Keďže v nedeľu sa budíme do oblačnosti a dažďového oparu, akékoľvek vysokohorské túry zavrhujeme. Ani jednému z nás sa však nechce hneď po raňajkách ísť nazad do Bratislavy, preto synovi navrhujem spraviť si 80 km zachádzku západným smerom a konečne sa pozrieť do rokliny, ktorú sme si vyhliadli v marci tohto roku, ale pre iný program alebo nepriazeň počasia sme ju vždy vynechali. Z Präbichlu preto mierime do Hieflau, kde odbočujeme prudko vľavo, aby sme si nadchádzajúcich niekoľko desiatok minút užili... niečo z krás Národného parku Gesäuse. Kiežby neboli oblaky tak nízko.

Vychádzame spomedzi horských masívov a akonáhle ich nechávame za sebou, počasie sa diametrálne mení. Spomedzi ťažkých sivých mrakov najskôr len nesmelo vykúkajú slnečné lúče, aby sme v Admonte opar a hmlu definitívne vymenili za biele obláčiky, modrú oblohu a slniečko. Prechádzame Liezen a netrpezlivo vyzerám značku upozorňujúcu na tiesňavu a zvyšky niekdajšieho hradu.

Wӧrschachklamm

Parkovisko pod roklinou je takmer prázdne. Na to, že je víkend a relatívne pekné počasie, som čakala, že okolo desiatej budem mať problém nájsť miesto na odstavenie nášho belasomodrého tátoša.

Platíme vstupné (6,- € dospelý, 3,50 € dieťa, parkovné je bezplatné) a vchádzame na novo zrekonštruovaný turistický chodník, vedúci celou roklinkou. Hneď na začiatku nás informačná tabuľa upozorňuje, že trasa je rozdelená na tri rôzne zóny – zelenú, žltú a červenú (neprehliadnete ich – buď je týmito farbami na viacerých miestach natreté drevené zábradlie alebo sú na ňom osadené značky s patričnou inštrukciou). Zelenou farbou sú označené oddychové miesta, kde si človek môže posedieť alebo postojačky vychutnávať kaskády a vodopády. Žltou sú označené miesta, kde by sme nemali zbytočne postávať, ale sú dostatočne široké na to, aby sa ľudia vedeli vyhnúť. Červená je vyhradená pre úseky, kde je nevyhnutné pokračovať v ceste alebo na ich začiatku zastaviť a počkať, kým prejdú ľudia idúci v protismere (áno, tunajšia roklina je obojsmerná).

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Hľadiac na prvý vodopád si len veľmi ťažko viem predstaviť, že ešte v roku 1880 tadiaľto po nebezpečných lávkach prechádzali kone s vozmi naloženými drevom. Na niektorých miestach je ukotvenie lávok dodnes viditeľné a pozornosť k nim upriamujú informačné tabule. Faktom je, že od vstupu do rokliny až po jej koniec neschádzame z drevených schodov, stupňov, mostíkov a lávok a niekde je roklina taká úzka, že keby som sa rozpažila, dotknem sa oboch jej strán.

Máme šťastie, Wӧrschachklamm je takmer prázdna. Cestou hore nás na zelených miestach obieha možno päť turistov. Aj napriek značeniu môžeme postávať kde chceme a zdržiavať sa koľko chceme. Janino si to patrične vychutnáva a mne ostáva dostatok času na fotenie.

Keďže samotná tiesňava má len asi jeden kilometer, aj s prestávkami a mojím fotením sme z nej vonku po štyridsiatich minútach. Teoreticky by sme sa mohli otočiť a prejsť ju znova, ale môj syn sa nevie dočkať zrúcaniny.

Wolkenstein

Spočiatku široká lesná cesta sa mení na úzky chodníček popretkávaný koreňmi stromov. Po nočnom daždi je na nich šmykľavo. Širokým oblúkom a stúpaním sa dostávame nad roklinu aj nad hrad. Od príjemnej vyhliadky nasleduje nepríjemné klesanie skalnatým terénom, ktoré mi svojím charakterom pripomína cestu k Plaveckému hradu. Z niekdajšieho zábradlia, ktoré ľuďom pomáhalo nepošmyknúť sa, ostali len kovové stĺpiky. Ešte pár minút pokračujeme skalnato-koreňovým terénom a dostávame sa ku križovatke ciest.

Nechce sa nám robiť zachádzky, preto odbočujeme vpravo dole a pokračujeme v zostupe. Skaly strieda široká cesta pokrytá vrstvou lístia. Vraciam sa do detských čias a spolu s Janinom topánkami do lístia každým krokom hrabeme a užívame si príjemný mäkký pocit a šuchot. Ani nevieme ako a sme pri Eselranch, malom hospodárstve, pri ktorom je automat na nápoje.

Hneď pod ním vedú vľavo do prudšieho kopca drevené schody. Podľa značiek by sme mali byť priamo pod hradom, opúšťame preto pohodlné klesanie a vchádzame na kopček. Onedlho nás víta bočná hradná brána s erbom a halapartňami nad oblúkom.

Ako sa dozvedáme, hrad kedysi slúžil ako sídlo okresného súdu. Hrad dal meno politickému centru dnešného okresu Liezen, ktorý bol do roku 1800 „Woklensteinským okresným súdom“, a to napriek tomu, že okresný súd bol z jeho priestorov premiestnený už v roku 1630. Podľa dochovaných vyobrazení bol Wolkenstein približne od roku 1850 v ruinách, ako ho poznáme dnes. Významnou mierou k tomu prispela aj tzv. daň zo strechy zavedená cisárom Jozefom II., v dôsledku čoho admontská cirkev spravujúca hrad odstránila z neho všetky strechy.

Kým Janík skúma ruiny, posedávam na lavičke a vychutnávam si slniečko. Keď sa pokochá všetkým, čo sa na tomto mieste dá vidieť, vraciame sa rovnakou cestou akou sme na hrad prišli. O niekoľko minút sme späť pri predajni lístkov do rokliny, kde pribúda ľudí. Je zhruba poludnie a nás čaká trojhodinová cesta domov.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek