Lausitzer Hohenweg je jednou z najstarších horských ciest v údolí Ahrntal a vedie z chaty Birnlücken-Hütte až k vrcholu Hundskehljoch (2557 m). Tiahne sa tesne popri hranici s Rakúskom, popod hlavný hrebeň Zillertálskych Álp. Ak človek prespí na chate, dá sa celá trasa zvládnuť za jeden deň. Ak idete z údolia na chatu a až tak na Lausitzer Hohenweg, je lepšie rozdeliť si ju aspoň na dva dni.

Trasa

Berghotel Kasern – Lahneralm – Birnlücken-Hütte – cesta 13A – Neugersdorfer Hütte – Obere – Tauernalm – Adleralm – Berghotel Kasern

Pôvodne sme mali v pláne oddychový deň v rodinnom parku Klausberg a možno návštevu vodopádov Reinbach nad Campo Tures. Keď však o pol desiatej ráno hľadám pri dolnej stanici lanovky parkovacie miesto a keď potom vidíme rad na lístky, je nám obom jasné, aká „plnka“ bude hore. Otáčame sa nazad k hotelu a diskutujeme o tom, akú túru by sme mohli zvládnuť. Slniečko krásne svieti, predpoveď sľubuje deň takmer bez oblakov a určite bez zrážok. Do úvahy pripadá jazero Waldnersee (2338 m) alebo chata Birnlücken-Hütte (2441 m). Janino chce ísť na chatu.

Nad turistickým informačným centrom niekoľko minút kráčame po asfaltke, ktorá sa vzápätí mení na širokú štrkovú cestu. Vedľa nás zurčí riečka a nad kaplnkou Heilig-Geist – Krichlein (1623 m), od ktorej vedie cesta do doliny Windtal a na chatu Lenkjochlhütte (2603 m), sa k nej pridáva malý bočný prítok spestrený jazierkami, v ktorých sa kúpu kačky a husi. Po tom, čo Janino dostatočne podrobne preskúma tento úsek našej trasy, pokračujeme ďalej a za sebou nechávame chaty plné výletníkov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Stúpanie je až k zatvorenej chate Kehreralm (1842 m) takmer nepostrehnuteľné. Čo postrehnuteľné je, to je zvyšujúca sa teplota ovzdušia. Čím bližšie sme ku Kehreralm, tým zreteľnejšie vidieť prvý skalný prah vedúci k Lahneralm (1979 m) a za ním zdanlivo maličký zelený „kopček“, na ktorom je postavená Birnlücken-Hütte. Hovorím si, pôjdeme pomaly, to zvládnem. Navyše sa dostaneme do tieňa svahu, popri ktorom budeme stúpať a nebude na nás pleštiť slnko.

Okolo chaty je čulý stavebný ruch. Vzhľadom na to, že je zatvorená, ľudia posedávajú na skalách a lúke okolo nej a posilňujú sa vlastným proviantom. My sa nezastavujeme, prechádzame cez drevený most a pokračujeme hore. V tieni sa stúpa dobre, no aj tak si robím preventívne zastávky, aby som sa neodpálila skôr, ako začne pravé výškové „ródeo“. Janík na mňa poctivo každú chvíľu čaká a sleduje svište na brehu potoka pod nami.

Posledné kroky a sme na niečom ako platňa, ktorou vo viacerých častiach prúdi voda z vodopádov okolo nás. Podložie je štrkovo-pieskové a okolo chaty pevné. Mierime hore schodmi, aby sme si urobili dlhšiu prestávku a najedli sa. Po pondelkovej skúsenosti z Rӧtalm si vyberám z jedálneho lístka s malou dušičkou tanier so šunkou, klobásou a syrom, ku ktorému by sme mali dostať chleba. Pripravujem sa na to, že si budem možno musieť ešte niečo doobjednať, ale ostávam milo prekvapená, keď pred nás staršia pani položí drevenú tácku kopcovito naloženú lokálnymi mäsovými výrobkami a pár plátkami syra. K tomu niekoľko krajcov chleba. Janino sa pustí do klobásy, ja sa púšťam do "pršutu" a chlebu veľmi neubližujem. Po chvíli sme obaja plní, ale na tácke je toho stále veľa. A tak ďalej posedávame v teple chaty, rozprávame sa a pomaly vyjedáme ďalšie a ďalšie dobroty.

Pred druhou nechávame chatu za sebou a kľučkujeme pomedzi podmočený piesok a prúdy vody. Niektoré časti sú také mokré, že nie je možné ostať stáť suchou nohou na jednom mieste. Blúdim sprava doľava a hľadám miesto, kde by sa dal jeden z potokov preskočiť, pretože za ním vidím skaly a schodnú cestičku. Ako dospelá by som na viacerých úsekoch nemala problém, ale viem, že Janino to nezvládne. Zobrať ho na ruky a preniesť nemôžem. Zdá sa, že bokom dolinky by to išlo. Vraciame sa na úsek, ktorý je relatívne suchý, prekračujeme malý prítok a skúšame šťastie v tráve a drobných kríkoch. Kým sa dostaneme na skaly, z ktorých začína stúpanie k Birnlücken-Hütte, musíme prekročiť ešte niekoľko prítokov, ale tráva je relatívne suchá a nohy sa nám do nej nezabárajú tak ako do piesku so štrkom dole. Prítoky sú navyše drobné a skalnaté – dá sa cez ne pohodlne prejsť suchou nohou.

Konečne pevná zem pod nohami. Prechod zdanlivo malou rovinkou nám zabral oveľa viac času, ako som predpokladala. V zurčiacom potôčiku si naberám do fľaše horskú vodu, vyzliekam si tričko a pomaly krok za krokom nasledujem svojho osobného kamzíka. Energie má na rozdávanie, nohy ho nebolia, túra sa mu páči.

Výstup k hornej chate sa mi zdá byť nekonečný. Keď si myslím, že sme hore, objaví sa ďalšie stúpanie a chata je stále nad nami. Ale aspoň ju opäť vidieť a nie je ďaleko. Smerom hore veľa turistov nejde, smerom dole je ich neúrekom. Pred pol štvrtou vchádzame dovnútra a sadáme si k obslužnému pultu. Pani sa nás okamžite pýta, čo si dáme a či na chate ostávame spať. Kývam hlavou, že sa vraciame nazad do Kasern. Na stole nám pristávajú jablkové štrúdle z lineckého cesta a kola. Svoj koláč zdlabnem rýchlosťou blesku a potom čakám, kým sa Janík dorýpe v svojom.

Okolo trištvrte na štyri platím, navštívime toalety a vychádzame do vetra a slnka. Obídeme chatu a pár metrov sa vraciame po chodníku, ktorým sme prišli. Sústredím sa, aby sme neodbočili zle a nerobili si obchádzku. Do sedla Birnlücke sa mi šliapať nechce, hoci ho máme na dohľad a vidieť v ňom nejakých turistov.

Držíme sa cesty 13A a mierne stúpame pod hlavný hrebeň Zillertálskych Álp. Od spojnice s cestou číslo 13 by nám to malo trvať hodinu a dvadsať minút. Aspoň tak informuje turistický rázcestník. Trasa je až na Krimmler Tauern, kam nejdeme, čiže zostupovať by sme mali začať o desať minút skôr. Je niečo po 16-tej, odhadujem, že v hoteli by sme mohli byť o siedmej večer.

Janino sčasti skacká, sčasti kráča a užíva si cestu, na ktorej (ako mi niekoľko razy povedal) ho vôbec nebolia nožičky. Podchvíľou zastavuje a ukazuje mi povrchové žily v skalách. Tam, kde cez ne preteká voda, nie sú biele, ale červené až hrdzavé. Okamžite mi oznamuje, že voda tam musí obsahovať veľa železa alebo medi, inak by skaly takto nesfarbila.

Cesta nás vedie ponad krásne zelené údolie, ktorým sa vlní potok. Nad ním drží stráž Steinkarspitze (2869 m), Zwillingskӧpfe (2841 m) a Klockerkarkopf (2911 m). Oproti nám sa v plnej svojej nádhere naproti azúrovo modrej oblohe (na ktorej sa pomaly od Rakúska zbiehajú mraky, ale hraničný hrebeň ich nepúšťa do doliny) týčia Grasleitenkopf (2954 m), Dreiherrnspitze (3499 m) a Hoher Rosshuf (3200 m).

Až na hranu údolia ideme viac menej po rovine. Tam sa chodník stáča popod Pfaffenschneide a viac než skalami a platňami vedie trávnatým terénom. Na viacerých miestach je istený oceľovými lanami, prípadne drevenými hranolmi. Nasleduje prudké klesanie po drevených schodoch, na mape označené ako Teufels-steig. Je takmer pol šiestej. Neflákame sa, ale podľa rázcestníka na spojnici ciest 13 a 13A sme dávno mali byť pod Krimmler Tauern. V diaľke vidím Neugersdorfer Hütte (2568 m), od ktorej by sme mali len klesať. Odhadujem to na ďalšiu hodinu, kým sa dostaneme až k nej, pretože okrem vzdialenosti musíme nastúpať aj výškové metre, ktoré sme na hrane bočného hrebeňa na drevených schodoch naklesali.

Terén je stále takmer rovnaký. Trávnatý chodník striedajú skaly a skalné platne. Menšie skaly mi občas pod nohami utekajú a hýbu sa, preto idem radšej pomalšie a rovnaký pokyn dávam aj neúnavnému turistovi, ktorý ma pustil pred seba. Vraj aby nešiel príliš rýchlo.

Neugersdorfer Hütte sa dostáva do zákrytu ďalšieho bočného hrebienka. Len s ťažkosťami sa mi z diaľky darí rozoznať, kadiaľ pokračuje Lausitzer Hohenweg a kadiaľ budeme musieť k chate stúpať tiež. Keď konečne prekonávame bočný hrebienok a sme chate opäť na dohľad, čaká nás ešte jedno skalné pole.

Hurá, chata. Nikde ani živej duše, chata je zatvorená pravdepodobne dlhší čas. Sedlo Krimmler Tauern nie je ďaleko, ale ani jednému z nás sa nechce pokračovať hore. Navyše je pol siedmej a podľa rázcestníka nám to má do Kasern trvať ešte 2.10 h. Keď si spomeniem na to, že rázcestník na spojnici ciest 13 a 13A mi tvrdil, že hore v Krimmler Tauern budeme o 1.20 h, začínam pochybovať, či stihneme hotelovú večeru. Neviem si predstaviť, aký atlét robil značenie a časové údaje. Je síce pravda, že sme neleteli, ale nešli sme ani slimačím tempom a nerobili sme si prestávky na vydýchanie, ako v stúpaní na Birnlücken-Hütte. Napriek tomu nám to od spojnice ciest po chatu trvalo zhruba 2,5 h.

Začíname rýchly zostup. Podľa toho, ako sa chodník hadí na mape, očakávam problémy s kolenami v priebehu prvých desiatich minút. Ortézy aj palice ostali v aute. Janino nahadzuje šialené tempo a ja ho nasledujem. Pár minút po 19-tej máme na dohľad a skoro na dosah chatu Obere Tauernalm (2018 m) a volám domov tatíkovi, aby sa o nás nebál. Nielen sebe, ale aj jemu som optimisticky tvrdila, že o tomto čase budeme v hoteli.

Na chate je rušno, nezastavujeme sa a v zostupe pokračujeme. Kamenný chodník sa vlní aj naďalej, ale pomedzi jednotlivé zákruty sú slušne prešliapané skratky. Neváhame a všade, kde je to možné, ideme nimi. Je trištvrte na osem, keď sme konečne dolu v doline a čaká nás posledná zhruba polhodinka takmer rovinou. Až dole si uvedomujem, že ma takmer nebolia kolená. Mesiac na kolagéne evidentne pomohol.

Janino s vidinou zmrzliny po večeri nepoľavuje v tempe. Obchádzame Adleralm, po desiatich minútach míňame Talschlusshütte a Kasern s naším hotelom na konci dediny máme na dohľad. Ani nejdeme hore na izbu zhodiť batohy. Desať minút po pol deviatej sme na večeri beznádejne poslední hostia. Servírky sa pýtajú, či sme v poriadku a či chceme niečo zo šalátového baru, ktorý stihli medzičasom zbaliť. Nie, stačí teplá večera (a po nej sprcha a teplá posteľ). So záujmom sa pýtajú, kde sme boli, keď sme sa vrátili neskoro a keď im opisujem našu trasu, uznanlivo kývajú hlavou smerom k Janinovi. Fakt je, že po Birnlücken-Hütte sme deti stretli. Od nej ale nie a po Lausitzer Hohenweg sme až na matku so synom vo veku asi pätnásť rokov, nestretli nikoho.

Zhodnotenie

Trasa bola nádherná. Počasie vyšlo ukážkovo. No na časové údaje na značkách sa netreba spoliehať. Pôvodne som si myslela, že sme naozaj išli vrchom tak pomaly. Po návrate domov som si zostupovú cestu, ktorou sme fakt leteli, zadala do mapy.cz (freemap.sk má v tomto úseku uletené údaje). Podľa českej stránky, zostup k nášmu hotelu mal trvať takmer tri hodiny (o 40 minút viac, ako uvádzal rázcestník). Prechod od Birnlücken-Hütte k Neugersdorfer Hütte mal podľa nej zase trvať 2.15 h (išli sme pomalším tempom, takže tu v pohode beriem, že sme nabrali zdržanie). Ak sa niekedy do tunajších nádherných končín vyberiete, urobte si radšej vlastný časový harmonogram.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek