Manínska tiesňava je krátka, ale populárna. Pomaly a opatrne ju prechádzame autom a ukazujem ju Maťkovi. Bol na ňu zvedavý. Netuší, že nás onedlho čaká monumentálny Kostolecký dóm v Kostoleckej tiesňave. Naším cieľom však nie je autoturistika, ale Havrania skala nad obcou Kostolec, do ktorej sa dostaneme po prechode týmito dvoma tiesňavami.

Parkujeme na začiatku bočnej uličky v Kostolci, kúsok od centra doľava. Odtiaľto sa vyberáme pravou z dvoch ciest, viac trávnatou. Plynule prechádza ponad záhrady do lesíka. Pod nohami máme veľké červené lesné mravce. Maťko sa bojí, že nás doštípu, sťažuje sa, že sa mu túra nepáči. Dúfam, že mravce vyššie nebudú. Stúpame strmo lesnou cestou k lúke. Z nej odbehne asi sedem srniek, boli pomerne blízko. Na lúke je hojdačka a stôl s lavicami, ale aj pomerne veľa mravcov. Kým sa dieťa hojdá, špekulujem, kadiaľ ísť ďalej. Keď tam budete, vyberte sa po ľavom okraji lúky do ihličnatej mladiny. Odtiaľ prídete na lesnú cestu, ktorou pokračujete hore a ďalšou lesnou cestou doľava a hore.

My sme si na výstup pocitovo zvolili hornú časť lúky, kadiaľ viedla ryha ako po zvážaní dreva alebo od motoriek. Na lesnú cestu sme ideme len tak rovno hore. Z nej opäť stúpame rovno za nosom, čo nás priviedlo k menšej skalke a nádobke so soľou pre zvieratá. Maťko s nadšením vylieza na skalu, z ktorej cez zatiaľ neolistené stromy vidíme siluetu veľkého Manína. Na mravce zabudol.

Zatiaľ skonzultujem trasu s mapou a vravím dieťaťu, že musíme zísť nižšie a napojiť sa na lesnú cestu. Onedlho sme na nej a začína dlhšie strmé kontinuálne stúpanie a nudnom hnedom lese. Pokiaľ vaše deti nemajú turistiku v top 3 aktivitách, ani ich sem neberte, lebo to ofrfľú. Maťko to zvládol s pauzou na perník a vodu s neustálym nahliadaním do mapy, koľko ešte máme.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Chodník je čím ďalej strmší, keď máme za sebou 1,3 kilometra, vyšli sme už boli 300 výškových metrov. Maťkovi sa ale veľmi páči, ako sa mu lístie šmýka pod nohami a že pomaly ideme po štyroch. V podstate čím bol chodník strmší, tým bol nadšenejší.

Konečne vychádzame na akýsi hrebienok, kde je terén rovnejší. Najprv si myslím, že sme už na mieste a vyberám sa kúsok doľava, ale vyhliadku nevidíme. Navyše podľa GPS sme mimo, tak sa vraciame a strmo stúpame ďalej. Dieťa ma opakovane vyzýva na preteky v behu do vrchu, pričom ja som nesiem batoh, tak až na jednu výnimku odmietam. Začínajú prichádzať otázky, kedy tam už budeme. Striedam odpovede „o chvíľočku" s „ešte rovno a doľava", prípadne „rovno a doprava". Čo na mape vyzeralo jednoznačne, v teréne až tak nevyzerá, bez GPS by sme asi poblúdili dole aj tu.

Odtiaľto treba len ísť rovno. Jastrím som očami, kde je odbočka doprava, podľa ktorej to v mape vyzerá na možnosť urobiť si okruh a zísť do Kostolca inou trasou. Nevidím však žiadny zjavný chodník. Hrebeň nás dovedie k Havranej skale. Na moje potešenie tu rastú ešte štyri kvitnúce poniklece, ktorých sezónu som si už tento rok odfajkla. Vyhliadka je veľmi pekná, s ostrou skalnou hranou, solitérnou borovicou a výhľadmi na Maníny a Súľovské vrchy. Len lavičky sú už v značnom štádiu rozkladu.

Po hrebeni sa dá pokračovať až k najvychytenejšej časti Súľovských skál, podľa mapy je to viac-menej v lese. Na hrebeni je séria geocachce skrýš, tzv. kešiek, a neuvážene som cestou hore jednu malému sľúbila ako motiváciu, lebo som myslela, že jedna z nich je na Havranej skale. No najbližšia je 239 metrov po hrebeni ďalej a to sa mi nechce. Vravím dieťaťu, že aj po ceste späť jednu máme.

Vraciame sa teda s očami prilepenými na aplikáciu. Keď prídeme na miesto, kde by sme naším hrebienkom začali prudšie klesať, vidíme, že keška bude doľava smerom ku skalám, ktoré vidíme medzi stromami. To bude teda ten druhý zostupový chodník. Vidíme aj jeho náznak, ideme teda po ňom. Privedie nás rovno ku skalám. Je to tu veľmi estetické a rada by som šla až dole, aby sme mali okruh. No dieťa nechce ani počuť o tejto ceste. Nejaký čas sa motáme pomedzi skaly a hľadáme skrýšu, no keď vygooglim aj fotky iných nálezcov a hojdajú sa na nich ľudia na lane, je jasné, že to nie je keška, ktorú by sme teraz našli. Naposledy sa pokúšam presvedčiť Maťka na zostup tadiaľto, ale odmieta ísť asfaltkou, po ktorej sa premávajú motorky. Voči motorkám má averziu, odkedy mu, hoci to bolo dávno, vpálil motorkár rovno na detské ihrisko. Aj cestou hore kritizoval, koľko ich počujeme ešte tu v lese a uisťoval sa, že sem žiadna nepríde. Toto samozrejme rešpektujem a bez slova sa obraciam na návrat hore na náš hrebienok.

Na ňom sa otočíme doľava a spúšťame sa dole tak, ako sme prišli. Vzhľadom na strmosť terénu to ide pomerne rýchlo. Keď prídeme na zvážnicu, na ktorú sme sa pripojili po prvej zlej odbočke na skalku, pokračujeme podľa GPS v mape doprava dole. Onedlho sme rovnej ploche, asi lesnom sklade, z ktorej pokračuje zvážnica dole. Po pár metroch ale vidíme, že sme príliš vpravo. Musíme sa dostať na lúku, z ktorej budeme o chvíľku pri aute. Vrátime sa na lesný sklad a vrhneme sa do mladiny, za ktorou správne tuším lúku. Prejdeme lúkou, zbehneme lesnou cestou a sme pri aute. Malému ukazujem skalné bralo Bosmany oproti: „Matejko, aj tam sa dá ísť, je odtiaľ krásny výhľad a je to oveľa kratšie.” „Mne sa táto túra páčila.” „A čo sa Ti na nej páčilo?” „Všetko.”