Trasa

Gronik – Wielka Polana Małołącka – Przełecz w Grzybowcu – Giewont – Kondracka Przełecz – Wielka Polana Małołącka – Gronik

Zaránky

Posledné októbrové ráno začína parádne. Výhľad z terasy nášho apartmánu máme priamo na Giewont. Skúpe slnko sa pomaličky dvíha. Zatiaľ je celkom sviežo. Blížime sa ulicami Zakopaného k zamýšľanému parkovisku. Na hlavnom ťahu v meste už "odchytávači" lákajú obete do svojich spárov. Jednému z nich neodolávame. Ale už po chvíli zisťujeme, že toto nie je správne štartovacie miesto. Vraciame sa teda späť k mestu a dávame si pozor, aby sme našli správne parkovisko – na Groniku. Už len nájsť voľnú medzeru. Dnes sa navyše menil čas na zimný, no turisti sa nenechali zmiasť, a tak je parkovisko v čase nášho príchodu takmer úplne obsadené.

Konečne vyrážame na výlet – smer Dolina Małej Łąki. Pôvodne sme mali ísť s ďalšou rodinkou. Tá však zmenu času nie celkom úspešne zvládla. Dúfame, že nás ešte dobehnú, ako sľúbili, preto postupujeme dosť pomaly. Po pár metroch od auta zastavujeme pri pokladni Tatrzańskeho Parku Narodowego, kde musíme zaplatiť vstupné. Kráčame širokou, štrkom vysypanou cestou, po celý čas v tieni. Uzimení prichádzame k rázcestiu modrej a žltej značky. Po krátkej pauze, plnej pojedania sladkostí, pokračujeme ďalej po žltej. Po zhruba pol kilometri prichádzame na krásne oddychové miesto - Wielka Polana Małołącka, slnkom zaliata obrovská lúka s lavičkami a stolmi. Tu sa dozvedáme, že parťáci nejdú v našich šľapajach, a tak dnešný výlet bude bez ich účasti.

Ako ďalej?

Odtiaľto je možné absolvovať výstup na Giewont ako okruh. Máme dilemu, ktorý smer si vybrať na výstup a ktorým sa vracať. Jedna možnosť je pokračovať v spoločnosti žltej značky ďalej po lúke alebo vyskúšať čierno značený chodník, ktorý z nášho oddychového miesta ani len nevidíme. Z mapy sa dozvedáme, že druhá alternatíva ďalej pokračuje po červeno značenej trase cez Grzybowiec a je na nej vyznačená zimná uzávera (1. 12. - 15. 5.). Na základe toho usudzujeme, že táto bude náročnejšia na zostup, preto ňou ideme hore.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Postupujeme čierno značeným chodníčkom okrajom lúky, lemovanej vyschnutými ihličnanmi. Za nimi, súdiac podľa konštrukcie na vrchole kopca, šípime cieľ výletu. Najstarší účastník výletu to len potvrdí a už je celý bez seba, že ani nie po mesiaci sa rysuje šanca opätovne stanúť na parádnom vyhliadkovom mieste. Len pozvoľna naberáme výškové metre a čoskoro sme v sedle Przełęcz w Grzybowcu, v ktorom začína červeno značený chodník až skoro na vrchol Giewontu. Smerovník ukazuje 2 hodiny do cieľa.

Hneď za sedlom nás čaká vymytý rigol, poriadna strmina. Ňou zostupovať v daždi si ani nechceme predstaviť. Našťastie nejde o dlhý úsek a po jeho prejdení sa môžeme tešiť prvým pekným výhľadom. Spoznávame tiež Srniu skalu (Sarnia Skała) zo včerajšieho výletu. A hlavne sa pred nami ukáže celý masív Giewontu - Mały Giewont, v strede Wielki a vo východnej časti masívu Dlugi Giewont. Za našimi chrbtami sa v diaľke týči Babia hora.

Pokračujeme chodníkom, na ktorom je plno kameňov. Chlapci (7 a 9 rokov) vymyslia hru, že nikto nesmie stúpiť mimo nich. Každý máme tri životy. Je to však ťažké, pretože okolité kopčeky sú pre nás nepoznané a tým pádom zaujímavé. Stále po nich poškuľujeme, takže občas šliapneme aj mimo skál na chodníku.

Trošku "vzrúša" prichádza s prekonaním skalného rebra, ktoré vybieha z Malého Giewontu. Chalanom to však nerobí žiadny problém. Práveže sú radi, že môžu trošku zapojiť do činnosti aj ruky. Toto miesto na nás zapôsobilo, hoci na dlhé zdržiavanie kvôli veternosti nie je vhodné. O chvíľu na to sa dostávame pod juhozápadnú skalnú stenu Maleho Giewontu. Chodník popri nej strmo stúpa do sedla Przełęcz Siodło. Ešte sme od neho ďaleko, ale už sme dohodnutí, že si v ňom dáme pauzu. Každým krokom sa k nemu približujeme.

Zo sedla parádne vidíme vrcholový kríž. Ani sa nezdá byť ďaleko. Aj keď ešte 250 výškových metrov nám chýba. Na juhu, po našej pravej strane sa pekne ukazuje trasa, ktorou sa chceme vracať. Ale ešte sa venujme výstupu. Chodník naďalej strmo stúpa až do Vyšného Kondratovho sedla (Kondracka Przełęcz). V ňom si dáme opäť kratšiu prestávku. Sme radi, že tu nie sú až také davy ľudí. Chlapcom opisujeme, čo nás na vrchol čaká. To najpodstatnejšie, že budú aj reťaze. Len sa im zaiskrí v očiach a už vyrážame na najvyšší bod výletu. Ale samozrejme im zdôraznime, že samotný vrchol nie je žiadna rozľahlá stolová hora a naháňačku sa tam určite hrať nebudeme.

Na vrchole

Po pár metroch od Vyšného Kondratovho sedla prichádzame na miesto, kde nám na skale pripevnená tabuľka oznamuje začiatok jednosmerného postupu a šípky ukazujú ďalší smer postupu. Dôvod je prostý. Vzhľadom na masy ľudí, čo sem chodia, a charakter terénu je výstup na vrchol Giewontu určený jedným smerom a zostup z neho druhou trasou. Fakticky spravíme malý okruh cez vrchol.

Hneď za tabuľkou začína strmá pasáž zabezpečená reťazami. Ešte stále svietia novotou, ako ich po tragickej udalosti z roku 2019 vymenili. Skaly sú síce suché, pohodlne sa dá vykračovať po chodníku, ale lesk reťazí núti chalanov sa ich chytať. Po pár momentoch sa ocitáme na vrchole. Hľadáme si vhodné miesto na vychutnávanie si pohody, pričom sa snažíme chlapcov držať čo najďalej od strmých severných zrázov Giewontu. Vyzerajú veľmi nebezpečne.

Na vrchole je, samozrejme, plno ďalších výletníkov, ktorí sa však snažia byť čo najbližšie k vrcholovému krížu. My sme zase od neho čo najďalej, bližšie k Dlugemu Giewontu. Gratulujeme chlapcom, že to pekne zvládajú. Vyberieme si pochutiny z batohov a tešíme sa nádherným výhľadom.

Pohľady nám hneď spočinú na severe, na nespočetných domoch, hoteloch a penziónoch Zakopaného a jeho okolia. Pátrame aj po „našom“ apartmánovom dome. Najbližšie ku Giewontu leží Srnia skala (Sarnia Skała), ktorú sme navštívili včera. Takmer sa jej dotýka tieň Wielkeho Giewontu. Odtiaľto však Sarnia Skala vôbec nevyzerá ako vrchol, na ktorý sme zo Zakopaného museli nastúpať zhruba 500 výškových metrov.

Úplne inak pôsobí krajina pri pohľade východným smerom. Zaraz nás potešia najkrajšie končiare Belianskych Tatier. Dokonca zbadáme observatórium na Lomnickom štíte. Smerom k juhu sa nedá prehliadnuť dominantná Svinica. Chlapci nespoznávajú Kriváň. Ani sa im niet čo čudovať. Naozaj je z tejto časti Tatier iný, ako ho máme zafixovaný z našich domácich končín. Priamo na juhu sa vyníma Kondratova kopa. Aj od nej smeruje na vrchol Giewontu jedna z výstupových trás. A ňou pred pár týždňami jeden z nás išiel. Ostáva nám tak v budúcnosti oprobovať ešte trasu na vrchol z Kuźnic cez chatu – Schronisko na Hali Kondratowej.

Zostup

Keď sme nasýtení nielen výhľadmi, začíname uvažovať nad návratom. Rozlúčkový záber s vrcholovým krížom a ide sa dole. Apropo, kríž. Ak ho chcete mať celý v zábere, musíte mať širokouhlý objektív. Pretože svojou výškou 15 metrov spraví nejednému fotografovi problém. Vrchol Giewontu skrášľuje viac ako 120 rokov.

Ako sme spomenuli, cez vrchol Giewontu vedie jednosmerka. Preto sa schádza inou trasou, ako sme vyšli na vrchol. Pred nami je hneď za krížom pekne v zástupe rad ľudí, ktorý sa hýbe len pomaly. Niektorí jednotlivci sa až kŕčovito držia reťazí. Jedna asi dvadsaťročná dievčina dokonca schádza štvornožky. Nakoniec sa nám všetkým úspešne podarí prejsť reťazami zabezpečeným úsekom. Pár chvíľ na to končí jednosmerka a opäť stretávame oproti idúcich turistov.

Spokojní zostupujeme. Míňame Vyšné Kondratovo sedlo, do ktorého sme vystúpali zhruba pred poldruha hodinou a pokračujeme k jeho väčšiemu bratovi – Kondratovmu sedlu. V ňom schádzame z hrebeňa, ktorý spája Giewont s hlavným tatranským hrebeňom. Až k autu nás bude sprevádzať žltá turistická značka. Posledné pohľady na vysokotatranské končiare, najmä na výraznú Svinicu a pokračujeme v klesaní.

Cestou zo sedla máme peknú scenériu na vynímajúci sa Maly Giewont. Za ním v diaľke napoly skrytá Babia hora a pod ním sedlo Siodło. Z Veľkého Giewontu sa ukazuje len vrcholový kríž. Okolo neho odvážne preletí jeden paragladista. Čím viac klesáme do Doliny Małej Łąki, tým viac sa blížime ku skalnej stene Mnicha Małołąckiego. A zároveň sa odhalí rozsiahla poľana - Wielka Polana Małołącka, ktorú keď prejdeme, tak dokončíme náš okruh.

Chodník je miestami dosť rozbitý a erodovaný. Našťastie nie je taký vyšmýkaný, ako to bolo v stúpaní za sedlom Przełęcz w Grzybowcu. Tak nakoniec to vyzerá, že sme si vybrali správny smer na absolvovanie okruhu. Ale aj tak musíme venovať zvýšenú pozornosť našim krokom, aby sme nestúpali na drobnejšie nestabilné kamene, ktoré by nás hneď stiahli na zem.

Keď konečne nechávame Mnícha za nami, objaví sa neznačený chodník, ktorý smeruje niekam k hlavnému tatranskému hrebeňu. Máme presne opačný smer. Ďalej klesáme k veľkej poľane. Kým sa k nej dostaneme, musíme dobrý kilometrík prechádzať lesom. To sa tešíme ako si oddýchneme na laviciach na konci poľany. Ako ňou pochodujeme, za nami sa v zapadajúcom svetle kúpe vrchol Giewontu. Konečne sme na mieste, doprajeme si dlhšiu pauzu. To vieme, že nás čaká len nenáročný úsek a ešte za svetla by sme mali doraziť na parkovisko. A tak aj bolo.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek