Párhodinová túra na očarujúce miesta zároveň s možnosťou zabaviť 5-ročné neturisticky naladené dieťa niekde v blízkom okolí sa stali motívom našej návštevy východného Tirolska. Hľadáme spôsoby, ako si malebný kraj môže užiť naplno každý z nás, hoci sa naše záujmy často líšia. Volíme preto krátke rýchle výbehy pre každého rodiča zvlášť a vždy niečo zaujímavé pre najmladšieho člena výpravy, Lucinku, ktorú sprevádza druhý z rodičov. Mám nesmiernu chuť na pešiu turistiku, svižnú, peknú, lúčnu, výhľadovú, a preto si vyberám trasy, kde si za pár hodín možno naplno vychutnať všetko z toho a často omnoho viac.

K Oberstaller Almu

Mestečko Heinfels neďaleko Sillianu, ležiace v ústí údolia Villgratental, je vstupnou bránou do Villgratenských vrchov (Villgrater Bergen). Pomerne široké údolia Villgratental a Winkeltal s kvalitnými cestami nie sú len perfektnými trasami na príjemné cyklistické výjazdy, ale umožňujú dostať sa autom takmer do srdca hôr a bez veľkej námahy si užiť úžasnú atmosféru, prípadne si bezbolestne „odkrojiť“ niekoľko stoviek výškových metrov z výšľapu na okolité vrchy. Parkovisko, na ktorom nechávame auto, totiž leží v nadmorskej výške asi 1 830 m, čo je zhruba o 700 m vyššie než Sillian.

Hoci takmer všetky autá končia na parkovisku pri Unterstalle Alme, trochu neisto pokračujeme ešte ďalej. Nezastavila nás síce žiadna zákazová značka, no to, že sme na ceste zrazu úplne sami, nás mierne znepokojuje. Na najstrmšom úseku rýchlo naberáme výškové metre, až, na našu úľavu, asi 200 m od Oberstaller Almu nachádzame neveľké parkovisko a ďalej zákaz vjazdu. Je tu pár áut a jeden parkovací automat, ktorý ale vôbec nespolupracuje. Zo zakliatia nečitateľného displeja a vracajúcich sa mincí nás vyslobodzuje okoloidúci „šéf“ Oberstaller Almu, ktorý má zrejme lepšie eurá a vydoluje pre nás parkovací lístok. Nič nestojí v ceste dnešnému dobrodružstvu. Vyhliadla som si totiž jazero Schwarzsee, ku ktorému sa pokúsim vybehnúť za pár hodín, zatiaľ čo Viktor s Luciou sa chcú venovať skúmaniu Oberstaller Almu a Klapfbachského vodopádu pri Unterstaller Alme.

Hoci máme s Viktorom a Lucinkou rovnaký úvod výletu, a to Oberstaller Alm, odpájam sa od nich na parkovisku a svižnou chôdzou o chvíľu prichádzam k skupine tradičných drevených domov s kaplnkou uprostred, obkolesených voňavými lúkami a hradbou hôr. Hoci nemám času nazvyš, neodolám krátkej prechádzke pomedzi ne a aspoň v rýchlosti nasávam atmosféru miesta, kde sa možno v myšlienkach ľahko preniesť do minulosti a predstavovať si čulý ruch, ktorý tu panoval v časoch, keď to tu žilo sedliackym životom. Dnes je tu nádherný pokoj, ktorý jemne ruší len skupinka detí, hrajúcich sa pri potoku poniže usadlostí. Vôbec mi to však pri prezeraní dedinky neprekáža a užívam si, že tu nerušia najmä moderné výdobytky civilizácie, ako sú autá, motorky, solárne panely, satelity a podobne. Motorové vozidlá sú totiž nenápadne skryté na parkovisku obďaleč a o zvyšok sa postarala absencia elektriky. Pre milovníkov romantiky sú niektoré chalúpky na prenájom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Výstup k jazeru lúkami a potokmi

Po krátkej zachádzke sa vraciam kúsok späť na križovatku turistických trás, vnáram sa do lesa a konečne začínam stúpať. To však netrvá dlho. Po chvíli sa chodník vyrovnáva a viac-menej traverzuje lesom. Je síce pekný, voňavý, mäkký, ale teraz to moc neoceňujem. Času nemám nazvyš, poobede hlásia búrky a traverzy sú pre mňa zbytočne pomalé, navyše ich v strmom svahu príliš neobľubujem. Najviac mi vyhovuje na čo najkratšej trase vybehnúť čo najviac výškových metrov. S ľahkým ruksakom a ľahkou hlavou to ide skoro samo a viem tak ušetriť kopec času. No neprekáža.

Z lesa zanedlho vychádzam na lúky, a tak sa aspoň kochám výhľadmi na hory, pod ktorými sú na lúkach v údolí malebne roztrúsené senníčky. Míňam tiež lavičku pri skale, na ktorej je zavesený akýsi obrázok s textom (nečítam, nestíham), aj v ľahučkých barefootkach úspešne prekonávam potôčik, ktorý je po každodenných búrkach celkom výdatný, a napájam sa na širšiu cestu prichádzajúcu takmer od nášho parkoviska. Hoci mám výhľady stále na rovnaké údolie, každých pár metrov sú iné a vždy veľmi fotogenické. Hory, lesy, lúky a na nich senníky, to sa nezunuje.

Po krátkom úseku trasy, vedúcom po širokej ceste, pokračuje zasa pozvoľne stúpajúci traverz v celkom strmom svahu, čo nie je zrovna moja šálka kávy. Postupujem preto pomalšie, než by som rada. Pred sebou dlhšie sledujem nie zrovna malý potok Klapfbach s vodopádikom, ktorý vyteká z jazera Schwarzsee a ktorý budem musieť prekonať. Vody je v tomto čase dosť, tak dúfam v mostík. Nerada by som odišla s dlhým nosom. Pred Klapfbachom ma však čaká ešte menší tréning v podobe jeho menej výdatného prítoku. Opatrne, no úspešne prekážku zdolávam v premokavých botkách s nizučkou podrážkou. Som na seba trochu hrdá a ešte o trošku viac dúfam, že potôčik nebudem musieť absolvovať znova kvôli nepriechodnému Klapfbachu. Ale ten je veľký, tam určite bude mostík.

Než to zistím, nachádzam pri chodníku ešte malú chatôčku Elplan Schupfe s lavičkou, ktorá slúži ako útulňa. Príď, načerpaj sily a nechaj to tu v takom stave, v akom si to našiel. Aspoň tak to na nej píšu. Dávam si teda aspoň hlt vody, pár fotiek a utekám ďalej. Mraky sa začínajú zbierať a mne to ide pomalšie, než som čakala. Moje očakávania napokon neplní ani Klapfbach, potok s vodopádom, kde o mostíku ani nechyrovať. Uvažujem, či pri nižšom stave vody možno prejsť suchou nohou, ale teraz to rozhodne skúšať nehodlám. Vzdať sa tak ľahko tiež nechcem, topánky teda putujú na ruksak a bosky si razím cestu napodiv celkom príjemnou vodou. Kaď barefoot, tak barefoot. Mám totiž celkom rešpekt, som tu sama, signál žiadny, jediných ľudí som stretla kúsok nad Oberstaller Almom a to posledné, čo potrebujem, je vytrepať sa tu kdesi do potoka. Našťastie ho zdolávam bez akýchkoľvek problémov a teším sa, že čoskoro traverz-netraverz skončí a výškové metre začnú pribúdať svižnejšie.

Ešte predtým však prechádzam improvizovanou bránkou do kravského výbehu a na dlho očakávanej križovatke, kde sa napájam na turistický chodník vedúci od Unterstaller Almu, ma víta malý kravín postavený z kameňov a jeho obyvateľky, tróniace nad ním. Aj pred kravkami mám rešpekt, no našťastie im nestojím za viac než pootočenie hlavy mojím smerom. Napokon sa väčšou prekážkou v rýchlom postupe ukážu byť všadeprítomné kravince a zem rozšliapaná od kopýt. Každodenné búrky spravili svoje a zem je tu krásne nasiaknutá vodou, rozdupaná, bahnová a z chodníka je malý potôčik, takže mi zostáva len hopsať z kameňa na kameň, vyhýbať sa lajnám a kravám a aspoň po očku sledovať značky. Takto som si rýchly výbeh veru nepredstavovala. Neprekáža.

Vytrvalo stúpam vyššie a vyššie, s radosťou vychádzam z kravskej ohrady a užívam si o čosi schodnejší terén. Čím som vyššie, tým je skalnatejší, ale kamene výborne držia a ide sa po nich fajn. Malým spestrením je neveľká plošinka s názvom Hoache Leger so šťavnatou trávou, kde sa môže príjemne oddychovať. Na túto aktivitu však nemám ani pomyslenia. Zväčšujúce sa mraky a chýbajúci signál sú skvelou motiváciou zbytočne sa nezdržiavať, takže onedlho prichádzam k cieľu svojho dnešného výletu, jazeru Schwarzsee.

Okolo jazera

Čierne pleso naozaj pôsobí čierno a tajomne a prekvapuje ma svojou nedostupnosťou. Chodník sa ho dotýka len pri prekonávaní potoka Klapfbach, ktorý z neho vyteká. S potokom mám česť snáď polovicu cesty a nesklamáva ani teraz. Preliezam ho síce obutá, no celkom krkolomne a predstava, že by som to mala absolvovať znova opačným smerom, ma vôbec neláka. Rozhodujem sa preto jazero obísť a na druhú stranu potoka sa dostať trochu okľukou. Hoci už dávno nie je slnečno a signál stále nemám, zatiaľ to na akútne hroziace dažde či búrky nevyzerá. Trochu viac istoty mi dodáva prítomnosť viacerých ľudí, vrátane horského vodcu so skupinkou nie práve najrýchlejších a najobratnejších turistov. Mám síce rada kľud, no občas je fajn vedieť, že nie som úplne sama.

Plány na posedenie pri vode s dobrým proviantom k tomu teda padajú a žemľu si odkladám na neskôr, keď jazero obídem a počasie bude stále priaznivé. Rýchlo kráčam krásnym vysokohorským prostredím, ktoré je stále lúčne, prívetivé a mäkké, no vďaka skalám už o čosi drsnejšie. Krásnu scenériu dopĺňa voda, ktorej je nadostač aj tu. Našťastie je zväčša mimo chodníka a je tak pre mňa len očarujúcim doplnkom k zelenej tráve, sivým skalám a bielo-modrému nebu. Rýchlo sa vzďaľujem od Schwarzsee a po chvíli mi úplne mizne z dohľadu. Zostáva tu len akási výdatná mokrina poniže chodníka, nad ktorou stoja na skale dve malé drevené chatky. Po prekonaní mokriny a krátkom výstupe zisťujem, že sú to pomerne nové a veľmi pekné útulne s názvami Biwak 1 a Biwak 2. Neďaleko sú jednoduché drevené ležadlá a pekný výhľad na jazero, hradbu skál okolo neho a vrchy nad údolím Villgratental.

Kochám sa naozaj len z rýchlika a čo nevidieť stúpam smerom na Riepenspitze (2 774 m). Obísť Schwarzsee totiž nie je žiadna pohodová prechádzka po jeho brehu. Chodník vedie v svahoch niekoľko desiatok metrov nad jeho modročiernou hladinou. Keďže sa polovicu cesty snažím Viktorovi poslať správu s informáciami o mojej presnej trase a s vytrčeným mobilom lovím ojedinelú paličku signálu, ktorá tú náhodne lieta, nedostatočne sledujem všetky mapy, ktoré mám, a dôvera v českú navigáciu mi prináša dodatočnú zachádzku asi 80 výškových metrov. V Kompasse totiž je skratka, na mape však nie. A čo vyleziem, to musím aj zliezť. Za „odmenu“ po strmom skalnatom chodníku, ktorý sa zlúčil s potokom. V kombinácii s hladom mi zistenie moc na nálade nepridáva, tak počas trochu krkolomného zostupu z bočného vrecka vylovím aspoň Luciine kyslé dážďovky a celé ich spasiem.

Chodník ma, na moje sklamanie, vedie preč od jazera, na druhú stranu vrchov, ktoré ho obklopujú. Od miesta, kde som jazero zazrela prvýkrát a kde by som si mohla dať žemľu s výhľadom naň, ma delí asi 300 m traverzu. Oveľa väčšiu prekážku v tomto pláne však predstavujú tmavnúce mraky. Kašlem teda naň, búrky tu bývajú drsné a mňa ešte čaká 800 výškových metrov zostupu ktovieakým terénom. S jazerom sa teda lúčim len pomyselne a púšťam sa dolu chodníkom vedúcim pri potoku Riepenbach. Snáď bude lepší než kravsko-potokový výstup.

Zostup lúkami

Na moje potešenie sa aspoň tentokrát nemýlim. Chodník vedie príjemným lúčnym terénom s malými kameňmi. Kde-tu sa síce zlúči s malým potokom, ale v porovnaní s výstupovou trasou je to čistá pohoda. Mraky síce tmavnú, no výškové metre aspoň utešene ubúdajú. Toto je správna rýchla cesta – smerom nahor nasadiť tempo a makať, smerom nadol hopsať z kameňa na kameň, z trávy na trávu. Aj tu prichádzam k peknému drevenému kravínu, tento však zrejme nie je aktuálne obývaný, takže by sa doň v prípade potreby dalo skryť. Hoci začína popŕchať, neskúšam to. Nehrmí, neblýska sa, tak mastím dole. Naozaj oceňujem výber trasy. Ide sa mi výborne. Plne sa sústredím na rýchly zostup a len málo vnímam krásnu prírodu, ešte stále ďaleké výhľady, šťavnaté lúky a zakvitnuté kríky.

Chodník postupne vyúsťuje na spevnenú cestu, a hoci mám pred sebou ešte skoro 300 výškových metrov, som o poznanie pokojnejšia a trošku zvoľňujem tempo, aby som si pofotila pekné výhľady do údolia. Už mám signál, takže sledujem radar a zároveň sa s Viktorom dohadujem, že sa stretneme pri vodopáde. Následne dostávam správu, že sa pri vodopáde nestretneme, lebo popŕcha a Lucia sa bojí. Rýchlo teda zbieham strmým lesným chodníkom k vodopádu Klapfbach Wasserfall, robím pár fotiek a malebnými lúkami prichádzam k Unterstaller Almu, kde netrpezlivo čakajú nešťastná Lucia a naštvaný Viktor. Vtedy si naplno uvedomujeme, že silné krupobitie, ktoré sme zažili pred pár dňami, zanechalo hlboké stopy nielen na aute, ale aj na citlivej detskej dušičke. Sadáme teda do auta a odchádzame niekam, kde sa bude naše mláďatko cítiť v bezpečí a kde si Viktor bude môcť „svoj“ čas užiť v suchu a v pohode.

Zhodnotenie

Aj napriek trochu rozpačitému záveru sme si výlet užili všetci a každý si tu našiel niečo, čo ho zaujalo. Či to bol čarovný Oberstaller Alm s malebnými domčekmi a pokojnou atmosférou, burácajúci vodopád Klapfbach alebo tajomné jazero Schwarzsee s krásnymi výhľadmi. Tento kút sveta totiž má čo ponúknuť takmer každému a jeho návšteva sa oplatí ako s dieťaťom, tak aj bez neho.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek