Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Skialp Zimná Hoverla I.

Je marec 2008 a kamaráti sa práve vrátili z akcie Dobrodružstvo na Ukrajine- Xtreme. Po vzhliadnutí fotiek som pochopil, prečo extrém. Štyri dni odhadzovania snehu, neustále mokrí, očakávania zo zostupu, extrémny zostup. To všetko ma presvedčilo, že na takéto podujatie sa môže prihlásiť len naozajstný dobrodruh. Preto som sa rozhodol, že o rok to vyskúšam i ja.

Mierne zmenený program dáva tušiť, že až taká divočina, ako vlani, to nebude. To však ešte netuším, čo za típkovia sa na túto akciu nahlásia. Až potom viem, že to divočina naozaj bude. Pár dní pred dňom D ešte kupujem nové topánky a merino ponožky, pretože už nechcem zažiť omrzliny na nohách, ku ktorým som prišiel vinou nevhodných topánok na zimnej príprave v Alpách pred tromi týždňami. Aj napriek novým topánkam pchám ešte do batoha päť párov ponožiek, nejaké spodky, termotričká a šestoro trenírok. Vlaňajšia skúsenosť kamarátov velí nabrať plno spodného prádla. Čo ak sa z toho extrému poseriem?

Slovensko-ukrajinská hranica

So skriňou v batohu teda v stredu večer vyrážame v ústrety ukrajinskej divočine. Cestou na východnú hranicu ešte priberáme medzi seba zvyšok osádky. Prvá previerka trpezlivosti nás čaká na hraniciach vo Vyšnom Nemeckom. Som príjemne prekvapený, pretože asi po hodine už meníme eurá na ukrajinskej strane. Naspäť to asi nebude taká pohodička.
Za hranicami ostávame v prvom obchodíku. Sú tri hodiny ráno, obchodíky sú zavreté, ale nápis „non stop“ nám dáva odvahu zabúchať na dvere. Asi na tretí pokus prichádza rozospatá predavačka, ktorej vzápätí vykúpime všetok alkohol. No nekúp fľašu za 17 hrivien (1 euro = 11 hrivien). Po dokúpení proviantu sa môžeme ohnivou čiarou presúvať ďalej. Ohnivou čiarou? Stav ukrajinských ciest nás núti spomaliť a pomaly kľučkovať medzi tisícami výtlkov. Hlavné ťahy v Užhorode i v Mukačeve sú neuveriteľne rozbité a najhoršie cesty u nás doma mi teraz pripadajú ako tie najkvalitnejšie diaľnice.

Ukrajinský geografický stred Európy

Rozvidňuje sa a my obdivujeme miestnu architektúru. Obrovské domy, paláce pri Solotvine, však ešte nie sú dostavané a niektoré vyzerajú byť opustené. Breh rieky Tisy, ktorá nás sprevádza, je neuveriteľne špinavý a špina je zachytená po stromoch až do výšky niekoľkých metrov. Nespevnené brehy sú vymleté a na mnohých miestach vidíme strhnuté celé mosty a železobetónové konštrukcie. Tento pohľad dáva tušiť silu vodného živlu pri topení sa snehu v horách a povodní z prívalových dažďov ako v lete roku 2008 (poznámka redakcie).
Prechádzame cez ukrajinský geografický stred Európy pri dedine Dilove (47° 57.782" s. z. š. a 24° 11.251" v. z. d. alebo 47.96303 s. z. š. a 24.18752 v. z. d.), ktorý je jedným z viacerých zameraných stredov Európy. Určenie stredu Európy závisí od použitého geografického kritéria, (poznámka redakcie). Napriek tomu tu zastavujeme. Pekné drevenice s terasami dávajú tušiť prítomnosť reštaurácie. Raňajky by padli vhod. Je ale ešte dosť skoro a všetko je zavreté. S ľútosťou odchádzame hladní preč. Za zákrutou stojí vojenská kontrola, ktorá legitimuje všetkých prechádzajúcich. Vojačik nám ale len zakýva a tak bez kontroly pokračujeme ďalej.

Prichádzame do Rachova. Opúšťame hlavný ťah a cez dedinky Roztoky, Bohdan a Luhy vedľa rieky Biela Tisa smerujeme do dediny Hoverla. Tu sme, konečne, ráno okolo ôsmej. Je pracovný deň, ale mňa prekvapuje prítomnosť detí. „Čo nie ste v škole?“ myslím si a idem aj ja za ostatnými do miestneho magazínu. Tu je vodka pre istotu ešte lacnejšia a 10 hrivien za pol litra nám pripadá až smiešna suma. Samozrejme, vykúpime všetko, čo tu majú, pretože niekoľko dní budeme mimo civilizácie. Po vykúpení magazínu ešte prejdeme na druhý koniec dediny, kde nás už čaká Vasilij. Vasilij pracuje v národnom parku. Okrem toho ešte kšeftuje s drevom a vlastní malé gazdovstvo a ruský Zil, ktorý dnes poslúži i nám. Je pod papučou a o všetkom rozhoduje jeho žena, ktorá je učiteľka a zarába viac, ako on.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Dedina Hoverla

Autá parkujeme u Vasiľa vo dvore pri dome. Rýchlo sa balíme a chystáme sa na ďalšiu cestu. Vasilij mal byť už dávno v práci, ale čaká na nás, aby nás Zilom vyviezol ešte asi desať kilometrov ďalej do hory. Dohadujeme cenu a už sa trepeme na ložnú plochu nákladiaka. Peťko, posilnený dvoma dvanástkami (pivo), zaujíma miesto vpredu nad kabínou. Hneď sa otvára prvá fľaša a my si pripíjame na úspešne zvládnutú cestu. Dávame sa do pohybu. Celá dedina je na nohách a všetci nás zdravia postávajúc pri ceste. Vlani bola táto cesta ešte jedno oranisko, ale dnes tu leží úplne nový koberec asfaltu. Za ten môžu miestni vďačiť Juščenkovi, ktorý občas na Hoverlu zájde. Aj oslava jeho vymenovania prebehla na vrchole najvyššej hory krajiny. Bolo tu vtedy viac ako dvetisíc ľudí a cez búrku, ktorá prišla počas oslavy, blesk zabil dvoch Juščenkových bodyguardov. Nálada na korbe naberá na obrátkach. Fľaša zíva prázdnotou, tak sa otvára ďalšia. Rekord sú vraj tri fľaše vypité počas cesty na cieľové miesto. Dnes rekord určite padne.

Národný park

Prichádzame ku vstupnej bráne Karpatskej biosférickej rezervácie Čiernohorský masív. Platíme vstupný poplatok. Spanie v lese je zakázané, tak musíme tvrdiť, keby sa niekto pýtal, že ideme len na otočku. Trochu pochybné pri pohľade na naše batohy. Hore nás aj tak nikto kontrolovať nebude. Miestni zodpovední idú len tam, kam dôjdu autom.
Nákladiak sa štverá do kopca. Niekedy musí zastať, aby zaradil redukciu, ale Vasilij zvláda cestu bravúrne. Jedine my hore na korbe sa musíme uhýbať konárom, ktoré by nám na tvári dokázali spraviť peknú šarapatu. Stačí len pokrik „pravá“, prípadne „ľavá“ a vieme, ktorá strana má ísť do kolien.

Asi po dvadsiatich minútach konečne prichádzame na konečnú. Sneh nedovolí Zilu pokračovať ďalej i napriek jeho sile a svetlej výške podvozku. Lesníci tu chystajú drevo a ich nadriadení, ktorých sme brali z brány parku, teraz stoja pri aute a pozorujú naše prípravy. Aby sme lesákom trochu zaslepili zrak, vyťahujeme fľašku a tá už koluje v ich rukách. Náš Paľko, ktorý tento rok na Aconcague zachránil život mladému Nórovi, vyťahuje z batoha malý súdok piva a „nálada graduje, graduje“. Nikomu sa nechce ísť hore.

Zrazu sa Peťko zobudí asi dva kilometre nižšie pri lesníckej chatke. „Upst, čo sa stalo?“ pýta sa Peťko sám seba. Vysvetlenie je jednoduché. Keďže bol Peťko celý predchádzajúci deň na nohách, nič nespal a celú noc potom ešte šoféroval, zrazu to naňho doľahlo a zaspal v konskom povoze. A tak Peťka pekne krásne zviezli dolu na lesnícku chatku. Spolu so mnou schádzajú dole ešte Jožko a Dano, ktorí sa obetujú a ostanú so mnou. Ďakujem, chalani. Dano neskôr nachádza signál a spája sa s druhou skupinou. Oznamuje im, že ráno vyrazíme po ich stopách a prídeme za nimi do sedla Sidlovyna.

Brigáda

Peťkovi stačí trochu spánku a už je opäť na nohách. Chcem si odpracovať nocľah a pýtam si sekeru, že lesákom narúbem drevo. Nechcú o tom ani počuť. Po dlhom naliehaní však dostanem do rúk lopatu a kydám hnoj z konskej maštale. Maštaľ je vykydaná, nocľah odpracovaný, Peťko môže ísť spokojne spinkať. Vykúrená miestnosť a mäkká posteľ slúži ako katalyzátor. Nestačím sa ani vyzuť a už som v inom leveli. Vyzúvam sa až nadránom, lebo v nových topánkach s merino ponožkami je neskutočne teplo. Budím sa ráno o piatej úplne fit. O hodinu sme pripravení dobehnúť prvú skupinu, ktorá spala v sedle Sidlovyna pod Hoverlou v stanoch.

Koniec prvej časti. Pokračovanie o týždeň.

Fotodokumentácia: Dano Klánek, Tomáš Šúň, Martin Nemček, Marián Chrvala

Reportáže z Ukrajiny

Užhorod – metropola Zakarpatskej Ukrajiny
Svidovecká hornatina – hrebeňovka poloniny
Polonina Krásna a Sinevirský národný park
Pohorie Horhany – výstup na Kamenku
Polonina Boržava
Čierna hora - hrebeňovka
Čierna hora - letný výstup na Hoverlu
Čierna hora - zimný výstup na Hoverlu II.

Fotogaléria k článku

Najnovšie