Opäť ma pracovné povinnosti zaviali do vzdialenejších kútov Slovenska. Tak treba využiť prejdené kilometre a aj čosi duši lahodiace ponúknuť. Vybrali sme sa teda na Babiu horu. A zostali až do západu slnka. Vetrolamový múrik sme veru využili, aj keď vietor nebol strašný, ale dosť studený. Naštvala ma baterka vo foťáku, ktorá sa rozhodla zdochnúť a horko-ťažko som ju prehovorila po hodine zohrievania vo vrecku nohavíc na posledné 3 zábery. Toto je ten najposlednejší (a v tom napätí, či bude ešte niečo, s blbými nastaveniami nie priam najostrejší). A takúto povesť som o Babej hore vygúglila: http://www.rytier.szm.com/babiahora.htm