Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Víkend v Západných Tatrách

Západné Tatry som v puberte vnímal ako málo zaujímavý prívesok, či akési predhorie Vysokých Tatier. Svoj hlboký omyl som pochopil až počas vysokoškolských rokov, keď som prvýkrát vkročil do Račkovej doliny. Tieto hory ma chytili za srdce tak, že som tento kút v priebehu piatich rokov navštívil štyrikrát.

Vzdialenosť
30 km
Prevýšenie
+1851 m stúpanie, -1408 m klesanie
Náročnosť
vyššia, 4. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 24.6.2006
Pohoria
Západné Tatry
Trasa
Voda
Jalovecká dolina, Ťatliakovo jazero, Zverovka, okrem hrebeňa všade čisté potoky
Nocľah
Chata Zverovka
Doprava
vlak Liptovský Mikuláš
SHOCart mapy
VKÚ č. 3 Západné Tatry 1:25 000

Úvod

Prešlo však desať dlhých rokov, kým som sa sem opäť vrátil. Plánovanú návštevu urýchlil pohľad na zasnežené Roháče počas nedávnej služobnej cesty. Na túru sa ku mne pridal aj známy z Hikingu, Marek. Mimochodom jeho pozícia v reálnom svete je len desať minút pešo od môjho bydliska. Pre prístup sme zvolili lôžkový vozeň nočného Zemplína a okolo štvrtej ráno sme už boli na ceste z Lipt. Mikuláša smerom do Jalovca.

Popis trasy

Lipt. Mikuláš - Jalovec (neznačená) - Jalovecká dolina - Parichvost (žltá, modrá) - Baníkovské sedlo - Baníkov - Tri kopy - Smutné sedlo (červená) - Smutná dolina - Ťatliakovo jazero (modrá) - Zverovka (červená)

Jalovecká dolina - Baníkovské sedlo

Asi osem kilometrov po asfaltke cez tri liptovské obce ubehlo dosť rýchlo. Zatiaľ čo nad ranným oparom dominoval Baranec, Jalovecká dolina bola ponorená v hmle. Asi okolo šiestej v Jalovci nachádzame začiatok žltej značky, ktorá nás odkloní do vlhkého lesa. Po krátkej ceste prichádzame k horskému hotelu Mních, kde známky života javí len mladá srnka v ohrade. Natrháme jej trochu ďateliny a všimneme si, že z ľavej zadnej nohy má len kýpeť.
Keď raňajkujeme pri stole vedľa bungalovu, slnko sa škriabe ponad hory. Pokračujeme až k prvému klasickému tatranskému rázcestníku a pokračujeme po žltej. Cestou nás ešte hubár vystríha pred medveďom pod Sivým vrchom. Na vstupe do Jaloveckej doliny je infotabuľa v slovenčine a angličtine - sme na rozhraní vápencového a jadrového pohoria. Jalovecká dolina, ktorej dominuje potok, je pomerne úzka, občas má charakter tiesňavy. Cesta vlhkom a chladom ubieha rýchlo. Za prístreškom po mostíku cez potok a sme pri prvom VHT smerovníku. Pravou vetvou doliny pomerne strmo stúpame. Po chvíli vymeníme lahšie topánky za vibramy a pokračujeme. Tak ako vo všetkých vyšších pohoriach, pásmo lesa prejde do kosodreviny a to už sme v obávanom Parichvoste. Z jeho lavínovej hrozby však zostalo len pár snehových splazov, ktoré sublimujú a výdatne napájajú potoky. Obzriem sa späť na pomyslený vápencový západný koniec Tatier, je tam len hmla. Ako tak stúpame, cez opar sa prediera slnko a už je tu prvý útok dobiedzavých múch. Ich jedinou túžbou je olizovať slaný pot z ľudského tela, pre ktorú však človek nemá pochopenie. Muchy zaženie len chladný vzduch. Neskôr nás doháňajú skupiny turistov. Nedokážem pochopiť, odkiaľ sa tu vzali. Kto sa pýta, sa však dozvie. Sú z Turca a autobus ich vysadil chvíľu za nami asi pri hoteli Mních. Cesta do sedla traverzuje pár strmých zasnežených žľabov, pri troche opatrnosti sú bez problémov. Záver stúpania do sedla je úmorný, strmina v žulovej suti. Ale ako všetko, aj stúpanie má svoj koniec - v sedle si už každý pripadá ako kráľ. Zatiaľ čo Orava je ponorená do hmly, Liptov je už bez oparu - vidno aj Maru. Z hmiel sa vynára Pachoľa a Spálená. Pred nami stojí otázka, zostup či výstup? Hrebeň Baníkova je stále v oblakoch. Turčania nemajú čo riešiť, autobus ich čaká v Žiarskej doline. Naobedujeme sa a počasie vyrieši dilemu za nás - oblaky zmiznú a neďaleký Baníkov nemožno obísť.

Baníkov - Hrubá kopa - Tri kopy - Smutné sedlo

Na vrchol Baníkova je napodiv dosť ľahký výstup. Asi polhodinka po skalnom hrebeni. Cestou nás bavia dve postaršie turistky, jedna sa opiera o drevenú bakuľu. Chcú, aby sme ich previedli cez skaly. Keby som ich stretol v Jalovci, tak by som ich odhadol na trasu záver Jaloveckej doliny (VHT smerovník) a späť. Na vrchole je veselo, so staršími turistami sa navzájom pofotíme. Ešte stále máme možnosť sa vrátiť. Smerovník udáva dve hodiny do Smutného sedla. Nad oravskou stranou sa stále vznášajú oblaky, zato Lipták Baranec je nasvietený ako mestský monument v noci. Je rozhodnuté, ideme ďalej. Za chvíľu to však príde, prvý reťazami istený zostup. Neviem čím to je, ale máloktorá reťaz sadne do ruky. Uprednostňujeme preto horolezecké pravidlo troch pevných bodov pred visením na vratkých reťaziach. Pokiaľ by sme využili reťaz, ťažisko by sme dostali hodne ďaleko od steny. Už je nám jasné, prečo tých pár kilometrov trvá tri hodiny. Nespočetné množstvo skalných pahorkov, raz dole raz hore. Značkári sa tu vyšantili dosýta, namiesto možností traverzov južnej steny je všade zvolená cesta po skalných hrebeňoch či hrebienkoch. Hrubá kopa poskytne určitú úľavu, tiahly chrbát prejdeme bez skalolezectva. To však prichádzame k Trom kopám. Nie je to len bezvýznamný názov, sú to tri skaly, každá inej obťažnosti. Prvá sa lezie šandardne, druhá však ukrýva bonbónik - asi päť metrový žľab. Nástup po vlastných je nemožný, treba sa zavesiť na reťaz a vyšvihnúť. V žľabe to už ide aj bez reťaze, ktorá nepríjemne zavadzia medzi nohami. Zostup z druhej kopy je tiež zaujímavý, je tu skalná rímsa, kde je reťaz nepoužiteľná, snáď iba ak pre úväz. A ešte lahôdka - šikmá platňa, kde s ťažkým batohom a vo vibramoch nie je možné sa udržať bez použitia reťaze, stupy sú príliš úzke. Na tretiu kopu sa stúpa cez podobnú platňu, ďalej sa to už dá - bežné zaistené úseky časom zovšednejú. Aj za treťou kopou je ešte skala, tu si oddýchneme. Dobehne nás dvojica, od zhovorčivého pána sa dozvedáme, že sú cyklisti zo Štúrova, ubytovaní na Žiarskej chate a behajú aj pešo po okolí (neskôr budú dokonca našimi spolunocľažníkmi na Zverovke). Smutné sedlo je už pod nami. Nie je samo - ako traja králi sa javia Volovec, Ostrý Roháč a Plačlivé(ô), ktoré z východu uzatvárajú roháčsku reťaz. Na obzore sú tiež chrbty vzdialenejších Liptovských Tatier, Vysoké Tatry sú však mimo dohľadu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Smutná dolina - Ťatliakovo jazero - Zverovka

Zostup Smutnou dolinou je podstatne príjemnejší ako výstup Parichvostom. Je to skutočná severotatranská dolina s početnými žľabmi a snehovými poliami. Chodník je prešliapaný často cez ne, sklon je však mierny, takže hrozí len riziko premáčania obuvi. Pri rázcestí, odbočke k Roháčskym plesám si chvíľu posedíme na lavičkách a pokračujeme ďalej. Chodník v kosodrevine, popod západné zrázy Volovca nás privedie až k Ťatliakovej chate, kde odfotím jazero, zaujímavého chrobáka a vypijem pivo. Pri pohľade na množstvo turistov znervózniem. Mailovú rezerváciu nocľahu na Zverovke mi nepotvrdili. Zavolám na mobil, pani Čaučíková je práve mimo dosahu. O chvíľu z chaty vyjde postava a zjavne na mobile študuje neprijaté hovory. Oslovím ju, je to ona - telefonicky nám rezervuje nocľah. Ťatliakova chata patrí Zverovke a my máme istotu, že niekde zložíme kosti. Nasleduje asi päť kilometrov Roháčskou dolinou po asfaltke, z ktorej je pekne vidno panorámu hrebeňa, ktorý sme prešli. O tri štvrte na sedem sa už ubytovávame na osemlôžkovej izbe (plne obsadenej) a po večeri a navlečení bielizne už okolo ôsmej usíname. Na nohách sme boli takmer pätnásť hodín.

Pokračovanie

Fotogaléria k článku

Najnovšie