HIKING.SK Posledná zastávka pred cestou na hory

Výstup na Sitno cez Elovu štrbinu bol určite najatraktívnejší. Škoda, že je zrušený.:(

Tiež som o tom takto kedysi čítal že bol najzaujímavejší, ale priznám sa že ma to trochu sklamalo teraz. Ak bola Elova štrbina to čo som tu našiel tak mi to neprišlo až také úžasné a exponované.
Prikladám dve fotke, prvá je teda pravdepodobne Elova štrbina a druhá spoločné žlto-zelené značenie na strome nad štrbinou.

k tomu výstupu zelenej a žltej značky na sitno prikladám text z turistického sprievodcu štiavnické vrchy z 1986:
žltá zostup zo sitna na ttatársku lúku: od chaty na sitne k rozhľadni, potom na SV ku skupine skál(vpravo) a ku skupine brriez. tu zabočíme ostro vľavo na teraz už zreteľný chodník, ktorý nás zavedie k bralám tzv. žiackej alebo zbojníckej kuchyne. ďalej po serpentínach až pod bariéru sitnianskych brál severnej strany. Skalnatým lesným chodníkom sa dostaneme na Tatársku lúku, ke a pripája sprava modrá(moja poznámka: zjavne do Hornej rovne) a začína zelená(moja poznámka: do bátoviec cez Počúvadlianske jazero).
žltý výstup cez elovu štrbinu: pri orientačnom stĺpe pri téryho výstupe odbočíme chodníčkom, spočiatku málo zreteľným na J. Chodník sleduje úpätie sitnianskych brál. Obchôdza pod bralami sitna z juž, strany sa končí strmým serpentínovým výstupom. P o jeho abssolvovaní sa pripájame na zelenú(z Ladzian cez bardínovu dolinu) v Elovej štrbine. Spolu s touto zelenou vstupujeme po strmých serpentínkach na Sitniansku lúku vedľa studničky a v závere vozovou ceestou až k chate na Sitne.
Zdroj: Kelemen, A. a kol. 1986. Štiavnické vrchy. Truistický sprievodca ČSSR. Bratislava: šport, slovenské telovýchovné nakladateľstvo, 1986. ISBN 77-016-86.

Samkoh vďaka za komplexnejšie doplnenie. Tie chodníky v okolí Elovej štrbiny som chcel preskúmať už dávno. Ale ten popis s toho sprievodcu mi príde oveľa dramatickejší než je skutočná realita (výstup štrbinou bol vcelku ľahký a kratučký ako ukazuje moja fotka v predchádzajúcom príspevku). Značky sa spájajú nad štrbinou a sem-tam znateľný chodník vedie okrajom brál k Jánošíkovej posteli a odtiaľ na vrcholovú lúku, no nemal som pocit že to boli strmé serpentíny. V tom sprievodcovi to zjavne trochu zdramatizovali.

Tie severné skaly a spomínanú žiacku/zbojnícku kuchyňu nepoznám, musím aj tam zájsť na prieskum.