Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Skialp Zimný prechod hrebeňom Hôľnej Fatry

Začiatkom februára 2012 boli výborné zimné podmienky. Na územie Slovenska prúdil studený arktický vzduch zo severovýchodu, krajina bola zovretá mrazom a pokrytá snehom. Mal som v tie dni voľno. Rozhodoval som sa, kam ísť. Voľba padla na hlavný hrebeň Veľkej Fatry, na ktorého prechod bol ideálny čas, keďže nielen v najvyšších polohách pohoria, ale aj v dolinách bol dostatok snehu.

Vzdialenosť
32 km
Prevýšenie
+1829 m stúpanie, -1717 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
3 dni
Obdobie
zima – 31.01.2012
Pohoria
Veľká Fatra - Hôľna Fatra (Národný park Veľká Fatra)
Trasa
Voda
Chata Havranovo, Chata pod Borišovom
Nocľah
Chata Havranovo, Chata pod Borišovom
Doprava
Martin (vlak, bus) - Belá-Dulice (bus)
Turecká (bus) - Banská Bystrica (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1084 Veľká Fatra (1:50.000)

Trasa

Belá–Dulice – Belianska dolina – Havranovo, chata (nocľah) – Košariská – Chata pod Borišovom – Borišov – Chata pod Borišovom (nocľah) – Ploská – Kýšky (Chyžky) – Koniarky – Suchý vrch – Ostredok – Krížna – Líška – Turecká

1. deň

Plánujem vyraziť až popoludní, tak sa vopred telefonicky ohlasujem u chatára na Havranove, kde mám v úmysle prenocovať a odtiaľ potom ráno pokračovať na Chatu pod Borišovom. Na druhý deň sa veziem autobusom do Príboviec. Tam počkám na ďalší spoj do obce Belá-Dulice. Priamo v ústí Belianskej doliny stretávam chatára, ktorý mi povedal, že sa mu nečakane skomplikoval program – zdržali ho popadané stromy a uviaznuté autá v doline, ktoré pomáhal vyťahovať. Cesta do Martina, na ktorú mal ísť pred obedom, sa mu takto posunula a vráti sa až o tri hodiny. Odvetil som, že je to v poriadku a počkám na neho. S lyžami na pleci idem pomalým tempom ďalej a vychutnávam si kľud a scenériu okolo. Je mi jasné, že hnať sa nemá zmysel, lebo čím skôr prídem, tým dlhšie budem čakať, a to sa mi v mraze nechce.

Cesta k chate mi takto trvala približne 2,5 hodiny. Je pri nej zaparkované auto, ku ktorému zakrátko prichádzajú dvaja turisti. Dozvedám sa od nich že sú zo Žiliny a práve sa vracajú z túry na Borišov. Keď sa pýtajú, či môžu ísť dole, hovorím, že chatár sa má asi za polhodinu vrátiť, nech radšej počkajú. Nevedel som, kde práve je, a nebol som si istý, či dolinu stihnú opustiť včas. Keby sa v nej stretli, nemohli by sa obísť, lebo na snehom zavalenej ceste nemožno vybočiť z vyjazdenej stopy. Ak sa tak stane, auto uviazne a dostať ho späť je veľmi prácne. Tak sme čakali a pýtal som sa sám seba, či som ich predsa nemal nechať ísť. Ktovie, kedy chatár príde. Zatelefonovať mu nebolo možné, lebo nebol signál. Ostávalo len čakať a v takýchto podmienkach možno očakávať všeličo. Teplomer pred vchodom do chaty ukazoval -10 stupňov. To nie je veľa, myslel som, že tu bude mrznúť silnejšie.

Zotmelo sa. Obšmietam sa okolo a uvažujem, čo urobiť, ak chatár nepríde. Jedna možnosť je vrátiť sa späť do Belej a ísť večerným spojom domov. Druhá ísť potme na Chatu pod Borišovom. V terajších priaznivých podmienkach by to nebol problém, ale trápila ma predstava, čo ak by bola zatvorená. Vedel som, že s výnimkou Vianoc by mala byť otvorená stále, ale čo ak by predsa nebola? S mojou kondíciou by mi nerobilo problém sa odtiaľ vrátiť alebo hoci aj prejsť hôľnu časť hrebeňa cez noc a do Tureckej doraziť behom druhého dňa. Ale som tu kvôli relaxu a takto sa týrať nemám zrovna chuť. Hútam, čo urobiť a toto moje váhanie medzi dvomi možnosťami je horšie ako zima alebo námaha, ktoré musí človek podstúpiť, keď má pred sebou iba jednu možnosť a nemusí si vyberať. Napokon v tme zažiaria svetlá terénneho automobilu, patriaceho chatárovi. Púšťa turistov dole dolinou a mňa berie dnu, kde dostávam najesť, a potom si líham spať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Spomínam si, ako som odtiaľto odchádzal minulý rok. Chatárov pes okolo mňa veselo poskakoval a hovoril som: "Prejdem mu lyžou cez labu." "Tak prejdi, aspoň bude vedieť, že si má dávať pozor!" Išiel som hore chodníkom a pes stále pri mne. "Pes s tebou pôjde až na Borišov!" volal za mnou chatár. A ja na to: "Čó?"

V tej chvíli som buď nerozumel alebo aj áno, ale neprikladal som slovám význam. No po prejdení cez potok mi pásy nasiakli vodou a nalepili sa na ne ťažké snehové papuče. Napadlo vtedy veľké množstvo čerstvého snehu, cez ktorý bolo treba raziť stopu. Ísť to takto bolo nereálne. Vrátil som sa. Chatár psa zavrel, navoskoval mi pásy, a vybral som sa hore po druhýkrát. No aj tak som Chatu pod Borišovom nedosiahol. V predposlednom žľabe bolo toľko snehu, ako keby ho tam vysypal vrtuľník z bambi vaku. Prepadol som sa v ňom a mal problém sa vôbec vyhrabať. Možno by sa mi cez to podarilo prebiť, ale bol som vyčerpaný. Navyše podmienky sa každou minútou zhoršovali, lebo stále sypalo a pôsobením vetra sa najviac snehu hromadilo práve v ťažkom teréne na hornej hranici lesa. Prebojovať sa hore na chatu a zostať na nej cez noc nebolo možné, lebo s chatárom dole som sa dohodol, že sa vrátim. Ak nie, mohol by to pokladať za znak, že sa mi niečo stalo a zalarmovať záchranárov. A to som si neprial. Tak som sa za súmraku vrátil naspäť.

2. deň

Vraciam sa zo spomienok do reality. Je deň číslo dva. Teraz nie je popoludnie s metelicou ako vtedy, ale tiché mrazivé ráno. Len pred chvíľou sa rozbrieždilo. Opúšťam Havranovo a prechádzam cez onen potôčik, v ktorom sa mi vtedy namočili pásy. Nestačím sa diviť, že aj napriek silným mrazom v ňom pomedzi ľad tečie voda. Ako je to možné? Kde sa berie, pýtam sa sám seba, idúc hore chodníkom. Tentokrát sa mi bude postupovať lepšie, lebo aj keď je snehu veľa, bude to bezmála 10 dní, čo pripadol posledný, a tak je chodník prešliapaný. Teraz sú takmer ideálne podmienky. No aj napriek tomu sa mi cez niektoré miesta postupuje zle, lebo lyže na úzkom chodníku traverzujúcom príkre svahy nie vždy majú dostatočnú styčnú plochu a nedržia. Preto ma poteší, keď napokon dosiahnem Košariská – veľkú poľanu, nachádzajúcu sa približne na polceste medzi Havranovom a Chatou pod Borišovom. Naskytajú sa odtiaľ prvé výhľady smerom na sever, kde moju pozornosť upúta Lysec, na ktorého strmých južných zrázoch bolo vypadnutých viacero spontánnych základových lavín. Za Košariskami vchádza turistická cestička opäť do lesa a traverzuje severné svahy Borišova. Pretína pritom štyri žľaby. V druhom sa koncom marca 2010 stala tragická nehoda, keď skupinu skialpinistov strhla lavína, a dvaja v nej na následky ťažkých mechanických poranení zahynuli. Toto je smutný dôkaz toho, že nielen Tatry, ale aj menšie slovenské hory vedia byť nebezpečné a možno v nich prísť o život.

To, že terén neradno podceňovať, si uvedomujem aj na tak malichernej drobnosti, ako keď som kdesi v záverečnej časti trasy nedal pozor a zišiel asi 1,5 m poniže chodníka. Vrátiť sa späť bolo namáhavé, lebo sypký sneh sa podo mnou zosúval. Kým sa mi podarilo dostať hore na chodník, stálo ma to mnoho námahy. Stúpam ďalej pomedzi riedke zakrpatené stromy, až napokon zazriem turistickú chatu. Prichádzam k nej, ubytujem sa, občerstvím, a keďže väčšia časť dňa je stále pred mnou, vyberiem sa von. Najprv na Borišov, jeden z najlepších výhľadových bodov v oblasti. Prvú, miernu časť výstupu naň zdolávam ľahko. Záverečný strmý exponovaný úsek je rozbitý a skôrnatený. Lyže preto odkladám a ďalej pokračujem bez nich. Z vrcholu sa núka kruhový výhľad na okolitú krajinu. Vzduch je priezračný a mrazivý, intenzitu chladu znásobuje vietor. Po pár minútach sa vraciam dole. Vrchný úsek najprv zliezam, potom si pripínam lyže. Následne som sa vybral na lúky poniže chaty, a v panenskom snehu sa na nich poriadne vybláznil.

3. deň

Chatu ešte za tmy opúšťam a mierim smerom na Ploskú. Sneh je tvrdý a vyfúkaný, pásy na ňom zle držia. A čo je horšie, zisťujem, že prestávajú lepiť. Bolo chybou nechať ich v noci na mraze v pitvore chaty. Strčím ich pod bundu, aby sa zahriali, lyže pripevním na batoh a zvyšok cesty na vrchol Ploskej vyšliapem takto. Keď dorazím hore, práve sa brieždi. Nočná obloha sa rozjasňuje a na východe sa rozhorievajú zore. Chladná modrá pustatina sa prebúdza do nového dňa. Pripravujem sa na zjazd smerom k Chýžkam. Zapínam si lyže a spúšťam sa na juh. Dlhý zjazd južným rebrom Ploskej tentokrát nie je príjemný, pretože aj keď je sneh rýchly, vplyvom poveternostných podmienok sa na jeho povrchu vytvorili veľké nerovnosti. Musím preto vynakladať viac úsilia, aby som lyže udržal pod kontrolou a nevyhodilo ma niekde. Pod Chýžkami pozorujem krásny východ slnka. Vytiahnem z ruksaku 1,5 litrovú plastovú fľašu, v ktorej je napoly zamrznutá voda a napijem sa. Vyškriabem sa na krátky strmý svah a hore zisťujem, že pásy ani napriek zahrievaniu poriadne nelepia. Ide sa s nimi obtiažne a keď sa sem-tam niektorý zošmykne, musím zastaviť, odopnúť lyžu a nasadiť ho naspäť.

Zakrátko sa dostávam k salašu Martina pod Suchým vrchom. Po Ploskej je to jediné výraznejšie stúpanie dnešného dňa. Kráčam hore riedkym lesom na jeho západnom úbočí. Keď som niekoľko rokov dozadu išiel hrebeň opačným smerom spolu s partiou hasičov z Banskej Bystrice, ktorých som stretol na Krížnej, tak sme medzi týmito stromami absolvovali divoký zjazd v hlbokom prašane, a potom sme si dole pri salaši dali po poldeci. Vtedy bola taká hmla, že bolo ledva vidno tyčové značenie a silno fúkal vietor. Teraz z vrcholu vidieť všetko široko-ďaleko a fúka tiež.

Po krátkej prestávke pokračujem ďalej. Sneh je ako betón, a tak (keďže pásy sú viacmenej nefunkčné) idem s lyžami pripevnenými na batohu. Na Ostredku veje prudký vietor, previevajúci prachový sneh z jednej strany hrebeňa na druhú. Pocit chladu, ktorý cítim na tvári, je takmer neznesiteľný a núti ma odvracať hlavu. Prudký vietor ma sprevádzal až po Krížnu, kde som ešte chcel urobiť poslednú fotku, no po zistení, že baterka vo fotoaparáte je vybitá, mi to ani nebolo ľúto, lebo v mraze sa mi nechcelo s foťákom manipulovať. Mojou túžbou bolo dostať sa rýchlo dole. Tak som si utiahol lyžiarske topánky, zapol lyže a pustil sa najprv smerom na Líšku, a potom po zjazdovkách dole do Tureckej, kde som zimný prechod hlavnej časti hrebeňa Veľkej Fatry ukončil.

Fotogaléria k článku

Najnovšie