See – Praggenspitze – Thurntaler See – Astatt Sattel – Thurntaler – Drei Seen – Thurntaler Rast

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Výšľap na Thurntaler

Na parkovisku rýchlo tlačím croissant, obzerám si v mape trasy a napokon sa rozhodujem pre najjednoduchšiu - po širokej šotolinovej ceste. Viktorovi s Luciou hovorím o troch jazerách (Drei Seen) pod vrcholom, ktoré sú na každej druhej fotke propagujúcej vrch. Tvária sa, že tam skúsia prísť. Dostávam od nich zhruba tri hodiny času, takže nezaháľam a svižným tempom ukrajujem z nie práve najzaujímavejšieho úseku. Široké cesty úplne neobľubujem, pretože výškové metre pribúdajú pomalšie a ťažšie sa mi predbiehajú časy na značkách. Na vrchol mi sľubujú 1,5 hodiny, tak dúfam, že pri troche snahy to aj napriek dlhšej a menej strmej ceste stiahnem na štandardnú polovicu. Neodolám však ani niekoľkým fotkám, pretože lúky naokolo sú nádherne zakvitnuté a hrajú všetkými farbami. Začínajú sa ukazovať prvé nesmelé výhľady, ktoré spríjemňujú stúpanie.

Za treťou serpentínou pri križovaní lanovky neodolám a cestu si skracujem po chodníčku popod lanovku. Z nejakého dôvodu uvažujem o tom, kam by padlo lano, ak by padlo, a zabávam sa hľadaním trasy, na ktorej by som sa mu vyhla. Popritom míňam parádne materine dúšky, ktoré Viktor s Lucin nakoniec vezmú do čaju. Zanedlho sa znova napájam na starú známu širokú cestu, ktorá ma čoskoro privádza k jednému zo sľubovaných troch jazierok – jazierku Schafsee. Je naozaj milé, malé, z jednej strany ohradené „múrom“ neveľkých skaliek. Nechýba ani malá blatová plážička, nejaké lavičky a prekvapenie – plťka, na ktorej sa možno plaviť po jazierku. Nadšene píšem Viktorovi, aké perfektné lákadlo tu na Lucinku čaká, a po krátkej prestávke na zdieľanie radosti pokračujem ďalej k vrcholu s hornou stanicou lanovky, ktorý mám priamo pred sebou.

Po ľavej strane míňam vodnú nádrž, na brehu ktorej si možno oddýchnuť na drevených ležadlách. Nápis na plote však upozorňuje na zákaz kúpania a potrebu mimoriadnej opatrnosti z dôvodu veľkej hĺbky. Hoci mám strmáky pre ich rýchlosť rada, záverečný extra strmý úsek výstupu na Thurntaler odrádza aj mňa a poslušne cupkám po značenom chodníku, ktorý síce predstavuje zachádzku, ale len malú. Vynáram sa na malom sedielku, z ktorého sa chystám pokračovať po hrebeňovej trase, no neodpustím si rýchlu zachádzku na úplný vrchol, na ktorom tróni vrcholová stanica lanovky. Správne vycvičená divokými búrkami, ktoré oblasťou takmer každodenne prechádzajú, popri kochaní sa výhľadmi vyhodnocujem stanicu lanovky ako fajn úkryt pred búrkou či dažďom.

Hrebeňom ku koňom

Z vrcholu nenachádzam žiadnu rozumnú zostupovú trasu mojím smerom, vraciam sa teda do sedielka a traverzom vrchol kopca podchádzam. Otvára sa mi pohľad na mäkké krivky neveľkých vŕškov, ktoré tvoria široký hrebeň. Chodníčkov sa tu kľukatí viacero, vyberám si preto "najhrebeňovejší" a poctivo kopírujem každý vŕšok. Naľavo, kúsok podo mnou, sa vinie širší, viac traverzový chodník vhodný aj pre horské bicykle. Zvažujem, že si ním urýchlim návrat, no na ten ešte nie je čas.

Na najhrebeňovejšom hrebeni si zatiaľ užívam výhľady na obe strany, hoci pohľad aj fotoaparát mi oveľa častejšie zabiehajú doľava k rozorvaným štítom Sextenských Dolomitov. Cestou míňam viacero jazierok, ktorých udupané brehy svedčia o tom, že ich s obľubou využíva miestny dobytok. Zároveň sú veľmi fotogenickým prvkom, najmä v kombinácii s panorámou Dolomitov. Aj napriek nie úplne ideálnej viditeľnosti sú vďačným objektom na fotenie prakticky z každého miesta – s kvetmi, s jazierkami, s kravami, s inými kravami, s kameňom, s kameňom z druhej strany... Veľmi pekne sa pred ňou vyníma vŕšok Parggenspitze (2 323 m) s krížom, ktorý predstavuje nedlhú zachádzku z hrebeňa. Nenechám sa však zlákať, mám väčšie ciele. Tajne dúfam, že by som mohla stihnúť zájsť až po vrch Marchkinkele – Cornetto Di Confine (2 545 m).

Nezdržiavam sa teda zbytočnosťami, ako sú jedenie či oddych, a vytrvalo kráčam ďalej, nech pár hodín využijem naplno. Na chvíľu sa „nalodím“ aj na širokú cestu, no v sedle Astatt Sattel (2 288 m) sa z nej znova odpájam a úzkym chodníčkom, zarezaným v šťavnatej lúke, stúpam na Hochrast – Pausa Alta (2433 m). Moje rýchlovýstupové fučanie so záujmom sleduje malé stádo kráv, za ktorým sa parádne týčia špicaté Dolomity. Vďaka nim si užívam krátky fotiaci oddych, aby som o chvíľu pod vrcholom Hochrastu objavila staré vojenské kasárne, taktiež s luxusným výhľadom na Dolomity. Podobné si pamätám aj Júlskych Álp, tam v nich však už žili ovce. Tu sú prázdne a miestny dobytok stretávam až o kúsok ďalej.

Kráčam po širokej, zrejme starej vojenskej ceste, nad ktorou sa pasie stádo kráv. Povedľa nich pokojne postáva o čosi väčšie stádo koní. Hneď mi na myseľ príde Nohavicova pieseň - Divoké koně. Chvíľu na ne fascinovane hľadím, vysoko v horách pôsobia vznešené zvieratá predsa o dosť inak než zavalité kravy, hoci mám vôňu lúk spásaných kravami veľmi rada. Keďže som tu sama a so zvieratami sa úplne kamošiť neviem, mám pred koňmi i kravami rešpekt a po zvážení svojich možností sa rozhodujem pre návrat. Na Marchkinkele by som to s najväčšou pravdepodobnosťou aj tak nestihla a navyše by som musela prechod okolo zvierat absolvovať dvakrát.

Praggenspitze

Trochu sklamane ešte pohľadom prebehnem Gumriaul (2 526 m) a Marchkinkele – vrchy, na ktoré mi to dnes nevyšlo. Pod dohľadom prvého stáda kráv zbieham z Hochrastu. Po tom, ako som sa sama zahnala koňmi, za sebou vcelku rada zavriem bránku do ich ohrady. Hoci mi pôvodný plán aj z časových dôvodov nevyšiel, stále mi zostalo niekoľko desiatok minút k dobru. Rozhodujem sa teda vybehnúť aspoň na Praggenspitze, vrcholček s krížikom, ktorý sa fotogenicky vynímal pred majestátnymi vrcholmi Dolomitov.

Široká cesta s miernym sklonom neprináša extra veľký pôžitok, no aspoň sa po nej dá kráčať rýchlo a zároveň sa kochať. Cestou míňam malé bezmenné jazierko, ako aj o čosi väčšie jazierko Thurntaler See, nad ktorým pozvoľna stúpajú trávnaté svahy Hochrastu, pruhované od traverzujúcich kráv. Na samotný vrchol Praggenspitze vedie užší chodník, podľa stôp obľúbený aj medzi cyklistami. O kríž je opretý bicykel a na lavičke oddychuje jeho majiteľ. Pred sebou má nádherný výhľad do údolia Gailtal, do údolia Drávy, ako aj na Sextenské Dolomity. Všetko je tu ako na dlani. Krátke pokochanie, pár fotiek a utekám späť. Týmto smerom mám zas lepší výhľad na Thurntaler, ktorý ochotne pózuje na pozadí jazierka Kleiner See, ako aj na množstvo ciest, ktorými je to tu popretkávané. Nemám, žiaľ, čas na prieskum ďalších, tak aspoň pohodlnú širokú cestu využívam na rýchle doplnenie energie.

Zostup

Pri návrate na Thurntaler nehľadám najhrebeňovejší chodník, teraz je prioritou úspora času. Čo najdlhšie cupitám po širokej ceste, od ktorej ma čaká len krátky výšľap tesne pod vrchol. Keby som ňou pokračovala ďalej, došla by som k vrcholovej stanici lanovky z Heinfelsu. Teraz sa ale potrebujem dostať k trom jazierkam, kde kempujú Viktor s Luciou. Po krátkom výstupe a rýchlom zbehu ich nachádzam, ako inak, na plťke.

Po asi troch hodinách šliapania bez prestávky s radosťou usadám na rozloženú deku a s ešte väčším potešením tlačím žemle, ktoré tam na mňa čakali. Viktora posielam aspoň na vrchol Thurntalera a od Lucie sa nechám nakecať na plavbu na plti. Pod jej dohľadom sa plavím do polovice jazera a späť, za čo dostávam pochvalu.

Na zostup volíme trasu prechádzajúcu okolo ďalšieho z troch jazier – Kuhsee. Žiaľ, jazero tohto času "nejazerí" a je úplne vyschnuté, rovnako ako Klammsee, tretie z jazier, ktorého suché dno sme zahliadli zo skalného hrebienka nad Schafsee. Aj napriek tomu nás však čaká nečakane pekný zostup po prevažne trávnatom hrebeni s peknými výhľadmi do údolí Villgratentall a Winkeltal a na vrchy týčiace sa nad nimi. Lucinka je výnimočne dobre naladená a veselo cupká dole, takže sme späť pri aute nezvyčajne rýchlo. Vydarený deň zavŕšime ešte návštevou príjemného ihriska Wichtelpark na okraji Sillianu, zatiaľ čo Viktor vo „svojom“ čase vybieha na bicykli spoznávať nové kľukaté a strmé cestičky v okolí.

Hoci Thurntaler nie je žiadny majestát, je vynikajúcim miestom na nenáročnú turistiku ľubovoľnej dĺžky s dych berúcimi výhľadmi. Množstvo ciest, chodníkov a cestičiek prináša nespočetné možností, ako trasu prispôsobiť svojím aktuálnym možnostiam. Či sa chceme na pár hodín prebehnúť, alebo si užiť nefalšovanú nádhernú dlhú hrebeňovku, všetko je možné. Ako pešo, tak aj v sedle. Čarovné tri jazierka sú navyše príjemným spestrením, ale aj lákadlom pre malých turistov. A možnosť vyviezť sa autom či lanovkou nad hranicu lesa je niekedy na nezaplatenie.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek