Prístupové cesty

Jednou z možností, ako sa dostať na vrchol Slemenovej špice, je zaparkovať v doline Planica nad dedinkou Rateče, prejsť dolinou k chate Planinski dom na Tamaru (1108 m) a odtiaľ vystúpať cez sedlo Hrdlo (slovin. Grlo, 1457 m) alebo Črnu vodu, Tamarski slapovi a sedlo Slatnica (1815 m) k vrcholu. Dolinou k chate trvá cesta niečo cez hodinu a potom podľa toho, ktorý variant zvolíte, počítajte s výstupom približne 1,5 - 2 hodiny.

Druhou možnosťou, a to minimálne časovo menej náročnou, je zaparkovať na vrchnom parkovisku horského priechodu Vršič, vyjsť do sedla Dvere (slovin. Vratica, 1807 m) a odtiaľ pokračovať buď popod Mojstrovku alebo okrajom až na lúku pod vrcholom a skalky hore.

Aj z časového hľadiska, aj z hľadiska náročnosti volíme druhý variant. Cez Vršič sme prechádzali deň predtým autom v rámci okružnej jazdy celou horskou cestou až cez Taliansko a videli sme, koľko áut tam počas dňa parkovalo a snažilo sa zaparkovať. Preto aj na raňajky ideme skôr ako po iné dni a snažíme sa čo najskôr vyraziť z hotela.

Už pred deviatou mám problém nájsť miesto na parkovanie. Na rozdiel od predošlého dňa tu však nie je ani stopa po miestnych ovciach, ktoré zvesela obsadzovali tiene vytvárané odparkovanými autami a ktoré sa zo svojich pelechov nedali len tak vystrnadiť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Priesmyk je vo svojej vrchnej časti obľúbeným východzím bodom na množstvo túr vrátane výstupu na Prisojnik (2547 m) s jeho predným a zadným oknom či výstupu na Mojstrovku (buď „obyčajnou“ turistickou cestou alebo cez ferratu). To, čo sa dá považovať za parkovisko, je beznádejne plné. Parkujem tak ako ostatní, pri krajnici na relatívnej rovine, aby som nemusela hľadať skaly, ktorými by sme podložili kolesá (aby sa auto aj napriek zatiahnutej ručnej brzde nerozhodlo svojvoľne odísť alebo zmeniť parkovacie miesto).

Smerom na západ je krásny, takmer jasný deň. Prisojnik, Špik (2472 m), Škrlatica (2740 m) a okolité štíty sú v oblakoch, ale keď sa slniečku predsa len podarí pomedzi ne preniknúť, dáva o sebe okamžite vedieť vyššou teplotou. V spojení s prudkým stúpaním je to niečo, čo chceme mať všetci traja čo najrýchlejšie za sebou. Krok za krokom, zákrutu za zákrutou v skalnatom a suťovom teréne naberáme výškové metre, aby sme v sedle boli čo najskôr.

V jednom mieste si dávam pauzu spolu s miestnymi slovinskými turistami, ktorí si, podľa môjho odhadu, užívajú spokojne dôchodok. Tipujú, či sme zo Slovenska, Poľska alebo Česka. Keď poviem, že zo Slovenska, začnú spomínať výstup na Kriváň. Janíka chvália za vytrvalosť a ten ma prosí, aby som im povedala, že toto nič nie je, on sa vyšplhal na Hochschwab. Dôchodcovia uznanlivo kývajú hlavami a chcú nás pustiť pred seba. Naznačujem im, aby išli ako prví a komentujem to pohľadom na foťák na mojom krku – budem často stáť a fotiť. Iba by som im zbytočne zavadzala.

V sedle sú len chvíľku pred nami a rozprávajú sa medzi sebou. Snažím sa od nich dozvedieť, aký terén nás čaká popod Mojstrovku a či je vôbec schodný, lebo z papierovej mapy, ktorú sme si kúpili v informačnom centre a z maps.me to nie je úplne jednoznačne jasné. Upozorňujú nás, že na Mojstrovku vedie ferata a nemáme potrebný výstroj. Nie, nechceme ísť na feratu. Chceme ísť len na Slemenovu špicu. Kým skončí náš slovinsko-slovenský dialóg, tatík si urobí vlastný záver. Skalnatým úbočím sa mu ísť nechce. Držíme sa preto vpravo a po chvíli vchádzame do kosodreviny. Pod sebou máme koniec údolia Mala Pišnica a niektoré úseky sú exponovanejšie. Míňame rázcestie, na ktorom sa k našej trase napája značka z chaty Planinski dom na Tamarju cez sedlo Grlo, a pokračujeme ďalej. Vrchol máme celý čas na dohľad.

Pod jeho úpätím zostávame stáť mierne zmätení. Na skalách na zemi sú namaľované značky, pričom smer na Slemenovu špicu je očividne premaľovaný a ukazuje iným smerom ako oficiálny chodník v papierovej mape. Druhý nás naviguje akoby do sedla Slatica a hore až odtiaľ. Pred sebou (alebo skôr nad sebou) vidíme ľudí, rozhodneme sa preto pokračovať pôvodným smerom. Kým posledná polhodinka bola skôr pohodlnou prechádzkou, tu opäť prudko stúpame. Sme približne v polovici trávnatého kopca, keď sa zhora ozve békanie oviec. Všetci traja sa zborovo začneme rehotať tak, že sa mi do očí tisnú slzy. Už nám je jasné, kam zmizli oné parkovisko okupujúce zvieratká. Všetky do jednej sú uvelebené pod jedným zo stromov takmer pod vrcholom. V rôznom štádiu natiahnutia a driemania oddychujú v tieni jeho koruny, občas zdvihnú hlavu a keď zistia, že je to len ďalší turista, opäť sa oddávajú sladkému ničnerobeniu.

Po tom, čo sa vyšantím s foťákom a dôkladne si vychutnám skutočne neopakovateľné a malebné výhľady na okolité horské masívy, schádzame trochu nižšie, sadáme si na kmeň vyvráteného stromu a Janík sa rozhodne trochu najesť. Sme niekoľko metrov nad skupinou oviec. Jedna z nich, jediná so zvoncom, sa oddeľuje a mieri k nám. Bezostyšne najskôr skúma nášho tatíka a potom zaregistruje, že dieťa má niečo v ruke. To jej suchý chlieb, ktorý chcelo samo zjesť, radšej hádže, len aby nešla bližšie k nemu. Samozrejme, ovci netreba viac. Chleba schrupne na jeden hlt a pojme sa zisťovať, čo dobrého by sme ešte mohli mať. Čuchá nám ruksaky, drgá do 1,5-litrovej fľaše s vodou, ktorú medzi tým vytiahol Janko, aby sa napil, a z opačnej strany od Janíka k nám mieri ďalšia biela kučeravá kamoška. Chvíľu sa smejeme, škrabkáme ich a odtláčame od vecí, ale sú stále dotieravejšie a keby mohli, prehrýzli by sa cez batohy do ich vnútra. Vstávame, berieme si veci a odchádzame.

Janko chce zistiť, čo to bolo za cestu, ktorou nás dole navigovala značka, takže v kosodrevine sa držíme vpravo. Vychádzame v sedle Slatnica a môj muž sa znezdania rozhodne, že sa vraciame popod Mojstrovku. Výstup suťou je nepríjemný a na viacerých miestach nám „utekajú“ nohy. Našťastie, úsek netrvá dlho, a keď sa dostaneme pod skalné steny Mojstrovky, chodník ide po vrstevnici. Je úzky, ale nie tak, ako bol ten, ktorým sme s Janíkom svojho času obchádzali vrchol Stadelsteinu (2070 m). Ani priepasť pod nami nie je taká hlboká, ako tam a ide sa oveľa príjemnejšie.

Približne v strede návratovej cesty sa dostávame k miestu, kde je nástup na ferratu na Malu Mojstrovku. Zhora počujeme cvakanie karabín pri ich prepínaní na ďalšie úseky, aj rozhovory ľudí, ktorí sa tadiaľ vydali. Sledujem skalný komín, ktorým vedie prvá časť výstupu a premýšľam, kadiaľ asi pokračuje.

Pod Šitnou glavou (2087 m) opäť počujeme hlasy. Žiadna ferrata tadiaľ nevedie, preto nás to najskôr prekvapí a rozhliadame sa okolo seba, či niekto niekde neuviazol a nepotrebuje pomoc. Keď sa lepšie zahľadím na skaly, z ktorých hlasy počuť, vidím dvoch horolezcov v úzkom skalnom komíne. Na menšej platni pod nimi je tretí.

Vraciam sa pohľadom späť k mojim spoločníkom. Sú takmer v sedle. Čakajú na mňa a zostupujeme spoločne. Im s turistickými paličkami trvá zostup dlhšie ako mne s ortézami na kolenách. Kým ich mám na dohľad, idem si svojím tempom. Vždy, keď ich z dohľadu stratím, čakám, kým sa znovu objavia v mojom zornom poli.

O 13-tej sme nazad pri aute. Celý okruh nám trval približne štyri hodiny. Bez prestávok by mal trvať podľa značiek tri hodiny. Tatík si sadá na sedadlo spolujazdca a Janík ma prosí, aby sme skočili do obchodíku so suvenírmi. Vodič prichádzajúceho auta vidí, že sa okolo svojho motáme a pohľadom sa pýta, či odchádzame. Nesúhlasne vrtím hlavou a on sa sklamane rozhliada okolo seba. Situácia je tu podobná ako v približne rovnakom čase deň pred tým. Akurát oviec je pomenej.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek