Niekde podvedome čakám na tvoj článok... tvoj a borov, vtedy snívam. Že je raz za rok? Pre mňa akoby bol včera. ĎAKUJEM.

Krásička, vďaka zaň. Kiež by i dnešná fb&like-generation mala takéto zážitky. Dúfam, že bude aj nejaké pokračovanie :)

krásny článok a ešte krajšie spomienky.Mi sme takéto cesty absolvovali najprv na trabante kombi (tam sa veru zmestilo nákladu hodne )a neskôr na 105 ke...:)este raz dakujem za vyvolanie krásnych spomienok.

Paradne citanie a diskusia k nemu tiez. Slzy na krajicku z podobnych spomienok na cesty v starom zltom ziguli z Bratislavy na Podbanske ci Sunavu.
Tak trosku lutujem ze tie dnesne fejsbukove deti, ze toto nezaziju... :(

Parádne, pobavil som sa, super !!!

Dobre som si počítal a hneď sa mi vynorilo detstvo ako sme zas my štyria súrodenci a rodičia ako hujérovci presúvali na prázdniny k babke.Vlakom.Aj teraz vidím vláčik-motoráčik,kde boli drevené sedadlá a okno sa otváralo pomocou takého zaisteného remeňa,prestupné stanice/ Trnava,Leopoldov,Lužianky/,výborná kofola,parádne zemiakové lupienky/nie čipsy/,dymiace rušne, skrátka dobrodružná 120 km dlhá cesta trvajúca skoro 5 hodín:).Ach jaj..

Neviem ako vám, ale mne týmto "borovským" článkom a debatou k nemu začali Vianoce :)

Michal, to je ale sranda. Ja som síce za mojej mladosti takéto "road trip" nezažil, ale silno mi to pripomína naše každoročné školské zájazdy autobusom. Ten fenomén čaju v octovej fľaši, lepeniaky s masťou a cibuľou, roztrúsené BB keksy, či tatranky a pod.,to sa nedá zabudnúť Ale superzvláštnym a nikdy nechýbajúcim jedlom boli vajíčka na tvrdo. Tie mal každý. A samozrejme soľ v novinovom papieriku (tí čo boli zámožnejší,tak v krabičke od filmu), neskôr volne sypanú v chlebníku. Keď sa začali vajcia hromadne šúpať, čo bolo cca 7 km od štartu, tak to v autobuse smrdelo ako na verejných hajzloch. A pretože vtedy ešte neexistovali igelitové sáčky, tak si každý niesol na vracanie starú baretku a tá sa po naplnení vyhodila z okna autobusu. A spievali sme ako zjašení,dodnes si tie pesničky so 45 slohami pamätám.

Keby som mala literarne crevo, napisala by som pokracovanie k tomuto clanku pod nazvom \"Trip do Bulharska na Trabante\". Tiez nas budili o 4:00 rano a sli sme 2 cele dni jazdy tam a 2 cele dni nazad. Noclah na polceste, niekde v rumunskych horach nedaleko Sibiu, v stane bez podlahy, v hnedych pacuskach a utocnych teplackoch. Vo vtedajsich spacakoch so stitkom \"Lehký, hřejivý, nealergický\" sme sa celu noc triasli od zimy. Okolo Bukuresti kusok dialnice - vychutnavali sme si tam maximalnu rychlost nasho Trabika, 80 km/hod. Sli sme na dovolenku vzdy dve auta - ale starucka neznicitelna Oktavka nikdy nesmela ist za Trabantom, lebo by sa jej posadka po par kilometroch udusila od nasich vyfukovych plynov. Zakazdym niekolkokrat pocas 2-dnovej cesty rodicia museli pouzit vlecne lano, lebo jedno z dvoch aut sa stalo nepojazdnym a druhe ho muselo tahat. Zaujimave a pre mna dodnes nepochopitelne je to, ze pocas jednej cesty sa tahajuce a tahane vozdilo aj niekolkokrat vymenili - podla toho, ktore malo prave vacsiu poruchu. Co je sytic, viem uz od utleho etstva, lebo ten na nasom Trabiku nestacil na to, aby auto nastartovalo - a tak uz od utleho veku asi 5 rokov som musela vzdy mamu roztlacat, aby sme sa vobec pohli z miesta. Samozrejme, aj mama roztlacala a vyvinula si elegantnu a rokmi vymakanu metodu naskakovania do roztlaceneho auta tak, aby stihla zaradit dvojku a nastartovat auto za jazdy.
A dovolenky na nasich slovenskych horach mi zase utkveli v pamati kvoli dvom veciam: Krvavym pluzgierom od \"pionierok\" a traseniu sa od zimy, ktore nastalo napriek ustielaniu ceciny na spodok stanu (bez podlazky), aby nas ako-tak izolovala odspodu. Vela rokov preslo odvtedy a ked mi kamos za 12 DM priniesol na vysokej skole zo Zapadu zazrak zvany karimatka, bol to vyrazny milnik v mojom turistickom zivote.

Pekne napísané, preniesla som sa do svojho detstva, keď sme chodili na Spiš k našej babke, najkrajší úsek bol popod Tatry. Ja som pamätník keď ešte nebola diaľnica.Na grcanie sme mali recept, muselo sa spievať.Mali sme octáviu, cesta nám trvala 7-8 hodín. ZA-SNV.

jj, sanco, aj mne chýba zmienka o ťažkom odóre benzínu počas celej cesty => a tým aj grcpauzách :)

A to prehrievanie motorov v tých časoch :-)

Len tak som si spomenul, ked som takto chodil tiež na 105-ke týmto smerom, za Nitrou v tých kopcoch som sa dolu kopcom musel rozbehnúť na minimálne 110 km/hod a na nasledujúcom stúpaní som išiel 20-cinou na dvojke s modlením sa aby som to vyšiel. Bodli by vtedy diery v podlahe aké mali Flinstownovci. :-))) Ale bolo to nezabudnutelné.

Michal,príjemné čítanie a pripomenutie môjho detstva,keď sme našou Škodou 100L tiež brázdievali po našej krajinke.Takmer vždy to bolo ako vo filmoch Homolka a tobolka :-) Na to sa nedá zabudnúť.Ach jaj,kde tie lanské snehy sú?

Pritom rýchlostná cesta zo Žiaru do Zvolena bola otvorená len relatívne nedávno, myslím že v 1991 alebo tak nejako. Dovtedy sa celá tá premávka ťahala cez Trnavú Horu a Hornskú Dúbravu.

Veľmi sa mi pritom páči dnešná "stará" cesta od Hronskej Dúbravy do Budče, chodím po nej často na bicykli. Hneď za odbočkou na Banskú Štiavnicu vedie v takej mladine a tá ju z roka na rok viac požiera. Ešte je kde tu vidieť biele krajnice (veď to bola cesta 1. triedy), ale miestami už tenký pôdny kryt spolu s mladými stromčekmi pokrýva asfalt a siaha z každej strany hádam do štvrtiny vozovky... príroda tu víťazí nad človekom :-)