Trasa

Telgárt, penzión – Pred Čuntavou – Stará Čuntava – Chata Rita – Čuntava – Pod Trsteníkom – Priehybka (Telgártska) – Slanské sedlo – Stolica – sedlo Harová – Faltenovo sedlo – vyhliadka Jakuška – Kohút – zrub Parajka – Malý Kohút – Úkorová – Revúca – Bodnárka, Serov prieloh – Bodnárka, chata – Nemcová, chata – Tri chotáre – sedlo Dielik – Tisovec

Návrat do detských čias hubačiek a lyžovačiek

Z vlaku vystupujem ráno v Telgárte a začínam šliapať smerom k lyžiarskemu vleky. Pozerám, čo je nové, čo sa pristavilo, čo zarástlo a v duchu hodnotím. Po príjemnej prechádzke začína poriadny stupák popri vleku hore k vrcholovej stanici. Sú to pre mňa dobre známe miesta z pár detských lyžovačiek a hlavne mnohých túr a hubačiek. Do okolia vleku sme chodievali na huby do miestnych lokalít – Za Čeršľou, na Šipulovu úboč, na Skalice a tiež do blízkosti dediny v dolinách Strakoška a Chmaroška. Ožívajú vo mne pekné zážitky z detstva.

Pri dlhšom spomínaní ani neviem ako a ocitám sa pri vrcholovej stanici vleku. Suchými holinami sa presúvam smerom k Čuntave, tiež kúsok zaspomínať na prvé túry na tajomné miesto s vtedy pre mňa čudným názvom. Počasie je celkom príjemné a o pol hodinku sa presúvam k vrcholu Tresníka, na ktorý som si odbehol z chodníka. Niečo pofotím a idem ďalej.

Pustou krajinou cez Kyprov k tajomnej Stolici

Úsek cez Telgártsku priehybu je plný vlčieho trusu. Nachádza sa takmer každých 100 metrov a po pár kilometroch hodnotím, že hrebeňový úsek Stolických vrchov musí byť silno frekventovaný vlkmi.

Smerom k Slanskému sedlu sa krajina navôkol výrazne mení k horšiemu a prechádzam rozľahlými holinami po kalamitách a výruboch. Úsek si prechádzam dosť rýchlo, pretože obdivovať a fotiť nie je veľmi čo. Zaujímavé sú len výhľady do diaľav Muránskej planiny a Nízkych Tatier za mnou.

V Slanskom sedle stretávam prvých nedeľných turistov. Tieto časti som po premiére na Kyprove už navštívil, a tak sa veľmi nezdržujem. Počas stúpania k bájnej Stolici sa teším, že sú opäť okolo mňa krásne lesy vedúce k vrcholu. Na vrchole velím na obedný oddych a kúsok lepšie spoznávam okolie vrcholu. Bol som tu pred pár rokmi s kamarátom, ktorý má rád rýchle tempo a tiež bola zima, a preto sme sa veľmi nezdržovali. Dnešná samota má svoje výhody a môžem si to tu poriadne užiť a spoznať. Zachované lesy vo vrcholovom úseku sú naozaj krásne a predstavujem si aké to muselo byť niekedy krásne a divoké. Po hodine a zápise do vrcholovej knihy prichádzajú turisti, s ktorými si dávam krátku debatu.

Potom šliapem opäť dolu do neznámych končín Faltenovho sedla. V blízkosti sedla sa nachádza pamätník partizánov, padlých k okolitých horách. Miesto ako stvorené na tichú spomienku. Postup mi skríži viacero spadnutých stromov, ale nie je to nič hrozné.

Keďže veľmi rád chodím pre mňa novými trasami, som nadšený z postupu cez Faltenov vrch a teším sa na blízku vyhliadku Jakuška. Okolo je poriadna divočina a aby som sa necítil až tak skľúčene, idem kúsok hlučne, stúpam na suché konáre a zavše pobúcham paličkami. Oproti ránu sa podmienky cez poludnie zhoršili a na vyhliadke to nie je „pravé orechové“. Pozriem si len blízke okolie Čiernej Lehoty a Slavošoviec a nad nimi Volovské vrchy v opare.

Ku Kohútu opäť prekračujem viacero popadaných stromov. Na vrchole oddychujem a obdivujem pohľady na juh a západ smerom k Revúcej a Muránskej planine.

Na dnešný deň mi zostáva len niečo vyše kilometer pod Kohút k zrubu Parajka, kde plánujem prenocovať. Strmý kamenistý zostup opäť rozsiahlymi rúbaniskami ubehne rýchlo a čo chvíľa vidím krásny zrub Parajka. Naberám si z prameňa pred zrubom a obdivujem pekné miesto s výhľadmi na Revúcu. Z neďalekého brala je vidieť kompletnú Muránsku planinu, a preto tu strávim hodnú chvíľu.

Večer pri ohni v Stolických vrchoch a čarovné jarné ráno

Je okolo 5 hodín večer a začínam si užívať pohodový večer v príjemnom počasí na čarovnom mieste v Stolických vrchoch. Keďže je zrub zatvorený, čo mi bolo známe, mám v pláne prespať na peknej drevenej verande. Počas večere mi na chrbát príjemne hreje zapadajúce Slnko, ale z betónovej podlahy na verande slušne ťahá na nohy. So spaním na betóne v apríli to asi nebude najlepší nápad, a preto sa rozhodnem prespať vonku na čerstvej jarnej trávičke pri ohnisku.

Večer príjemne plynie. Využívam miestny mobilný signál na provokačné správy domov o tom, ako mi je fajne. Zachádzam k spomínanému blízkemu bralu, z ktorého fotím západ Slnka nad zaspávajúcu Muránsku planinu. Užívam si krásne chvíle samoty v horách.

Teplota však klesá dosť rýchlo a tesne pre zotmením sa rozhodnem, že netradične založím oheň v miestnom zabezpečenom ohnisku. Okolo chaty je množstvo suchého raždia, smrekových konárov a vysokej suchej trávy, a tak je to asi najrýchlejšie založený oheň bez použitia Pepa. Trvalo to asi len 3 minúty a oheň horí ako divý. Nanosím si pár konárov na večer.

Zaťahujem do spacáka, z ktorého po sediačky ešte cvaknem záber osvetlenej Revúcej v doline hlboko podo mnou. Zaspávam.

Ráno sa budím okolo 5.30 h. Hneď a po pár glgoch whisky určenej na chvíle ranného chladu sa presúvam k bralu na výhľady. Slnko vychádza spoza svahov Kohúta a postupne osvetľuje svahy východnej časti Muránskej planiny nad Prednou Horou a Muráňom. Deň začína veľmi príjemne a po takomto ráne sa mi veselo klesá k Revúcej. Na úvod sa ešte zastavím pri Klepanej skale, ktorá ponúka tiež krásne výhľady podobným smerom ako k Muránskej planine a centrálnej časti Stolických vrchov.

Cesta ubieha miernym klesaním rýchlo a niekoľkokrát vyplaším pasúcu sa jeleniu zver. V nižších partiách sa les mení na bukový. Po dvoch hodinách zostupu sa ocitám v Revúcej a zastavujem sa v obchode po zásoby, ktoré hneď likvidujem v miestnom parku.

Centrálnou časťou Stolických vrchov do Tisovca

Posilnený opäť stúpam časťou Revúcke kúpele k Bodnárke a chate s rovnomenným názvom. Stojí na sviežozelenej lúke s krásnou, zakvitnutou košatou čerešňou. Na tomto veľmi peknom zákutí s výhľadom na Revúcu z opačnej strany ako z chaty Parajka velím na obedný oddych. Jem, ležím v tráve a vyhrievam sa na slniečku. Vládne tu totálna jarná pohoda. Po čase na lúku prichádzajú dve turistky a ja sa pre zmenu pomaly poberám ďalej. Potrebujem stihnúť vlak z Tisovca. Cestou ma predbieha V3S-ka s plnou vlečkou Rómov, ktorí, ako si neskôr všimnem, idú naložiť drevo.

Po výdatnom oddychu na sviežej jarnej lúke sa mi ide výborne. Blížim sa k chate Nemcová, ležiacej na hrebeni v malom sedle medzi Krížnou poľanou a Tromi chotármi. Keď z lesa vychádzam na lúku, do oka mi padne rozľahlá plošina Muránskej planiny a nad ňou hrebeň Kráľovohoľskej časti Nízkych Tatier. Najmä pohľady na náš najlesnatejší národný park sú veľmi zaujímavé a z takejto perspektívy ho obdivujem prvýkrát.

Čas k odchodu autobusu sa blíži a preto sa veľmi dlho nezdržiavam napriek tomu, že je tu naozaj krásne a je škoda, že nemám času nadostač. Postupne sa dostávam k vrcholu Tri chotáre, ktorý je zalesnený a zaujímavý je tu len robustný buk. Je to poriadny kus.

Chvíľu volím zlý smer ďalej po červenej, ale čoskoro sa zorientujem a vraciam sa k vrcholu. Z vrcholu je zostup celkom príjemný, nestrmý a preto získavam malú časovú rezervu, ktorú využívam v sedle Dielik. Je tu pekný altánok, v ktorom si pár minút oddýchnem a pretože sa mi nechce šliapať asfaltkou, pokým sa bude dať, pôjdem lúkou a popri potoku Skalička. Po asi dvoch kilometroch som na asfaltke a na obzore sa objavuje Tisovec. Po pol hodinke a rébuse s hľadaním správnej autobusovej zástavky sa dostávam na miesto a o chvíľu sa veziem.

Záver

V rámci túry som spojil známe končiny v okolí Telgártu a Stolice s novými a nepoznanými oblasťami Kohúta a centrálnej časti Stolických vrchov. Vonku vládlo príjemné jarné počasie a bivakovanie sa dalo vydržať. Čarovný večer pri ohni v blízkosti chaty Parajka s výhľadom na nočnú Revúca a zapadajúce Slnko za hradbu Muránskej planiny bol nezabudnuteľný. Rovnako neznáme končiny sviežej Bodnárky a zalesneného Tŕstia mali čo ponúknuť. Jediným negatívom je strata fotografií z druhého dňa, čo sa však dá napraviť pri ďalšej návšteve regiónu, opäť niekedy.