Tip na túru v okrese Žilina

Trasa

Turie – Pod Železom – Čipčie – Nad Zadným – Pod Železom – Turie

Túru začínam v obci Turie. Keďže o víruse je počuť len zo vzdialenej Číny, život stále beží v normálnych koľajach. Obchody aj krčmy sú otvorené, preto onedlho sedím pri štartovacom pive. Krčmárka mi ochotne varí čaj do termosky, do ktorého pridávam ešte „nemrznúcu zmes“. Takto posilnený a dobre vybavený vyrážam. Bočnou ulicou sa dostávam na rozsiahlu lúku, z ktorej je dobrý pohľad na okolie. Pekne vidieť ako sa nad dolným koncom dediny týči Turská skala, volaná aj Hrádok. Jej bralá vytvorili prirodzenú ochranu vrcholovej plošine, kde stálo hradisko z doby bronzovej. V stredoveku strategické miesto nad cestou z Rajca do Žiliny využili na stavbu strážneho hrádku. Jeho skromné pozostatky sa v teréne slabo črtajú.

Pokračujem okolo bývalého kameňolomu k jeho hornému okraju. Pri stožiari vysokého napätia sa nachádza turistický smerovník s príznačným názvom „Pod Železom“. Odtiaľto sa možno vybrať na vrchol Čipčia buď po žltej, alebo po modrej značke. Vyberám sa modrou (neskôr som sa dozvedel, že práve táto sa používa na výstup a žltá na zostup). Najprv idem mierne hore svahom popri lese, neskôr sa chodník stočí a začína strmo stúpať. Za zarastajúcim rúbaniskom značka cik-cakovite naberá na výške. Starý smrekový les strieda pomerne mladý bukovo-hrabový porast pomiešaný s ihličnanmi. Škoda len, že s pribúdajúcou nadmorskou výškou hustne aj oblačnosť. Takže z vrcholových výhľadov asi nebude nič. Teším sa aspoň z tých, ktoré sa nachádzajú pod spodnou hranicou oblakov. Tie sa onedlho otvárajú z menšej čistinky. Za týmto miestom ma v snehu prešliapaný chodník spoľahlivo vedie popod zasnežené stromy k ďalšej vyhliadke. Podo mnou sa nachádza východná časť Rajeckej kotliny. Nebyť hmlistého oparu, bolo by vidieť doďaleka. Takto len tuším v diaľke Súľovské skaly a hrebene Strážovských vrchov.

Pribúdajúci sneh, ktorého začína byť po kolená, svedčí, že sa blížim k vrcholu. Zamrznutý les je veľmi pôsobivý. Staré pokrútené stromy celé obalené snehom vytvárajú čarovnú atmosféru. Dostávam sa na lúku a po jej okraji dosahujem najvyšší bod Čipčia. Na moju radosť objavujem pri pekne vyrezanej vrcholovej tabuľke lavičku. Z nej by sa dala pozorovať krajina hádam aj v 180° zornom uhle. Trochu ma mrzí, že viditeľnosť klesla pod 50 metrov. Len z popisov viem, že je vidieť od Minčola po Martinské hole.

Z batoha vyberám termosku. Hneď mi do nosa udrie omamná vôňa čaju s „nemrznúcou zmesou“. Príjemne zohriaty pozorujem čarovnú atmosféru vrcholu. Umocňuje ju niekoľko osamotených stromov. Jeden z nich mi pripomína rozprávkovú postavu (staršie ročníky poznajú) Raťafáka Plachtu. Zostupová trasa vedie po opačnej strane kopca. Sprvu idem strmšie dole cez zasnežený les. Za ním sa chodník kľukatí cez mladinou zarastené rúbanisko.

Po štvrťhodine prichádzam k rázcestiu Nad Zadným. Modrá značka pokračuje popod masív Ostrého k rovnomennému rázcestiu. Z neho sa po zelenej dá dostať na Martinské hole. Ja sa ale napájam na žltú, ktorá smeruje späť do Turia. Po chvíli sa chodník vnára do lesa. Klesám nenáročným terénom. Ešte objavujem pohľad na obec a do Turskej doliny. Čaká ma posledné strmé klesanie ku kameňolomu, ktoré zvládam bez pádu. Popri jeho okraji sa vraciam na rázcestie Pod Železom. Tu sa okruh uzatvára. Zostáva mi len návrat po rovnakej trase do centra obce, kde ako inak, vo vykúrenej krčme zakončím túru.

Zhodnotenie

Čipčie je skvelý lokálny kopec. Zatiaľ nie je veľmi populárny ani hojne navštevovaný. No jeho popularita začína rýchlo rásť. Je to dané ľahkou dostupnosťou a samotnou okružnou trasou, ktorá sa dá aj v zimných podmienkach absolvovať do 3 hodín. Osobne mám takéto vrchy veľmi rád najmä preto, že umožňujú iný a netradičný pohľad na známe miesta. Milovníkov histórie poteší existencia pomerne veľkého refugiálneho hradiska, ktoré zaberá jeho veľkú časť. Aj keď som nemal šťastie na výhľady, viem že tie, ktoré sa z vrcholovej lúky naskytnú, naozaj stoja za to!