V druhej polovici januára konečne nasnežilo aj v Bratislave a okolí, diskusia pri raňajkách sa teda krútila okolo toho, kam vyrazíme na turistickú sánkovačku. Ide o športovú disciplínu, kedy sa deti počas túry posánkujú a zároveň sa prejdeme. Ideálna na toto je lopata na sneh, ktorá sa dá ľahko pripevniť na batoh, keď ju netreba, no máme to odskúšané aj so sánkami a bobmi.

Napokon sme z viacerých možností vybrali Veľkú homoľu, ktorú navrhol Kubko. Nie je to dlhý presun, sánkovať sa tam dá, a že aspoň zamračený výhľad a sneh budú, vidíme aj z okna a môžeme ísť na istotu.

Trasa

Modra, časť Piesok-Zochova chata – Tisové skaly – Nad hvezdárňou – Veľká homoľa – Traja jazdci a späť

Rýchlo sa presúvame do Modry a ďalej do rekreačnej časti Piesok. Na Zochovej chate sa dá lyžovať i sánkovať, rovnaký nápad ako my má teda dnes množstvo ľudí. Parkujeme na parkovisku popri ceste a hore pokračujeme po žltej značke súbežne s cestou. Ušetríme si nervy a čas, pretože horné parkovisko je plné a ľudia sú nervózni.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Deti sa skúšajú voziť na lopate už tu, ale veľmi im to nejde. Neprekáža, nadšené sú už z toho, že tu je vôbec sneh. Nie je ho veľa, ale stačí.

Vychádzame k hornému parkovisku a spúšťame sa po schodoch k rybníku. Tu sme na červenej značke. Maťko hádže do rybníka snehové gule. Musíme dať pozor, aby netrafil do hlavy paniu, ktorá sa obďaleč vo vode otužuje. Upriamim jeho pozornosť na to, že o pár metrov ďalej sa môže sánkovať, rozbehne sa teda za bratom. Keď prídeme na spodok svahu, deti sú v tretine výšľapu na strmší svah.

Zochova chata je nenáročné lyžiarske stredisko, vhodné na lyžiarske kurzy. Aj teraz sa popri detskom páse pokúša viacero rodičov naučiť niečo svoje ratolesti. Inde sa lyžovať nedá, snehu je primálo. Značka vedie hore pravou zjazdovkou a pán z personálu nás upozorňuje, aby sme šliapali len po okraji.

Stúpame teda na jej vrch a potom odbočíme doľava k vrchu druhej zjazdovky pozrieť, ako sa deti lopatujú. Okrem toho sa tu dá pekne vidieť časť kremencového skalného pásma Tisové skaly. Volajú sa podľa tisa, ktorý tu kedysi rástol, ale už nerastie.

Skaly sú nevysoké, ale pekné a v zasneženej verzii obzvlášť. Kochám sa scénou, ktorá vyzerá ako zmenšenina nejakej divokej scenérie z našich vyšších hôr. Popravde, spadnúť z vyhliadky by som nechcela ani tu.

Zamávame na deti, aby sa k nám pridali, a vraciame sa na vrchný okraj zjazdovky k smerovníku. Pokračujeme po červenej značke rovno. O chvíľu chodník spestrí drevená lávka. Kedysi sa v podmáčanom území brodilo v blate, takto je to lepšie, krajšie aj zaujímavejšie, pretože pribudli náučné tabule o rôznych biotopoch, či už bukovom lese, alebo o brezovo osikovom poraste okolo mokrade.

Obišli sme hvezdáreň, pri ktorej je ďalšia náučná tabuľa. Oficiálny názov objektu je Astronomické a geofyzikálne observatórium, patrí pod Univerzitu Komenského v Bratislave. Nachádza sa tu zrenovovaný ďalekohľad, vyrobený pred takmer sto rokmi.

Ďalšia časť túry vedie lesom, nenáročne stúpame, cestou si urobíme len jednu zastávku na občerstvenie. Maťko od začiatku túry so sebou nesie guľu snehu, ktorú nazval Veličenstvo. Posadil ho na lopatu, ktorú nesie pred sebou ako podnos. Musí ho brániť pred viacerými protiidúcimi psíkmi, ktorí ho považujú za loptičku. Teraz sa teda nikto nesánkuje, keďže lopata je obsadená, a plynulo postupujeme, čo vítam, lebo mi je dosť chladno, aj keď som sa obliekla primerane na postávanie.

Onedlho pred sebou vidíme rozhľadňu Alexandra Filípka na vrchole kopca, čaká nás najprudšie stúpanie z celého dňa, ale krátke. Na rozhľadňu kráčame pomaly, lebo schody sú pokryté ľadom. Dosť fúka, no súčasná stavba z roku 2018 je oveľa stabilnejšia, než jej drevená predchodkyňa, a tak to veľmi neprekáža. Maťkovi poviem, nech Veličenstvo radšej neberie hore, aby mu nevypadlo a nerozsypalo sa. Ukryje ho pod konštrukciu rozhľadne, aby mu ho niekto nerozšliapol.

Hore obdivujeme výhľad, koľko v ľadovom víchre vydržíme. So snehom to je zaujímavejšie než pri podobnej zimnej túre bez snehu spred dvoch rokov, tam sme si však zasa detailnejšie obzreli Tisové skaly a navštívili tiež Zámčisko. Dnes máme kratšiu túru a viac sánkovania.

Vyzdvihneme si guľu a schádzame od rozhľadne opačnou stranou kopca smerom k Trom jazdcom. Maťko sa síce chcel sánkovať tadiaľ, ale snehu je málo a trčia z neho skalky, čo by pri strmom sklone mohlo skončiť nejakou odreninou alebo roztrhnutím oblečenia.

Príjemne nás prekvapuje, že na túto stranu neschádza nikto iný. Už na Veľkej homoli bol len zlomok ľudí z osadenstva na Zochovej chate. Pod cvičnými skalami je tiež ľudoprázdno. Vyštveráme sa do sedielka medzi Jazdcami a potom doľava na vyhliadku, kde som deti fotila minule. Treba dávať pozor, lebo snehu je málo, nohy sa po ňom šmýkajú a bolestivo zapadajú do škár medzi skalami. Deťom neprezradím, že na najvyššiu skalu sa dá vyliezť aj bez istenia. Vraciame sa dole.

Veľkú homoľu obchádzame po ľavej strane. Pamätám si, keď značky k Trom jazdcom viedli tadiaľto. Aj jeden zo stromov si to pamätá. Sú na ňom poukladané síce vyblednuté, ale rozoznateľné všetky farby značiek okrem žltej. Pozrieme si ešte jeden výhľad ponad rúbanisko a pripojíme sa na červenú značku. V lese ešte vyriešime, čo ďalej s Veličenstvom. Napokon vytvorí dôstojný základ malého snehuliaka a lopata slúži pôvodnému účelu až takmer k autu.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek