No keď tak počúvam na FM Tona Waitsa a čítam link na začiatku tejto diskusie
dennik.hnonline.sk/…/155343-bermudsky-stvoruholnik-v-tribeci
....
Aj v Tatrách sú nálezy po roku/rokoch, kostrové pozostatky, resp. doteraz nezvestní hzs.sk/…/smrtelne-nehody-vysoke-tatry

Stačilo by vypočuť niečo od svedkov, archív pátraní etc.
minv.sk/?vsetko-o-patranie
Autorskej fantázii a halucinogánom sa medze nekladú.

Aka zhoda nahod, vcera sme sa v praci bavili o Karikovych knihach, a dnes narazim na tento prispevok :) No a niektori pridali skusenosti s miestami, kde sa vravi, ze ludi "vodi" (to akoby sa pomaly v kazdej lokalite nachadzalo take miesto)... ze rozpraval stary otec, ako raz isli s kamaratmi z krcmy v susednej dedine, mali len prejst kratky usek a ocitli sa zas v inej obci... No ale po cerstvej skusenosti, ked sme v totalnej hmle isli z kopca oblukom -podla nasich odhadov- tiez len kratky usek... ale nakoniec sme zistili, ako je vsetko relativne a presli sme ovela viac ako sa zdalo. Nastastie sme sa drzali selskeho rozumu a tahali radsej do smeru, ktorym sme odhadom na ten kopecvysli, a v nizsich polohach sa aj hmla upravila a dobre sme trafili naspat.
Takze napriklad v tme, hmle, po par poharikoch moze byt za zahadnym "vodenim" velmi lahko len nespravny odhad a skresleny usudok.

uz sa tu davno neotvorila tato tema - opat z nej cerpal spisovatel Karika. neviem ci mozem zadat odkaz na knihkupectvo, tak len nazov knihy je Priepast. v knihe sa pribeh toci okolo tajmomneho miesta popisaneho v prvom diskusnom prispevku a to mieste kde ludi nuti k skoku...

Nechcem filozofovať, či existuje niečo „medzi nebom a zemou“, ba dokonca pripúšťam, že existujú javy, ktoré možno označiť za nevysvetliteľné (nadprirodzené?). Nechcem sa tu hrať na veľkého skeptika. Na hiking.sk chodím relaxovať čítaním o prírode v čase, keď v tej prírode práve nemôžem byť fyzicky. Ale s tým Tríbečom mi to nedá. Ono, je to také všelijaké. Veľa sa rozpráva o stratených ľuďoch, občas sa niekto zmiznutia snaží „spárovať“ s rôznymi povesťami, či poverami, dať ich do súvislosti s historickými pamiatkami, ktorých je v oblasti viacero, či aspoň zasadiť príbehy o zmiznutiach do zaujímavých prírodných lokalít. Ale hyperboly ako „Slovenský bermudský štvoruholník“ sú hodne za hranicou dobrého vkusu.
Nečítal som Trhlinu od Kariku, ale predpokladám, že jeho horory sú podobným „dielom“ ako jeho detektívky a preto som o veľa neprišiel. :) Nečudujem sa, že práve on sa chce priživiť na týchto tríbečských príbehoch. Neviem vyzdrojovať, kdeže som pred časom našiel textík niekoho, kto sa k veci postavil celkom racionálne. A spravil to, čo sa všetkým tým škrabošom, ktorí len do zblbnutia o(d)pisujú rovnaké historky, neráčilo. Zisťoval z policajných štatistík, koľko ľudí je evidovaných ako stratených v pohorí Tríbeč. Nemám pamäť na čísla, ale za posledné dve dekády to bolo len pár kusov. A tiež tuším pracoval aj s celkovým počtom nezvestných v danom regióne. Opäť čísla, ktoré nijako nevybočujú z celoslovenského normálu. Takže tie reči, ako sa miestnym o zmiznutiach nechce moc hovoriť, vyznievajú vo svetle faktov skôr tak, že sa im nechce, lebo niet moc o čom hovoriť. Tie naozaj zaujímavé prípady sa totiž stali v časoch, ktoré si už miestni môžu sotva pamätať, akurát o nich maximálne čo-to vedia z počutia.
Sme na hiking.sk, takže tu nikomu nemusím vysvetľovať, aké ľahké je stratiť sa v horách, zvlášť ak sú pokryté hustým lesom. Nemám Tríbeč nijako extra pochodený, ale viem, že je to neveľké a nízke pohorie. Také akurát, aby to človek podcenil. Príroda pekná, ale nezriedka monotónna. Taká akurát, aby človek poblúdil. Samo osebe blbá kombinácia. Ešte blbšia, ak niekto ide do hory sám. Úplne najblbšia, ak ani blízkym nepovie, kam presne sa chystá. V Tatrách takéto základné veci, rovnako ako zodpovedajúcu výstroj, podcení málokto. V nízkych pohoriach je to (u mnohých) iné, opatrnosti býva menej.
Čosi sa, samozrejme, zmenilo s nástupom mobilov, na nezaplatenie je GPS. Stratiť sa je určite o čosi ťažšie než v minulosti. Napriek tomu sa dá v našich horách stratiť aj dnes. To mi tu dá asi každý za pravdu. A miesta, kde sa dá zahučať, tiež nájdeme v každom pohorí, ba často aj v celkom nevinných lesíkoch a hájikoch, nielen v Tríbeči. Niekde ich je menej, niekde viac. Tvrdiť preto, že je určite niečo mimoriadne na tom, ak sa v hore stratí lesník (lesný robotník), ktorý ju dokonale pozná, je blbovina. A ešte v zime! Stačí napríklad, že neborák narazil na pytliakov a už ho nikto nikdy nemusí nájsť. Ešte aj za prvej republiky neboli prestrelky medzi „jágermi“ a „raubšitzmi“ ničím výnimočným. S obeťami na oboch stranách. Ešte väčší bullshit je, ak niekto robí záhadu z toho, že sa bez stopy stratilo mladé dievča, ktoré si cez les krátilo cestu. Stačí, aby chúďa narazilo na niekoho, ako bol napríklad vrah Mrázek. A to spomínam len scenáre ako z krimi. Tých možností je nepreberne viac. Že sa nenašli telá? Viac by asi prekvapilo, keby sa našli :) Na tomto veru moc záhadného nie je.
Zo všetkých tých prípadov, ktoré sa v médiách omieľajú stále dookola, je skutočnou záhadou zmiznutie a nájdenie robotníka Fischera. Vraví sa, že nikdy neprehovoril, čo sa mu stalo. Škoda! Síce tu treba pripúšťať aj možnosť, že ide o vyfabulovaný príbeh, dobový hoax. Škoda, že sa nikto nepokúša o naozaj seriózny hĺbkový výskum, aby potvrdil/vyvrátil aspoň jeho existenciu, pôsobenie vo fabrike, či hospitalizáciu. O čosi pravdepodobnejšie však predsa len vyzerá, že príbeh o Fischerovi je pravdivý. A až to je ten príbeh, ktorý skutočne patrí do tohto vlákna. Lebo to, čo musel za mesiace svojej nezvestnosti (vzhľadom na stav, v ktorom ho našli a v ktorom sa nachádzal prakticky až do smrti) zažiť, bol príbeh zrejme taký hrozný, že je ťažké o ňom čo i len fantazírovať.
Ktovie, možno sa raz nájde niekto, kto si dá tú námahu a naozaj dôsledne pôjde po stopách týchto tríbečských prípadoch. Bola by to dobrá téma aj na bakalársku alebo diplomovú prácu. Ktovie, nejaké podobné príbehy zo starších období si možno medzi sebou tradovali aj odsunutí Nemci. Tie už zrejme navždy zostanú stratené. Ale tie zadokumentované v kronikách a dobovej tlači, by ešte mohli byť zaujímavou matériou.
A ktovie, možno niekto na hiking.sk napíše, že čo píšem ja, je blbosť - úvaha človeka síce racionálne uvažujúceho, zato neznalého miestnych pomerov a že tam v tom Tríbeči naozaj samotní čerti behajú po hore, vlkodlaci špajze vyjedajú a emzáci na tanieroch poletujú a že ich sám na vlastné oči videl. Za triezva. ?

Karikova kniha Trhlina. Recykluje stare zahady z pohoria Tribec. Zaujimavym stylom napisana fikcia zasadena do realnych miest a overitelnych faktov. Hoci iba fikcia ale bez vetra sa ani listok nepohne...

Keď sa šlape z rázcestia za Fačkovom na Kľak, v druhej polovici výstupu sa vyjde na taký rovný úsek po hrebeni vedúci priesekom medzi nejakými smrekmi alebo čo to tam je. Išiel som tadiaľ viackrát sám, potom raz s bratrancom a bezprostredne pri nás v lese, bez toho aby sme ho videli, dupot asi jeleňa ako sa rozbehol od nás... potom v zime som tam videl stopy medveďa, no a odvtedy si uvedomujem, že tam keby si počkal medveď v tom hustom lese pri chodníku, tak ma tam v pohode stiahne do lesa a nikto na to nepríde čo sa stalo. Keď tadiaľ mám ísť sám, tak nepríjemné pocity, vždy to mám rád čo najrýchlejšie za sebou.

pamatam si ze ako dieta este za tvrdej totality som mal jedno oblubene miesto kde som po veceroch a obcas ked sa dalo aj po nociach chodil pocuvat vlkov ako zavijaju a obcas som mal aj to stastie ze som ich videl resp ich siluety na protilahlom svahu. Bolo to tiez dost strasidelne a ako dieta som sa tiez dost bal ale paradoxne ma to strasne bavilo a chodil som tam rad. Pamatam si ako mi tam vtedy pracovala fantazia a to ten strach este znasobovalo.

Ja som sa v živote najviac naježil, keď som si na vojenčine v stráži na objekte pri splne mesiaca spomenul na film Noc oživlých mŕtvol a už som videl ako sa z krtincov začnú vystrkovať ruky :) Samopal do ruky, klapky na oči a davaj ku bráne :D

Toto všetko je nič proti tomu, čo sme videli na Morave, keď sme sa túlali údolím jednej rieky. V tom údolí bola chatárska osada a pred vstupom do tejto doliny bolo upozornenie : POZOR - ÚDOLÍ STRAŠNÉ ŽÍZNĚ !!! Ale pretože sme trénovaní, vydržali sme to.

Peipojím sa k tejto zaujímavej téme aj ja, keďže práve takéto príbehy si rád človek rozpovie pri ohníku, alebo na nejaké strašidelné miesta rád zaspomína. Určite celá atmosféra miesta závisí najmä od počasia. Sú miesta kde počas letných slnečných dní na človeka pôsobi kľud a pohoda, ale stačí hmla, mrholenie a samota.... a zrazu sa človeku ježia chlpy.

Celkom strašidelnú noc som zažil v lužnom lese pri Latorici. Možno je to tým, že som nezvyknutý na zvuky vtákov ktoré tam žijú. Ale to bolo divadlo. Akonáhle sa zotmelo, vyrojili sa tisice komarov, padla hmla a vlhkosť, vo vode vkuse niečo čľupotalo, neďaleko sa niekto rozhodol kradnúť drevo a 4 hodiny tam rúbal sekerou a tie zvuky v okolí... to boli výkriky, stony, zavýjanie, hukanie sov... ako zvuková stopa z hororvého filmu.

Tiež ma nepotešilo nájsť v lese toto: hiking.sk/…/slovenske_voodoo.html
Skoré ráno v hlbokej, chladnej doline a k tomu takéto hlavy bábik popri ceste.. radšej som sa okolo seba poobzeral párkrát predtým ako som pokračoval ďalej.

Ale nakoniec keď mám strach spomeniem si na moju útlu nebohú babku, ktorá mi rozprávala iné strašidelné príbehy o tom čo sa naozaj stalo a nakoniec si poviem, keď to zvládla sotva 50 kilová žena, prečo nie aj ja..
Keď musela ísť sama v noci na hory za dobytkom len so škatuľkou zápaliek a handričkou napustenou liehom pre prípad ak by vlci ( a že v tom období s nimi ozaj boli problémy svedčia aj kroniky a literatúra, kde sa v tom období naozaj denne stávalo, že vlci napádali dobytok na horách).
A keď mi rozprávala ako šla úplnou tmou bez baterky na čergovské horské lúky sama, pričom v tom období v horách operovali aj partizáni a neraz ju po ceste zastavili a chceli informácie čo sa deje v dedine... tak si nakoniec vždy smelo vykročím aj keď sa bojím.

Ale najstrašidelnejší zážitok aký som na horách mal ja? Prechod cez bývalú rómsku osadu v Letanovciach. =D

...pozor na lesne zlo :) m.youtube.com/watch?v=DY65Ms__Lp8

Nedávno som bol na chalupe na Kysuciach kde údajne straší nejaký duch a zistil som, že tam došlo k postrieľaniu partizánov. Chystám o tom na blogu aj článok, ono je to totiž tak, že časť je len fantázia, časť výplody mysle a časť príbehov má vcelku racionálne jadro. Domnievam sa, že neschopnosť vnímať "duchov" je tak trochu výsledok úpadku spoločnosti a ľudských bytostí vôbec a tiež zhubnej materialistickej výchovy :)

K veci: youtube.com/watch?v=Wv_sdHYZWP4

Trocha oživím túto tému, hoci o žiadnu ducharinu nejde. V lese sa nebojím, strávil som v horách veľa dní a nocí a vždy sa mi potvrdzuje, že ak človek nie je ignorant a k prírode pristupuje s úctou, všetko je OK. Len raz som mal strach. Do hory som vtedy skoro ráno išiel (čoby poľovník) vyzbrojený puškou na pochôdzku. Na tých miestach sa často vyskytujú pytliaci a zlodeji dreva. Ale tento raz by to bola úplne pokojná pochôdzka. V podstate nudná. Nikde nikoho, slnko len začalo vychádzať, fúkal vlahý vetrík. Akurát, že zver som žiadnu nestretol, čo sa v tých miestach veru nestáva. Ale nejde ani tak o miesta, kde som sa vtedy pohyboval. Dobre som to tam poznal a staré banské štôlne, ktorých je v okolí viacero, ma nijako nevyrušujú. Práve od nich však vietor odrazu priniesol strašné výkriky a stony. Ako som sa blížil, opakovali sa a boli čoraz intenzívnejšie. Pomerne rýchlo som odhalil, že ich nevydáva človek ale dva poškodené stromy, ktoré sa o sebe treli vo vetre. Veľakrát predtým aj potom som počul vŕzgať stromy vo vetre. Ale toto nebolo vŕzganie. Boli to tie najstrašnejšie stony a výkriky. Znejúce veľmi ľudsky. Možno by som to pripodobnil k výkrikom človeka trpiaceho na kríži. A nie je to žiadna bujná fantázia. To kvílenie išlo totiž pod kožu. Napriek tomu, šiel som k miestu, odkiaľ to prichádzalo, až k tým stromom a hoci som vedel - racionálne som si dobre uvedomoval, že sú to stromy, rýchlo som sa rozhliadol po okolí, aby som mal istotu, že tam predsa len nie je nikto, kto by potreboval pomoc a potom som vypadol. A dodnes, hoci viem, že to boli tie dva stromy, ježia sa mi chlpy po celom tele, keď to niekomu rozprávam, aj keď to sem píšem, lebo si vybavujem ten zvuk, tie výkriky a stony. Nikdy viac a nikde inde som nič podobné nepočul a som rád :) Nikomu neprajem, aby zažil niečo podobné, zvlášť nie niekde v noci na túre v neznámom teréne.

edit: nič čo by nebolo nevyhnutné :D ach, kafe som si ešte nedopila...