Upachtené autíčko sa plíživo prebrodilo snehom až ku chate pri Jasienianskej Kyslej. Vystupujem do krutej zimy a skrehnutými rukami vykladám lyže a ostatné haraburdy. Batoh je nejaký ťažký, špekulujem, čo mám vyhodiť a tak, okrem iného vyhadzujem na zadné sedadlo varič a bombu. Hore v útulni v sedle Ďurková ho hádam nebudem potrebovať. Je tam sporák a hrnce. Je už pokročilé popoludnie, počasie nie je nič moc, obloha je tmavá a mierne sneží. Lepím na lyže pásy, zapínam viazanie a šliapem po zasneženej ceste hore dolinou. Pomaly chytám tempo, organizmus sa zohrieva na prevádzkovú teplotu, svaly a mozog sa tešia z čerstvej dávky hormónov šťastia. Je mi fajn, ponurá, podvečerná, tmavomodrá, zasnežená atmosféra mi spôsobuje príjemné šteklenie v žalúdku. Príroda je absolútne tichá a nehybná, vrzgot môjho viazania, môj dych a tlkot krvi v ušiach sú jedinými, rytmickými zvukmi. Snehové vločky tichúčko a pomaly klesajú k zemi, ako v tej sklenej guli, ktorá často vystupuje v amerických filmoch o nostalgických Vianociach.

Naberám výšku, stromy sú stále menšie a krivšie, niekde nado mnou počujem, ako hučí vietor. Zatiaľ som skrytý v doline, ale občas ma zasiahne vzduchový vír a hodí mi do tváre spŕšku snehových vločiek. Prichádzam pod malú poľovnícku chatku, ktorá stojí kúsok od cesty. Vedú k nej pomerne čerstvé stopy od snežníc, chvíľu váham, ale zvedavosť víťazí a idem sa pozrieť, kto zablúdil do tejto pustatiny. Vidím, že okenica na jednom okne je otvorená, z komína sa dymí, sú tam ľudia, vošli oknom. Nakúkam dnu, celkom slušne sa ma ľakajú, nečakali, že sa tam niekto v takom čase môže zjaviť. Je to partia asi šiestich ľudí, majú gitaru, očividne sa dobre bavia. Je medzi nimi aj Ďuro Š., správca útulne pod sedlom Ďurkovej. Keď im hovorím, že chcem ísť hore, odhovárajú ma, že je tam strašná víchrica a kopa čerstvého snehu a že to do tmy nestihnem. Radia mi dobre, viem to, ale radšej, ako by som tu mal s nimi stráviť noc, rozhodujem sa ísť hore. Odchádzam, pokrikujú za mnou niečo o zdravom rozume. Zase sa ponáram do ticha a s potešením a úľavou opúšťam rozjarenú partiu.

Vrstva čerstvého snehu je stále hrubšia, aj svah naberá na sklone. Do Struhárskeho sedla je to strmina, hlboký sneh sa mi prebára aj pod lyžami a dosť zle sa mi kľučkuje pomedzi pováľané stromy. Na niektorých miestach sa ťahám za konáre hore a celkom slušne nadávam. Konečne som v sedle, ešte stále chránený zakrpatenými smrekmi, ale už cítim silné nárazy víchrice a počujem jej hluk. Sneh lieta všetkými smermi, hermeticky sa uzatváram v goretexovom skafandri, iba líca a nos to schytávajú naplno. Stúpam hore, lyže sa prebárajú do prachového snehu, občas som v tom až po pás a mordujem sa, aby som spravil ďalší krok. Konečne vychádzam z lesa na holý južný svah hrebeňa Nízkych Tatier. Vietor doslova buráca, mám problém stáť na nohách. Nevidím vôbec nič, je už skoro tma a všade okolo je len bielosivá zasnežená strmá pláň, víchor mi vháňa ostré snehové vločky do tváre a bombarduje moje telo. Po ceste, ktorá vedie k útulni, nie je ani stopa. Dvojmetrová vrstva snehu zakryla a zahladila všetko, aj kosodrevinu, aj nerovnosti terénu. Chvíľu váham, či sa predsa len nemám vrátiť k veselej partii, ale moje egocentrické a iracionálne Ja víťazí a vyrážam smerom k tušenému cieľu v bielej pustatine. Viem, že musím traverzovať svah smerom doprava, na východ, a ak sa udržím v tejto výške, mal by som prísť k útulni. Ak je vidno, alebo ak je cesta vonku zo snehu, nie je to problém. Bol som tam aj na bicykli. Ale teraz je to iné. Nevidím nič, víchor ženie mrákavy snehu a hustej hmly. Oblačnosť je nalepená na hrebeni, občas zazriem na pár sekúnd nad hlavou hviezdy, ale pred sebou vidím len bielosivú kašu. Skúšam zažať čelovku, ale je to na nič, lúč tvorí len stĺpec naplnený víriacimi sa snehovými vločkami, lepšie je to bez nej. Postupujem teda po vrstevnici, občas sa brodím po pás v snehu. Myslím na lavinóznu muldu, cez ktorú musím prejsť a dúfam, že moja chvíľa ešte neprišla a sneh vydrží. Keď ňou prechádzam, ani nedýcham a do zadku by mi nevošiel ani zastrúhaný vlas. Vydržala...

Tuším, že už by som mohol byť blízko, ale nič nevidím, snehová pláň až do obrovských svahov Chabenca je nekonečná. Dalo by sa tam blúdiť aj týždeň. Neviem, či som už náhodou okolo útulne neprešiel. Začínam troška strácať vieru a cítim ľahký strach. Som aj dosť vyčerpaný a veľmi smädný, čaj z termosky som vypil už dávno, brodenie v hlbokom snehu je namáhavé. A vietor do mňa búši ako šialený... Čo spravím, ak útulňu nenájdem? Mám spacák a bivakovú fóliu, noc by som prežil v snehovom záhrabe, nebolo by to prvý krát. Ráno by som nejako zišiel dolu. Ale nemám na to veľkú chuť a nechal som si v aute varič, nemám si ako pripraviť vodu a to je zle, som do tla dehydrovaný. Skúšam teda ešte chvíľu hľadať a posúvam sa smerom na východ. A zrazu! Vietor vyfukuje hmlu do výšky a predo mnou sa otvára pohľad na biely svah a asi sto metrov odo mňa vidím tmavý obrys strechy útulne. Pár sekúnd a znova je všetko zahalené v sivom oblaku. Bolo to ako signál od nejakej vyššej moci, ktorá sa so mnou hrá zábavnú hru. Ale smer mám!

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Plný entuziazmu sa namáhavo brodím cez záveje, pľúca mi ide roztrhnúť a svaly pália od námahy. O pár minút doslova nosom narážam do steny, nevidím už ani na krok, ale som v cieli. Celkom sa teším, že nebudem bivakovať v snehovej diere na svahu Chabenca... Odopínam lyže, rukami odhrabávam nafúkaný sneh od dverí a vchádzam dnu. Je to skvelý pocit, cítim teplý vzduch, nikto tu síce nie je, ale nebolo to dávno, keď v krbe horel oheň, popol je ešte teplý. Víchor ostal za dverami a zúfalo bije do strechy a stien drevenej chajdy, ktorá vŕzga a vzdychá. Slovo “útulna” presne vystihuje pocit, ktorý mám, je tu útulne. Vyslobodzujem sa z goretexového brnenia, zažínam čelovku. Chata je prázdna, v zošite na stole čítam odkaz od kamaráta, že ma čakal celý deň, ale poobede odišiel, lebo sa pokazilo počasie. Tak sme sa minuli, ploskačku rumu budem musieť načať sám. Som však ukrutne smädný a ukazuje sa, že vyloženie variča a ešusu z batohu bola chyba. Šporák a hrnce sú zamknuté v kuchynke. Snorím po celej chate a hľadám kľúč, ale neúspešne. Smäd je trýznivý, niečo musím vymyslieť, inak ani nezaspím. Aspoň zakladám oheň v krbe, je to super vec, keď ma zohrieva oheň a vonku je víchrica. A to úžasné blikajúce svetlo... Nikde tu nie je ani žiadny hrniec, nachádzam len zaváraninový pohár plný klincov. Nič sa nedá robiť, klince vysypávam a pohár plním snehom. Na kraji krbu sa sneh v pohári pomaly topí a mení sa na blahodárnu počernú tekutinu s príchuťou hrdzavého železa. Nie je to nič extra, ale hneď je mi lepšie. Aj tak ešte trocha snorím a na zemi pod lavicou nachádzam plastovú fľašu plnú akejsi citrónovej malinovky. V živote som nepil plnými dúškami nič lepšie a je mi jedno, či tam niekto napľul, alebo nacikal. Ďakujem neznámenu zábudlivcovi, zachránil mi život. Teraz už sa mi dá aj jesť a je mi skutočne najlepšie na svete. Som tu, uprostred hôr, je mi teplo, som suchý, s plným bruchom, mám strechu nad hlavou a som ďaleko od všetkého bordelu tam dolu. Uhýnam si z rumu a o chvíľu som príjemne “high”... Zmáha ma únava, zaliezam do spacáku, len chvíľu počúvam kvílenie vetra a je po mne.

Ráno mám pocit, že spím už strašne dlho, ale keď vystrčím hlavu zo spacáku, vidím, že je ešte tma a tak spím ďalej. Toto sa ešte dvakrát opakuje, ale potom už mi je to podozrivé a kontrolujem čas. Je desať hodín! Čo je zatmenie slnka? Vyliezam z pelechu a idem ku dverám. Sú úplne zafúkané snehom, aj sklené okienko na nich, preto tá tma. Niečo zhltnem, balím sa a odchádzam. Dvere sa otvárajú dovnútra, keď ich otvorím, vidím bielu snehovú stenu, v ktorej sú odtlačené dosky a kľučka. Lyžou si prerážam navrchu dieru a vidím denné svetlo. Vyhadzujem batoh a haraburdy a nakoniec sa sám vyplazím von na obrovský závej. Zatváram dvere, pripínam lyže a šliapem na pásoch na hrebeň, už nechcem prechádzať cez tú lavinóznu muldu. Po hrebeni sa vraciam na Zámostskú hoľu a v hlbokom, iskrivom prašane lyžujem v absolútnej radostnej extáze dolu, do Jasenianskej doliny. Je to pasia. Zastavujem sa len pri poľovníckej chatke, partia žije, vyzerajú, že mali ťažkú noc. Fičím dolu, o chvíľu som pri zasneženom aute. Naspäť do reality...

Fotogaléria k článku