Osobne nemám rád predvianočný čas. Sviatky pokoja a pohody predchádza hektické obdobie, plné nepokoja a stresu. Všetci sa za niečím naháňame, ešte stále chceme niečo stihnúť. Doma a či v práci. Treba splniť plány. Výrobné alebo predajné. Pre mnohých sú vrcholom ročného ekonomického snaženia, obchodníckou žatvou. Nemožno premeškať príležitosť. Vorkholickí šéfovia v hroznej predtuche, že budú pár dní v kruhu rodiny bez plného nasadenia si užívajú posledné okamihy šťastia. To samozrejme na úkor nás, svojich podriadených.

Tak aj tento rok. Už dvakrát ma boli preveriť, či to, čo má čas do nového roka, budem mať hotové do Vianoc. Aby sa mohlo dobre prezentovať pri poslednom predvianočnom mítingu. Čert ich všetkých ber. Keby sa aspoň mobil dal vypnúť. Pracovné a osobné okolnosti to nedovoľujú. A ten vyzváňa. Väčšinou nie k veci. Neviem ako, no moje číslo sa dostalo do databáz, z akých čerpajú predajcovia služieb a vecí, bez ktorých vraj nemôžem žiť. Dnes ich volalo zo päť.

Aj teraz. Neznáme číslo. Nech mi už všetci vylezú na hrb. Prijímam hovor na mobile ešte ležiacom na stole. Nahnevano, pomaly ho prikladám k uchu. Počujem rozbehnutý ženský hlas. Nevnímam, čo vraví. Len vnímam, že pani zvolila modifikovanú obchodnú taktiku. Počujem až príliš priateľskú formu práve prebiehajúceho monológu. Tak teda toto nie. Kozy sme spolu nepásli. Všetko to dnešné napätie sa vo mne búri. Toto je tá posledná kvapka, čo vyplaví všetko nazbierané napätie na povrch.

Skáčem, možno uprostred slova, tvrdo a nekompromisne do reči: „A my sme si kedy potykali? Ako si to dovoľujete! Čo sú to za spôsoby!“ Na druhej strane ostalo ticho.
Len po chvíli zjavne neistý hlas, rozhodený z nečakaného vývoja situácie niečo habká: „Viete my si medzi nami, v našej skupine, normálne tykáme. Prepáčte. Nechcela som Vás uraziť.“
Tak teda, nie predajkyňa, ale asi členka evanjelizačnej sekcie dákej náboženskej organizácie. Chce využiť adventný čas, obdobie prípravy na oslavu príchodu Spasiteľa, na rozšírenie počtu ovečiek vo svojom košiari. Tak to som tento rok ešte nezažil. Čo je veľa, to je moc.

V tom momente mi kdesi v zadnej časti mozgu zazvoní poplašný zvonček. Už o moc pokornejšie sa pre istotu pýtam: „A kto mi to telefonuje?“ Predsa som nakričal na človeka, čo asi tiež musí plniť plán. Taký a či taký. Čo tiež šéfa má. Mal len smolu, že zavolal práve teraz a práve mne. Stále ešte vykoľajený ženský hlas odpovedá: „Soňa Mäkká z Hikingu. Takto pred Vianocami volávam prispievateľom a poprajem im všetko dobré. Spýtam sa ako sa majú, čo nového.“

Teraz strácam slová ja. Akoby sa mi nedostávalo vzduchu, čo by rozvibroval hlasivky. Popri tom ťažko hľadám výrazy, čo by som mohol použiť. Aj ak ich nachádzam, cez to sucho v hrdle ich poriadne nevyjadrím. „Prepáč, nespoznal som ťa. Nechcel som tak. Ďakujem.“ Prešiel som k tykaniu. Cítim sa trápne. Na druhej strane to tiež nie je pohoda. Vyslovené slová sa nedajú zobrať späť. Ťažoba ma tlačí hlboko do stoličky, čelo zalieva studený pot.

Ani neviem ako prebehol koniec nášho rozhovoru. Bolo to možno len trápne mlčanie s pokusom o ospravedlnenie. Nevylučujem ani, že to bolo bez neho. Obaja sme práve prežili niečo, čo sme by sme chceli nezažiť. Snáď bolo na konci aspoň obligatórne ahoj. V to aspoň dúfam.

Trápnosť ma dlho tlačí na duši. Počas nášho najbližšieho stretnutia, po uplynutí dlhšej doby, stále nenaberám odvahu na ospravedlnenie z očí do očí. Podvedome Soňu obchádzam. Pozícia mŕtveho chrobáka, ale nie je správny terapeutický prostriedok. Tlačí to v spomienkach stále. Po dvoch rokoch, pri nasledujúcom osobnom kontakte, nesmelo sondujem, či si pamätá. Nezabudla. Bol to asi aj pre ňu silný negatívny zážitok. Ešte raz mi prepáč. Na mojej strane nešťastnú traumu skúsim zo seba vypísať. Možno je to dobrá sebamedicína. Nebudem si už viac spomínať, keď čítam Sonine články, na našu vianočnú epizódu.