Vorderer Gosausee

Podobne, ako mnoho ďalších rakúskych alpských jazier, aj toto vzniklo počas poslednej doby ľadovej a dodnes je napájané najmä podzemnými prameňmi z ľadovcov okolo. Svoju dnešnú podobu získalo na začiatku 20. storočia, kedy bola pri dnešnom penzióne Gasthof Gosausee postavená priehrada. Vďaka zväčšenej kapacite vodnej plochy je možné využívať ju na tvorbu elektriny a že sa tak deje, vidieť najmä v zime. Vtedy do jazera priteká menej vody, ako z neho odteká, a hladina je oveľa nižšie. Pokles hladiny je najmarkantnejší v zadnej časti, kde v lete vidieť vodou zaliatu trávu a pne stromov, ktoré tu kedysi rástli. Podľa dostupných údajov je v zime v tejto časti dokonca možné prejsť sa po dne.

Hinterer Gosausee

Nikoho neprekvapí, že zadné jazero na konci doliny vzniklo rovnakým spôsobom, ako jeho predný a väčší braček. Okrem väčšieho nádychu romantiky je trochu špeciálne. Kým pri Vorderer Gosause vidíme jeho odtok dolu pod penziónom, tu odtok viditeľný nie je. Jazero leží na vápencovom podloží a voda si počas vekov vyhĺbila podzemné koryto. Väčšina z neho na povrch vyviera prameňom Waldbach nad mestečkom Hallstatt a vlieva sa do Hallstattského jazera. Iba v prípade veľkého množstva vody, napríklad na jar, keď sa topí sneh a ľad vo vyšších nadmorských výškach, presahuje hladina jazera jeho brehy a preteká do občasného jazierka Gosaulacke, ktoré sa nachádza približne dvesto výškových metrov nižšie.

Gosaulacke

Ako uvádzam vyššie, ide o občasné jazero, ktoré je napájané výlučne vodou, čo pretečie cez brehy Hinterer Gosausee. Tomu zodpovedá aj miesto, na ktorom sa má jazero v lete podľa mapy nachádzať. Priehlbina je síce viditeľná a po priestore akoby niekto doslova rozhádzal obrovské balvany, no dno je porastené trávou a voda chýba. Iba v časti najbližšie ku hospodárstvu Holzmeisteralm je niečo, čo by som nazvala obrovskou mlákou. Pôda je tu na viacerých miestach trvale podmočená, ale prejsť suchou nohou hore-dole nie je veľký problém.

Na prechádzku okolo jazier vyrážame krátko pred obedom. Pršať prestáva len o jedenástej dopoludnia a predpovede sú kadejaké, takže s malou dušičkou mierime po pravom brehu Vorderer Gosausee na koniec údolia. Reštaurácia penziónu praská vo švíkoch a plné sú aj parkoviská okolo. Teším sa, že nie sme jediní „blázni“, ktorých ani chlad, vlhko a neustále hroziaci dážď neodradili. S ľútosťou hľadím k dreveniciam pod Grosser Donnerkogelom (2054 m) a ceste č. 612, ktorá popod Gosaukamm vedie až do sedla Steiglpass (2012 m) a ďalej na Steiglkogel (2204 m). Dúfala som, že počas predĺženého víkendu sa mi podarí si medzi zdolané alpské dvojtisícovky pridať aj túto. Človek mieni, počasie v Alpách mení.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Miest, kde je možné zísť z chodníka k vode, je na tejto strane jazera nepreberné množstvo. Janino nepremešká ani jedinú šancu, hrá sa s kameňmi, stavia si priehrady alebo prečisťuje drobné prítoky vody od naplaveného lístia či malých kamienkov. Zimné bundy putujú do môjho batoha a pokračujeme len v mikinách.

Podľa navigácie by sme po našej pravej strane mali mať Gosaulacke. Namiesto toho vidíme len balvany, trávu a lavičku. A jednu väčšiu „mláku“, v ktorej sa nádherne odráža od hladiny masív Dachsteinu, z veľkej časti zahalený oblakmi.

Rezkým krokom pokračujeme ďalej a začíname stúpať. K zadnému jazeru musíme prekonať zhruba stopäťdesiat výškových metrov. Každú chvíľu odfukujem, lebo som si preventívne dala nepremokavé prechodné turistické nohavice, ktoré neodvetrávajú, ale naopak, akumulujú telom vytvorené teplo. Aj keď som iba v tielku, potím sa ako uprostred leta.

Zhruba po dvadsiatich minútach sme takmer v cieli. Veci si odkladáme na lavičku v lese a schádzame k hladine menšieho, no rozhodne malebnejšieho a romantickejšieho jazera. Naplavené drevo, lístie a tráva napovedajú, že teraz koncom leta a začiatkom jesene je hladina o poznanie nižšie ako to býva na jar. Kým Janík tlačí buchtu, ja si vychutnávam pohľad na štíty okolo nás.

Po pár minútach sa obaja obliekame do teplejšieho a mierime k chate Holzmeisteralm hütte, kde si v spoločnosti kravičiek („aha mamina, priechod pre chodcov“ – takto označil môj syn niekoľko čierno-bielych kráv) dávame teplý obed.

Do penziónu nám cesta ubieha rýchlejšie, aj napriek krpcovým zastávkam pri bočných potokoch a prameňoch. Oblaky naberajú nepríjemnú oceľovú farbu, a kým počas obedovania na chate kde-tu vykuklo slniečko, zostup nám nespríjemňuje.

Môj obedný odhad bol, že máme čas približne do šiestej podvečer, kým začne znovu pršať. Pri vrchnom konci Vorderer Gosausee ho mením a Janina začínam poháňať. Mračná haliace Kleiner Donnerkogel (1916 m), Grosser Donnerkogel (2054 m) či Strichkogel (2034 m) neveštia nič dobré. Prvé kvapky na nás dopadajú pod Seilbrücke, ktorý spája Theatermange a Dachsteinsteige na ferate Laserer Alpin Klettersteig.

Podľa štvrtkovej krátkej prechádzky k jazeru je mi jasné, že pred sebou máme asi štvrťhodinu v lejaku. Pod umelo vytvoreným skalným previsom si preto obaja obliekame bundy, na ruksaky naťahujeme pršiplášte a rezkým krokom pokračujeme po štrkovej cestičke k nášmu ubytovaniu. Myslím na dvojicu, ktorú sme stretli možno pred pol hodinou pri hospodárstve nad jazerom. Išli smerom hore a pýtali sa nás, ako dlho im to ešte potrvá. Utkveli mi v pamäti, pretože na mňa kočka najskôr začala nemecky, ja som odpovedala anglicky, na čo pokrútila hlavou a jej priateľ sa ma nemecky opýtal, či hovorím česky. Keď som na nich spustila slovensky, zo slečny sa vykľula naša krajanka.

O pol šiestej vchádzame do budovy. Bundy aj nohavice sú mokré, ale nohy v suchu a spodné vrstvy oblečenia tiež. Čo je mokré, na izbe prehadzujeme cez stoličky a postele a po krátkej sprche schádzame dole do reštaurácie dať si teplý čaj a niečo malé pod zub. Je piatok a pršať neprestane až do nedele, kedy sa vraciame nazad domov. A keďže sa nám nepodarí uskutočniť všetko, čo sme si zaumienili, dohadujeme sa s Janíkom, že na toto malebné miestečko sa ešte niekedy vrátime.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek