Túra Klausberg a Nevesstausee
Lyžiarske stredisko a rodinný park v jednom sa nachádza takmer na začiatku doliny Ahrntal na severe Talianska. Vodná nádrž Nevesstausee je len pár kilometrov od Klausbergu, a tak sa dve lokality dajú navštíviť pohodlne v jeden deň. Za predpokladu, že vynecháte turistiku a zvolíte skôr oddych, ako sme zvolili my po tom, čo sme deň pred tým prešli 23 km a okolo 1200 výškových metrov na konci Ahrntalu.
Klausberg
Spodná stanica lanovky sa nachádza pri hlavnej ceste v dedinke Cadipietra. Parkovanie je zadarmo priamo dole alebo popri ceste. Aj napriek veľkej kapacite odporúčam prísť skoro ráno, pretože lokalita sa u rodín s deťmi teší veľkej obľube. Lanovka premáva v lete (21. 5. – 23. 10.) do výšky 1600 m od 8.30 do 12.20 a od 13.00 do 17.15 h. Cena lístka za dospelého bola v 2022 24,- €, dieťa vo veku 8 - 16 rokov platí 14,- €. Lístky sa dajú zakúpiť priamo v okienku, v dvoch samoobslužných automatoch (angličtina, nemčina, taliančina) alebo online na tomto odkaze.
Po tom, čo si v apres ski Kristallalm vypijeme kapučínko, vyberáme sa s Janinom hľadať to, čo je na mapke areálu označené ako vodný svet. Od vrchnej stanice lanovky ani od apres ski ho nevidieť, mal by byť „ukrytý“ v maličkej dolinke pod nami. Stačí pár metrov a na dohľad máme nielen malý potok s atrakciami pre deti, ale aj dinoland. Kým môj syn šantí pri vode, vytvára priehrady, púšťa vodný mlyn a pumpuje do výšky vodu, ktorá vychádza z úst veľkej drevenej žaby, vychutnávam si nádherné výhľady na Schwarzenstein (3369 m), Floitenspitze (3195 m), Groβer Lӧffler (3378 m), Wollbachspitze (3209 m) a mnohé ďalšie trojtisícovky oproti sebe, ktoré tvoria hranice medzi Talianskom a Rakúskom.
S pribúdajúcim časom a zvyšujúcou sa teplotou vzduchu sa oblasť začína plniť. Ako poznám svojho syna, ktorý sa najradšej hrá sám, je mi jasné, že tu dlho nepobudneme. Premýšľam, či by sme nevyliezli aspoň k jazeru Klaussee alebo na Rauchkogel (2653 m) a nenaobedovali sa na niektorej chate. Pohľad mi skĺzne na krpcove nohy a všetky nápady na turistiku z mojej hlavy odplávajú rovnako rýchlo ako voda v potoku. Janík sa išiel v prvom rade "džabať" vo vode, preto má obuté šľapky. Ku jazeru síce vedie pohodlná široká štrková cesta, ktorá končí až pri najvyššej stanici lanovky premávajúcej len v zime, ale aj tak to nie je obuv, v ktorej by som ho chcela hnať do kopca a potom z kopca.
Okolo 11.30 h mierime ku Kristallalm a k lanovke, z ktorej v skupinách vystupujú ďalšie a ďalšie rodiny s deťmi. Cestou dole sa dohadujeme, čo ďalej. Navrhujem Nevesstausee, moje dieťa návrat do hotela s vidinou tabletu až do večera. V momente, ako sa odo mňa dozvie, že aj keby sme sa vrátili do hotela, tablet si skôr ako o 18-tej nepustí, mení názor. Ide sa k vodnej nádrži.
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
Nevesstausee
Hoci taliansky názov Lago di Neves napovedá, že ide o jazero, nie je tomu tak. Lago di Neves alebo nemecky Nevesstausee je umelo vytvorená vodná nádrž, ktorá vznikla v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Nachádza sa vo výške 1900 m v malej doline Valle dei Molini, bočnom údolí hlavných dolín Ahrntal a Taures. Z dedinky Lappago di Sopra k nemu vedie strmá spoplatnená horská cesta (sklon má miestami 22 %), ktorá je v zime kvôli lavínovému nebezpečenstvu uzatvorená.
Vzhľadom na to, že sa mi vopred nepodarilo na internete nájsť podrobnejšie informácie k tomu, ako spoplatnená cesta funguje, ideme sem takpovediac naslepo. Za Campo Tures odbočujem doprava na Lappago a pokračujem kľukatou asfaltkou čoraz vyššie a vyššie. Niekoľko kilometrov je cesta relatívne pohodlná a dostatočne široká, situácia sa mení medzi obcami Lappago a Lappago di Sopra, kde sa asfaltka zužuje. Nad Lappago di Sopra „končí každá sranda“. Cesta je nielen úzka, ale je na nej viacero zákrut v uhle asi 180 °.
Necelý kilometer nad poslednými domami nás víta mýtna brána. Predpokladám, že kedysi sa tu poplatok vyberal priamo na mieste, lebo je tu starší mýtny domček, no v súčasnosti je prázdny. Pri rampe si čítam „návod na použitie“, stláčam gombík, ktorý mi má vydať lístok, a keď sa závora otvorí, pokračujeme hore. Prejdeme len pár desiatok metrov a zastavuje nás červená na semafore. V duchu sa prenášam do minuloročnej jesene a výletu cez Grossglockner Hochalpenstrasse, Felbertauern strasse a Maltatal strasse, kde pri poslednej bola premávka riadená semaformi. V každom smere sa na striedačku čakalo asi dvadsať minút, aby sme mohli prejsť kľukatou a uzučkou cestou hore k nádrži Hauptspeicher Kӧlnbrein.
Naskakuje zelená a rozhýbavam našu ítridsiatku. Pomaličky, na dvojočke, idem meter za metrom, zákrutu za zákrutou a pri pohľade na zvodidlá na ľavej strane a skaly na pravej strane, ktoré príliš tesne lemujú naše auto si hovorím, že tu by som v protismere vozidlo stretnúť nechcela. Ani motorku.
Za pár minút sme hore. Hneď pri priehradnom múre vidím jedno voľné parkovacie miesto, ale hovorím si, že to skúsim ďalej a keď, tak sa vrátime. Je poludnie, krásne počasie a turistov je pri vodnej nádrži a v jej okolí ako húb po daždi. Autá sú odparkované všade, kde sa len trošku dá. Nejaké miesta vidím nad vodnou hladinou, ale pri bližšom skúmaní si poviem, že nemienim testovať svoje šoférske schopnosti – nerada by som s autíčkom skončila vo vode. Nakoniec zastavujem vpravo od nádrže, mierne vo svahu a čakám, či ma autá za mnou budú vedieť bez problémov obísť. Darí sa im, a tak auto nechávam na mieste, len Janina prosím, aby vystúpil mojou stranou, lebo do kopca si svoje dvere nebude vedieť otvoriť.
Nemôžem povedať, že by ma nádrž sama o sebe extra uchvátila. Ale vo väčšine prípadov ani nebýva cieľovou destináciou. Naopak, je štartovacím bodom na množstvo túr do okolitých hôr. Najznámejšou trasou je Neveser Hohenweg / Alta Via di Neves, ktorá začína na severnom konci vodnej plochy. Kúsok nad chatou Untermauernalm (1860 m) sa odbočuje doprava do lesa a stúpa sa po ceste č. 24 do sedla Nevesjoch (2407 m), prípadne na prestávku ku chate Chemnitzerhϋtte (2420 m).
Zo sedla vysokohorská turistická trasa pokračuje vľavo a je značená číslom 1 a tiež svojím názvom. Tiahne sa na sever pod Südlicher Mӧselernock (3066 m) a ďalej pokračuje popod Muttenock (3072 m), odkiaľ sa dá vrátiť dole k jazeru po trase č. 24A.
Kto sa nechce vrátiť k jazeru približne v strede horskej cesty, musí sa stále držať trasy č. 1 až k chate Eisbrugjoch (2584 m). Návrat k vodnej nádrži odtiaľto vedie po ceste č. 26. Takto popísaná túra trvá bez zastávok na chate približne 9 hodín, podľa tempa turistov.
Nevydávame sa na žiadnu chatu nad jazerom. Ostávame pri vode, užívame si slniečko a výhľady a Janino skúma rôzne kamene, ktoré nachádza v prítokoch vodnej nádrže. S nadšením mi ukazuje kamene, v ktorých sú zreteľné žily inej horniny a tiež farebné kryštalizujúce „šutre“.
Smutne hľadím na Gamslahnernock (2869 m) a Sϋdlicher Mӧselernock a v duchu preklínam zdravotné komplikácie, ktoré ma donútili taliansku dovolenku absolvovať v oddychovom režime. Utešujem sa tým, že Neveser Hohenweg tu bude aj budúce leto a približne o druhej velím na odchod.
Vraciame sa k priehradnému múru a hľadám niečo s nápisom „kassa“. Informácie o tom, ako platiť, mám na lístku len v taliančine a angličtine a internetové pripojenie nemám žiadne, takže si ich neviem preložiť.
Pri malom kiosku odstavujem auto bokom, aby mohli prejsť tí, ktorí chcú za cestu a parkovanie platiť až dole v automate pri mýtnej bráne (cestou hore som si ho nevšimla, informácie som dostala od miestneho turistu, ktorého som sa na platby pýtala). Strkám parkovací lístok do príslušného otvoru, automat mi vyhodí sumu za odparkované hodiny a po zaplatení mi lístok vráti s ďalším čiarovým kódom na jeho zadnej strane. Na semafore svieti zelená, a tak sme o pár minút dole. Pri rampe vkladám lístok do malého automatu, ktorý načíta čiarové kódy a púšťa ma preč. Vraciame sa priamou čiarou na hotel, kde strávime zvyšok slnečného popoludnia v príjemných teplotách výšky 1600 m.
