Cez Priečne sedlo vo Vysokých Tatrách som prvý raz liezol ako šesťročný chlapec s mojimi rodičmi. V exponovaných úsekoch zaistených reťazami si ma otec podával s nejakým nemeckým turistom, lebo som bol malý a nedočiahol som na chyty. Dodnes si pamätám pocity eufórie, ktoré vo mne vyvolávalo veľkolepé prostredie hôr, výška a skutočné dobrodružstvo. Odvtedy som tam bol veľa krát, v lete aj v zime a skúsil som to aj na lyžiach.

V piatok podvečer nechávam auto v Tatranskej Lomnici na parkovisku „len pre hotelových hostí“, aj keď svoj hotel si nesiem v batohu na chrbte. Je už pokročilá jar, dole nie je žiadny sneh, a tak mám lyže na batohu a cupkám smerom na Brnčalku v teniskách. Podvečerné slnko maľuje smrečiny na oranžovo, v lese nestretávam nikoho. So stúpajúcou výškou sa objavuje sneh a pri Šalviovom prameni lepím pásy a pokračujem na lyžiach. Stmieva sa, ale mesiačik je kamoš a svieti mi na cestu. O desiatej som na Brnčalke (vlastne teraz je to Chata pri Zelenom plese...) a zachraňujem si život pivkom. Hostí nie je veľa, a tak spím na izbe v posteli, čo je fajn, lebo som si nevzal spacák. Akurát som asi pokazil romantický večer mladému páriku, ktorému som sa nasáčkoval do izby.

Ráno vstávam o pol piatej, futrujem sa ovsákmi a izotonickými (odpornými) nápojmi. O hodinu sa už posúvam po zamrznutom Zelenom plese pod Veľkú Zmrzlú dolinu. Na úpätí žľabu dávam lyže na batoh, nasadzujem mačky, palice nahrádza cepín. Sneh je zľadovatený a dosť strmý, ale stúpam plynule a v pohode. Telo sa mi rozohrieva a cítim slastný príval endorfínov. V jasnom a mrazivom rannom vzduchu sa zjavujú prvé slnečné lúče, sneh sa blyští ako diamanty. Extáza... Vysoko nado mnou, pod Baraním sedlom, vidím človeka a po chvíli nachádzam v snehu miesto, kde spal – vyhrabal tam metrovú jamu, asi mu v noci fúkalo do uší. Žľab do Baranieho sedla je do kopca, znovu prichádzajú na rad mačky a čakan, podo mnou je kopa vzduchu. Tak to mám rád.

Samotné sedlo je vyfúkané do ostrej hrany, sneh je zľadovatený, tvrdý a svahy na obe strany sú strmé. Istím sa o čakan a v akrobatických polohách si pripínam lyže. Pod sebou mám nádherné svahy k Téryho chate. Zo začiatku je priestor trocha úzky a zľadovatené hrudy snehu ma mierne znervózňujú, ale postupne sa jazda mení na čistú nirvánu. Iskrivý sneh, ranné slnko, modrá obloha, hormónmi šťastia zaliaty mozog, pálenie stehenných svalov – toto je moja muzička. Parádnu jazdu končím priamo pri schodoch do Téryho chaty, je ešte skoro ráno a chatár je zo mňa trocha prekvapený. Dávam si čaj a nejaký keksík. V kuchyni sedí chlapík, ktorého som videl v sedle – vraj bol otestovať nový spacák. Bol celý spuchnutý a mal červený nos – noc bola chladná... Po krátkom oddychu pokračujem ďalej smerom do Priečneho sedla. Slnko sa už z východu opiera do svahov pod Sedielkom, sneh je tu mokrý a lepí sa na pásy. Prvý raz za tento deň zhadzujem aj nejaké vrstvy odevov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Svah a žľab je stále strmší, asi v polovici dávam lyže na batoh a nasadzujem mačky. V tieni je ľad a stúpa sa dobre. O chvíľu som v Priečnom sedle a opakujem akrobatické číslo s pripínaním lyží. Smerom do Veľkej studenej doliny nie je svah až taký strmý, aj miesta na oblúčiky je dosť, ale sneh je rozrytý od lyží a všade sú zamrznuté ľadové ryhy a hrudy snehu. Hneď v druhom oblúku mi hruda rozhadzuje nohy a v momente sa rútim dolu hlavou strminou. Rýchlo sa snažím obrátiť nohami do smeru „jazdy“ a po pár metroch pád zastavujem. Troška som sa zľakol, ale vymieňam si pampersku a už elegantne fičím pod Širokú vežu a Javoráky. Je tesne pred obedom a tak si dávam niečo pod zub a dopĺňam tekutiny. Zdola idú nejakí skialpoši a pýtajú sa, odkiaľ idem. Keď odpovedám, že z Brnčalky, opravujú ma, že hádam z Térynky. Ale ja viem svoje...

Nasleduje spanilá jazda dolu dolinou – Brána, Bufet, Veverkáč, Húpačky – až na Hrebienok. Tam je to už na tenisky a tak sa prezliekam a prezúvam do jarného vzoru a cupkám po sánkárskej dráhe do Smokovca, chytám vláčik a o chvíľu som v Lomnici pri aute na parkovisku „ len pre hotelových hostí“. Recepčný ma už čaká a vyhráža sa mi policajtmi a pokutami. Ale ten skvelý bielomodrý svet, ten mám stále v sebe...