Presun

Volám na horskú chatu Pietrele, dievča mi oznamuje, že sú plní. Skúšam chatu Gentiana (horec), ale chatár hovorí len po rumunsky. Ťažká debata. Volám opäť na Pietrele a prosím dievča, aby nám rezervovala ubytovanie na konkurenčnej chate Gentiana. Okej, zavolajte o 10 minút. O 10 minút mi baba oznamuje, že je to vybavené. „Ar ju šur?“ uisťujem sa, majúc dlhoročné skúsenosti s rumunskou spoľahlivosťou. „Jes, ajem.“ Chalanom oznamujem, že som vybavil nocľah a nech si pre istotu radšej zbalia spacáky a karimatky.

Vyrážame o tretej ráno. Dvaja Oravamani – Peťo a Braňo, jeden Banskoštiavničan – Peťo, jeden Prindiš – Mišo. Hneď na kruháči pri banskoštiavnickej Križovatke, po minúte jazdy, nás zastavujú policajti. Šofér zľahka nafúka, lebo veď si dal večer s kamarátmi jeden pohárik červeného. Po vysvetlení, že sa ideme lyžovať do Rumunska, nás s blahosklonným úsmevom a jemným pokarhaním púšťajú. Ďakujeme. Multumesk.

300 kilometrov naprieč Maďarskom zvládame za 3 hodiny. Ďalších 300 kilometrov v Rumunsku nám trvá 6 hodín. Snehu je naozaj veľa. V záverečnej etape, nad dedinkou Nucsoara nasadzujeme reťaze a s hlavami vystrčenými z okienok auta radíme v hustom snežení a hmle šoférovi, kedy má zabočiť doľava a kedy doprava. In stinga, in dreapta.

Ubytovanie

Napokon kotvíme na malom parkovisku pri chate Carnic-Cascada na severnom úpätí Retezatu, presne podľa plánu. Sme hlboko v horách, snehu sú záľahy. Opúšťame auto, možno ho tu o 4 dni nájdeme. Batohy máme obrovské, veď nesieme pre istotu aj bivakovaciu výstroj. Ľudské cesty končia, ponárame sa do zasnežených smrečín, šliapeme v tichu na pásoch smerom hore. In sus.

Na chate Pietrele sme za hodinku. Dávame si un bere, un tsuika, un supa. Oravamani skúšajú mamaligu. Baba za okienkom sa neurčito tvári, že si vraj pamätá, ako so mnou telefonovala. Že oni sú plní a že ubytovanie na Gentiane je vybavené. Pritom mi uhýba pohľadom a pozerá do zeme. Veľkú istotu mi to nedodáva. Chalani sú zaujatí jedlom a nápojmi, a tak je nálada výborná. Ani sa nám veľmi nechce, ale musíme pokračovať ďalej. Stúpame v hlbokom snehu, chvíľami strmo a medzi skalami, stromy sa skracujú a pribúdajú horské čistiny. Vychádzame nad hornú hranicu lesa, chata už je blízko. Cabana este aproape.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Vychádzame z lesa a vidíme chatu Gentiana. Pred dverami stojí chatár a dlho nás neochvejným pohľadom pozoruje, ako sa blížime. Žalúdok sa mi chveje, teraz sa ukáže, či budeme spať v chate alebo v snehových záhraboch. Prichádzame až pred dvere, chatár si nás mlčky premeriava od hlavy, po špičky lyží. „Slovakia?“ zrazu nás s úsmevom oslovuje. „Tatry? Lomnicky? Bratislava? Poprad?“ Da, da, to sme my! Chlap všetko vie, veď to s ním dohodla baba z Pietrele, prečo by to tak nemalo byť? Už nikdy nebudem pochybovať o rumunskej spoľahlivosti. Ubytovávame sa v spoločnej nocľahárni, sú tam poschodové postele, deky, kachľovka, teplúčko a príjemne. Ideme variť, lebo sme hladní a smädní. Mi-e foame, mi-e sete.

V chate je pomerne veľa ľudí, samí Rumuni. Celkom si nás obzerajú, v zime sem veľa cudzincov nezavíta. Zaujímajú ich aj naše skialpové veci, páčia sa im. Chata je pre nich asi cieľom, ďalej hore už nevedú žiadne stopy. Nestrácame čas a po jedle vyrážame obzrieť terén. Je to tak na lavínovú štvorku, posúvame sa preto dolinou Pietrele až do jej záveru. Sme uchvátení horami, scenérie sú nádherné. Široko-ďaleko nie je ani stopy po prítomnosti človeka. Všetky svahy a žľaby sú nedotknuté a panenské. Pomedzi skaly sú vytečené krásne belasé ľady od výmyslu sveta, príležitostí na prvovýstupy, koľko chceš. My sme ale lyžiarska výprava. Vyberáme si miernejší svah na hrebeň Culmea Stanisoara, lavinózny odborník Braňo kope sondu, drží to len tak-tak. Na hrebeni fúka, ale sme očarení krásnou prírodou a samotou. Lyžujeme v hlbočiznom prašane príjemným svahom na opačnú stranu hrebeňa do doliny Stanisoarei. Potom už dolinou a frírajdovým lesom a pomedzi skaly až ku chate Pietrele. Už sa zvečerieva, ale neodoláme a osviežime sa miestnymi špecialitami. S chatárkou začíname byť kamaráti. Do nášho základného tábora stúpame pri svetle čeloviek. Noc je dobrá. Noapte buna.

Bucura a provzjazd Custura Bucurei

Ráno vyrážame opäť hore dolinou. Míňame akýsi školský zájazd, hádam stovka detí rôzneho veku, okrikujú ich niekoľkí učitelia. Po včerajšom kľude je to trochu šok. Deti sa trápia v hlbokom snehu, a tak sme po chvíli opäť sami. Pridáva sa k nám rumunský Maďar Zsolt. Vie dobre anglicky a je vidno, že je skúsený horal. Pýta sa ma, kam ideme, vysvetľujem mu naše plány. Napokon vyzvedám, kam sa vybral on. „With you,“ odpovedá stručne a jasne. Tak okej. Stúpame až do záveru doliny pod hrebeň Creasta Bucurei. Ten dobre poznám. Vyberáme si najprívetivejší žľab a po vykopaní sondy ním opatrne stúpame do sedla medzi vrchmi Peleaga a Custura Bucurei. Vzhľadom na lavinózne pomery upúšťame od výstupu na vrchol Peleaga a lyžujeme nádhernými svahmi k jazeru Bucura na opačnej strane hrebeňa. V lete som tu párkrát nocoval na brehu krásneho plesa. Dnes nie je po jazere ani stopy, len nedotknuté snehové pláne. Lyžujeme k chatke Salvamontu (Rumunská horská služba), chvíľu mi chalani neveria, že tu je. Napokon ju nachádzame, zo snehu trčí len tyč na rumunskú vlajku. Prekopávame sa lopatami dnu, je tam ako v chladničke, ale aspoň nefúka. V polici je fľaška a v nej tsuika. Koštujeme. Máme dobrý deň. Buna ziua.

Okolité nedotknuté svahy lákajú nekonečnými možnosťami na výstupy a zjazdy. Sú však obťažkané záľahami čerstvého snehu, a tak musíme odolať. Stúpame nazad do sedla Bucurei a odtiaľ ostrým hrebeňom na vrchol Custura Bucurei. Zsolt nám tvrdí, že odtiaľ ešte nikto nelyžoval. Nech je to ako chce, v európskych horách takýchto miest nie je veľa. Svah je široký a pomerne strmý. Prvý naberá odvahu Braňo (narodil sa s lyžami na nožičkách) a v hlbokom snehu elegantne a rýchlo fičí na dno doliny. Lavínu nezhodil a postupne ho my, pozemšťania, opatrne nasledujeme. Krásna lyžovačka! Tešíme sa, toto sme chceli, toto nám chýbalo! A potom si vychutnávame jazdu v prašane žľabom a dolu dolinou, až pred dvere chaty. In jos.

V chate je príjemná atmosféra. Pri svetle petrolejky si kuchtíme výživné pokrmy. Chatár sa nás v pravidelných intervaloch pýta plynulou slovenčinou: „Štyri pivá?“ a my odpovedáme kultivovanou rumunčinou: „Da, da.“ Debatujeme s domácimi o živote v našich krajinách, o horách. Niektorí dobre poznajú Slovensko, dokonca Tatry a Zsolt pozná aj západnú stenu Lomničáku. Radi by vyrazili hocikam, ale nemajú to ľahké. Aj naše srandovné mzdy sú pre nich ako z rozprávky. A Európa je príliš ďaleko. Departe.

Vârful Stânişoara a lavína

Ráno nás prebúdza krásny deň. Slnko sa však opiera do tehotných snehových svahov a lavínová situácia sa priostruje. Do strmých žľabov určite nemôžeme ísť, všetko to drží len na trenkovej gume. Je gýčové počasie, v chate neobsedíme. Posúvame sa dolinou Pietrele až na úpätie kopca Vârful Stânişoara. Na vrchol vedie široký a pekný žľab, nie extrémne strmý, tam by to mohlo s nami vydržať. Pomaly prešliapávame v hlbokom a teraz aj mokrom snehu stopu. Všetci podvedome cítime napätie, sme akýsi mlčanliví. Doma by sme v takýchto podmienkach určite šliapali nanajvýš niekde po zjazdovke. Asi v polovici žľabu sa zrazu ozve naše známe, dunivé „puk“. Stojíme, ani nedýchame. Svah drží, ale je to veľká výstraha. Našťastie sme na okraji žľabu a pár baletnými krokmi po špičkách unikáme na skalu na boku. Braňo a Peťo ešte kopú sondu, ale tá sa zosúva ešte počas kopania, takže je to jasné. Rýchlo preč. Okrajom žľabu lyžujeme na dno doliny a tam sa ešte dlho kocháme a vychutnávame si samotu, oblohu a hory, ktoré sú celé modré. Albastru.

Lyžujeme dolinou, vraciame sa na chatu. Balíme a lúčime sa s chatárom a spolunocľažníkmi. „Štyri pivá!“ svojsky sa s nami zdraví chatár, keď mu za jazdy na lyžiach mávame na rozlúčku.

A zapamätajte si: Nu consumati bauturi alcoolice inainte si in timpul drumetiilor!

La revedere!

Autor fotografií: Braňo Jurina