Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Skialp Wilde Grub'n, Stubaital

Dni zimnej dovolenky v Rakúsku sa pomaly míňajú a ja viem, že už sa to viac odkladať nedá. Počasie maľované gýčovým krajinkárom sa pomaly stráca v hmlách a to je znamením, že treba ísť a nebyť lenivý. Veď je toľko miest, kde som nebol, že je málo pravdepodobné, že sa sem ešte vrátime.

Obdobie
zima – 15.02.2009

Nohy nás už po päťdňovej lyžovačke bolia, no viem, že aspoň jeden deň musím zmeniť lyže za tie, čo sa šmýkajú aj do kopca. Okrem vnútorného pocitu chcenia, priznám sa, som tlačený aj vyhlásením mojej žienky "... aj tak to ťaháme so sebou zbytočne tak, ako učenie na víkend domov vlakom za študentských čias...". Áno, priznávam, nevylučujem. Našťastie viem, že tieto vyhlásenia sú motivačné (teda verím tomu) a to "chcem" mnohonásobne prevyšuje to "veď počkaj". Z mapy strediska som si ešte doma vybral skiroute Wilde Grub"n. Zostáva mi jeden deň, ostatné ski-routes nestihnem. Wilde Grub"n je 10 km dlhou červenou, miestami čiernou (neoznačené) lyžiarskou traťou, označenou číslom 14, zjazdnou aj pre lyžiarov zo strediska. Pre nich začína v nadmorskej výške 2620 m n.m. (prípadne o pár desiatok výškových metrov vyššie, ako odbočka z modrej zjazdovky číslo 7) pri koncovej stanici kabínky Murmelebahn - Gamsgarten a končí v nadmorskej výške 1750 m n.m. (Mutterberg), pri údolnej stanici hlavnej kabínkovej lanovky 6-Gondelbahn Gamsgarten l (či 6-Gondelbahn Eisgrat l). Ako je zvykom v rakúskych lyžiarskych strediskách - lyžiar, skialpinista či turista tu nájdu bohaté možnosti pohostenia a občerstvenia.

V predposledný deň som sa rozhodol, že si danú trasu zlyžujem, aby som videl, čo ma čaká. Počasie už zďaleka nebolo najkrajšie, no ešte som netušil, že na druhý deň to bude oveľa horšie. Ešte šťastie, že som mal fotoaparát, inak by som fotografie z nasledujúceho dňa mohol urobiť doma, v teple s bielym papierom. Prekvapilo ma, koľko som stretol rodín s malými deťmi. To je asi v Rakúsku normálne, tu asi bocian nosí v batôžku deti aj s lyžami. Celkovo bola klasifikácia zjazdoviek v tomto ľadovcovom stredisku pre mňa prekvapením. Niektoré modré zjazdovky by mali byť červenými, niektoré červené čiernymi či modrými a jediná čierna červenou. A to je prípad aj Wilde Grub"n. Miestami je táto trasa priam rovná, miestami zjazdná len pre pokročilejších lyžiarov. A práve na týchto kritických miestach sa združujú ľudia a dochádza k situáciám, kedy človek zapochybuje o súdnosti druhých, respektíve o svojej malej odvahe. Smerom hore treba byť preto opatrný, niektorí tam súdnosť stratia natrvalo a náhle. Výhodou tejto trasy je, že prechádza vedľajšou dolinou, nie priamo samotným strediskom. K stredisku sa zo severnej strany pripojí až niekde okolo 2600 m n.m. Od rakúskeho rána (09:30 - 10:00) je plná lyžiarov, odporúčam preto privstať si. Wilde Grub"n našťastie nie je zjazdovkou v pravom slova zmysle. Je to turistická trasa a vedie vás značenie, podobné nášmu vrcholovému (tyče). Trasa nie je upravovaná a nie je možné dostať sa z nej do lyžiarskeho strediska na inom mieste, ako v už spomenutom Gamsgartene. Buď teda dôjdete na koniec svojej cesty, alebo sa vrátite na jej začiatok. A na obidvoch miestach vás vždy čaká aktuálna informácia o prejazdnosti.

Začínam na parkovisku v údolnej stanici Mutterberg, 1750 m n.m. V doline je okolo -12°, no nefúka. Dohadujem sa ešte, kedy približne by sme sa mali hore stretnúť, kedy sa ozvem, čo potom, ak sa neozvem... Tiež na tom, že kamaráti pôjdu minimálne jeden krát smerom dole, pre istotu. Mobil si schovám do tepla, pretože takmer vždy, keď mi ho treba, nereaguje. Nakoniec neodolám ponuke autobusu, premávajúceho po jednotlivých parkoviskách. Pripadám si však dosť smiešne, pretože nástup na trasu je hneď priamo pri najspodnejšom z nich. A vyzerám ako Fantozzi, keď lyžami pripnutými na batohu takmer rozbijem dvere. Prechádzam vstupným vestibulom stanice a uvedomujem si, že za celý ten týždeň som nevidel jediného skialpinistu. Ani jedného. A to je tu dole 1,5 m snehu, v doline v priemere 2 m a na ľadovci 3,5 m a viac. Dúfam, že nejakého ešte dnes stretnem. A aj som troška detinsky nahnevaný, keď si uvedomím, ako je človek doma vďačný za každý fliačik snehu. A tu si to nikto neváži... Potvory...

Chcem si ešte raz overiť informáciu lokálnej ski-tv, že Wilde Grub"n je dnes prístupná. Predsa len, v noci snežieva a stále je vyhlásený 3. stupeň. Snažím sa nájsť informačnú tabuľu a tak mi pán v bunde s logom strediska ozaj padne vhod. Keď som bol malý, vždy som chcel takú bundu na lyžovanie. Závidel som ju vlekárom. Chcel som byť vlekár. Ale to sem nepatrí. Zisťujem, že ten pán s bundou vie tak po anglicky, ako ja čínsky, resp. nemecky. Usmievame sa na seba, hovorím "nemecky" on "anglicky". No nemá to úspech. Ani kľúčové slovo Wilde Grub"n nezaberá. Potom ma našťastie osvieti a hovorím mu "hochalpine abfahrt" a dostávam odpoveď "na jaaaa, geefnet". Vychádzam von z budovy a opäť skoro lyžami rozbijem dvere. Ešteže ma tu nikto nevidí - pripadám si naozaj "profesionálne". Asi nemám svoj deň, alebo čo. Alebo práve mám? Pásy už mám nasadené, no lyže nechávam na batohu, pretože po približne 200 metroch ma čaká strmý, ľadový kus trasy. A stúpacie železá nemám. Kabínka v týchto miestach ide tak nízko, že sa bojím, aby ma nezachytila o lyže. Pokračujem, nerozmýšľajúc už ďalej nad tým, pretože ma viac trápi počasie. Všade oblaky, začína mierne pofukovať. Na cestu vidím, no čo je okolo mňa, nebyť tu včerajšieho jasného dňa, netuším. Po približne 350 metroch začína mierne, ale tiahle stúpanie, ktorá má približne 1,5 km.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Nič nevidím, sem-tam sa mi odkryjú včerajšie výhľady. Šliape sa mi vyrovnane, mám rád tie myšlienky v mase takmer úplnej bielej farby. Biela ma upokojuje a scestne ma napadne, ako to Barabáš robí, že zachytí na film, čo zachytiť treba. V tej bielej. Ako môže byť niečo tak jednoznačné, videné inak? Ja vidím biele nekonečno, oni vidia farebný svet. Mne sa točí hlava, im nápady. Pomaly prichádzam k prvej štácii, na ktorej sa hromadne stretávajú lyžiari, idúci smerom dole. Niektorí sa pozdravia, niektorí nie, no niektorí sa aj zastavia a krátko sa porozprávame. Je milé, že mi držia palce, cítim sa tak vážne... No niektorým vyslovene zavadziam. Ani sa im však nečudujem, veď chtiac-nechtiac sa motám približne v strede. Poznám to, nie je to nič príjemné, keď človek lyžuje v úplnej hmle a na poslednú chvíľu zbadá človeka. Fotografujem vždy, ked aspoň na chvíľu zbadám o pár stupňov sivšiu farbu, než farbu hmly. Páči sa mi to hmlové ticho, keď chvíľkami prestane fúkať. Nič nevidím, nič nepočujem. Veľmi ľahko strácam smer, našťastie GPS mám po ruke, viem si poopraviť postup. Potrebujem zastaviť, nutná pauza a tak nechtiac, no o to radostnejšie zisťujem, že po pravej strane tečie potok. Tesne-tesne a došlo by k intímnemu kontaktu. Až doma si vyhľadám letné fotografie. Táto trasa je nádherná aj v lete.

Mám za sebou štvrtý kilometer. Hlava sa mi točí. Z bielej. Ale už sa dá rozoznať aj čierna. Oblaky miznú zo sekundy na sekundu a tak rýchlo fotím. Po 4,5 km trasa konečne mení svoj charakter. Lyžiarov je viac, no pomalších. Odteraz až do konca sa budú striedať strmé úseky, na ktorých skladám lyže, opäť s miernymi pasážami. Na prvom z nich, pracovne nazvanom "Údolie kráľov" sa trasa stáča o 90° doľava, na juh. Nachádzam sa v malom, úzkom údolí. Stúpanie je prudké, musím traverzovať a dosť sa obávam, aby som sa s niekým nestretol. Sem-tam teda búcham paličkami. Je mi jasné, že zbytočne. Prvý, ktorého stretávam, vypustí niečo typizovane slovenské "kde do p... ideš stredom". Nechám to tak, som rád, že sa rozdýchavam. Po polhodine, hore nad údolím, stretávam kamarátov, ktorí sa len utvrdia v tom, že nieto zmyslu v tom, čo práve robím. Zatiahne sa a zmiznú v hmle. Vyťahujem fotoaparát, už-už chcem odfotiť jeden prevej, keď z neba spadol čert. Poľský čert. Po poľsky neviem a zo Sexmisie si nič v danej chvíli potrebné nepamätám. Usmejeme sa teda na seba. Čert si opráši červené flisové rohy, okuliare, napraví nohavice, povie niečo čertovsky dobré a stratí sa na snowboarde v hmle. Potešilo ma, že sú tam "dole, v pekle" takí progresívni! Aj keď lyže sú lyže.

Stretnutie s čertom mi doprialo trošku oddychu, zjem, čo mám, napijem sa a pokračujem ďalej. Musím ísť okrajom, lebo lyžiarov je v tej hmle už naozaj dosť. Prichádzam k strmému stúpaniu a nepomáha mi ani traverzovanie. Odpracem sa niekam na kraj a začnem si skladať lyže. Silno fúka a jeden lyžiar tesne predo mnou urobí kristiánku. Výborný je ten sneh, naozaj výborný. Aspoň nebolo počuť to súvetie, ktoré som zložil z piatich obligátnych slov. Tak si teda vysypem sneh spoza krku, okuliarov a batohu. Zapínam lyže na batoh a keď sa zohnem stiahnuť si lyžiarky, vypadnú mi náhradné batérie a to za krk. Výborne. Úplný profík. Nič to, teraz nie je čas na osobnú zmenu, idem ďalej. Sneh je hlboký, svah strmý, často sa zabáram, ostávam ležať na hrudi. A práve tieto chvíle mám rád. Nič vážne sa nedeje. Ale je to výborný pocit: všetko každému odpúšťam, uvedomujem si, čo som komu spravil zlé a mám chuť sa ospravedlniť a povedať to. Po hodine som konečne hore, našťastie sa až tak veľmi nepotím. To je pocit! Aj hmla sa odtiahne, chcem si to odfotiť, ale sebecky si to celé nechám iba pre seba. To je asi pozdrav od čerta. A že vraj sú zlí.

Siedmy kilometer a opäť to isté. Lyže dole a po kolená do snehu. Stúpanie je však kratšie, aj lyžiarov ubudlo. Prichádzam na odbočku ku stanici Gamsgarten (2600 m n.m.) a rozmýšľam, či sa mi oplatí pokračovať ďalej. Táto časť je upravovaná a využíva sa ako zjazdovka. Čakalo by ma naozaj iba mierne stúpanie a úzka strmá pasáž s bubnami a lyžiarmi. Popri trase je po pás prašného, jemného snehu. Navyše ani počasie nepraje, aj keď na tejto strane je krajšie, nefúka až tak a sem-tam slnko dá o sebe nesmelo vedieť. Rozhodnem sa nepokračovať, svoj cieľ som splnil. To hlavné - Wilde Grub"n som zdolal. Nič extra, čo sa týka dĺžky, či prevýšenia. Fatra dá človeku viac zabrať. Ale som spokojný. Na sekundu presne sa pri stanici stretávam s mojou žienkou a kamarátmi. Spomínam na všetko, čo mi napadlo v tých strmých častiach a snažím sa jej to vyrozprávať. Usmieva sa, lebo vie, že to myslím uprímne. Čo viac mi treba ?

Upozornenie: fotografie sú hlavne z predchádzajúceho dňa, aby bolo aspoň niečo vidieť.

Fotogaléria k článku

Najnovšie