Detstvo na dedine pred viac ako štyridsiatimi rokmi nebolo o rozmaznávaní. Doma každý vedel, aké má povinnosti: nanosiť drevo, povymetať sneh, pomôcť okolo zvierat či v záhrade.

Móda bola neznámy pojem, nohavice mali „letokruhy“ - ako sme z nich vyrastali, nadšívali sa ďalšími látkami rôznych vzorov aj materiálov a podľa toho sa dal určiť ich vek.

S účesmi sa tiež s nami nikto nepáral, štica sa strihala na model: „Já Kazisvět VI. z Boží vůle Král„ v podaní Martina Růžka. Boli to účesy typu Čo koho do toho. A keď sa v škole objavili vši, na kraťasa. Na pohlaví nezáležalo.

Oblečenie na turistiku? Zabudni. Čo sa doma našlo a dalo sa obliecť, to sa nosilo do roztrhania. Pohybu sme mali až-až, v škole sme nemali telocvičňu, ale vonku dve ihriská, v zime sa jedno vždy zmenilo na klzisko.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

A keď sa to nepodarilo, každá zamrznutá barina bola dobrá, hoci z nej trčala tráva, ľad mal rôzne preliačiny a nerovnosti, dávali sme si pozor, a hotovo.

Lyžiarsky kurz sme absolvovali na prvom kopci za dedinou, kde to gravitačný zákon umožnil.

Všetko sa odohrávalo viac menej za humnami a tak, keď nám jedno leto oznámila naša triedna, že ideme do Slovenského raja - na Dedinky, boli sme z toho úplne vedľa. Nevedela som sa dočkať. Pôjdeme vlakom, budeme bývať na chate, chodiť na turistiku. Pre obyčajné dedinské decko, čo bolo dovtedy najďalej v neďalekom lese, to bol veľký zážitok.

Variť sme si mali sami, a tak mal každý z domu doniesť domáce produkty - ako vajcia, zemiaky, masť, slaninku, klobásky... Išli sme vláčikom z Červenej Skaly a zízali sme z okien úplne zhypnotizovaní. Palcmanská Maša bola pre nás obrovská ako more a Geravy s ich povestnou jednosedačkou zážitok na celý život. Tradičné fotky s vypĺznutým medveďom v Dobšinskej ľadovej jaskyni - jednoducho super.

Podnikli sme nezabudnuteľné výlety do okolia a pár dní zbehlo ako voda. Naša triedna zistila, že zvýšilo ešte veľa vajíčok, keďže sme ich pre tucet žiakov a dvoch dospelých trepali asi stopäťdesiat. Ráno pred odchodom domov sa povinne uvarili zvyšné vajcia natvrdo a rozdelili každému ku chlebíku na desiatu.

Nasadli sme do vláčika. Bol to motoráčik bez kupé a všetci spolucestujúci sa videli, počuli aj cítili. Keď nám trošku vyhladlo, rozbalili sme desiatu. Nuž ale vajcia na tvrdo nemal každý rád. Spolužiak sa podujal, že zje aj ponúknuté. Neodhadol to a keď vyzeral ako syseľ spod hradu Muráň, zistil, že to už ani prehltnúť nevie. Fyzika nepustí a suché žĺtka sa mu prilepili na podnebie, napchali za zuby, proste "prúser".

A poriadny. Dospelí spolucestujúci s odporom sledovali vajíčkový výjav a oprávnene sa obávali novelizácie rozprávky „Išlo vajce na vandrovku II.„ v priamom prenose. Nemusíte byť ani Nostradamus, aby ste vedeli predpovedať udalosti nasledujúcich minút. Okolo nášho „sysľa“ sme urobili živý paraván. Nech nie je inšpiráciou ostatným...

Začala žĺtková neriadená explózia.

Statočne sme to vydržali so zadržaným dychom až do jej záveru. Okná sa vo vlakoch ešte dali otvoriť, šťastie pre všetkých. Keď už bola istota, že vandrovka je skončená, začali rajóny. Všetky stopy sme zahladili.

A aké poučenie z príbehu vyplýva? Aj v Raji platí teória relativity a zopár vajec môže byť niekedy relatívne veľa.