Trasa

Zemplínske Hámre, lom – Rovienky – Sninský kameň – Morské oko – Malé Morské oko – Jedlinka – Motrogon – Hypkaňa – Kotlík – Postavka – Zemplínske Hámre, lom

Sninský kameň

Podobnú trasu som síce popísal v dávnejšom článku, tentoraz to však bude trochu dlhší, zaujímavejší variant s úsekom aj mimo značené trasy.

Túra začína na parkovisku pod kameňolomom, je tam osadená nová informačná tabuľa vrátane mapy, zameraná hlavne na novú turistickú infraštruktúru s motívom histórie baníctva a železiarskej výroby v obci. Na mieste som prvý, slnko totiž práve len vyšlo. Viem, že pri návrate tam bude áut určite viac. Uvedomujem si tiež, že nestíham zlatú hodinku hore na Sninskom kameni. No neprekáža, som rád, že som sa vôbec dostal k zimnej túre, veď teraz v polovici februára si prvýkrát obúvam skialpy... Púšťam sa skratkou (popísanou v predošlom článku), ktorá sa vyššie napája na zelenú značku.
Hneď dole ma nepoteší klasika dnešných časov – stromy označené na výrub. Nuž, CHKO, ne-CHKO, rúbať sa „musí“, však... Stromy označené na výrub som videl dokonca v rezervácii Humenský Sokol.

Snehu je v dolnej časti málo, stúpať sa dá, ale lyžovať dole by som to veru nechcel. S rastúcou výškou však snehu rýchlo pribúda a hneď je to veselšie. V jednom mieste, kde sa značka stáča doľava na hrebeň, pokračujem rovno hore po starej zvážnici – jednak vedie tadiaľto stopa, jednak chcem spoznať nový možný variant výstupovej trasy. Cesta ma priviedla ku skalnému prahu tesne pod Sninským kameňom, len viac sprava, ako prichádza značená trasa. V pasáži pod skalným prahom som tiež videl (aspoň pre mňa) nepochopiteľné – množstvo stromov, odhadom to boli stovky jedincov, ktoré mali po dva rezy v spodnej časti kmeňa okolo celého obvodu. Mnohé vyschnuté, len niekoľko málo akosi prežilo drastický zásah.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Sninský kameň mám na dosah, verím, že ďalej už nič podobné negatívne neuvidím. Pod samotnými stenami skalného útvaru dávam lyže dole, chodník býva vyfúkaný a zľadovatený. Na prvom skalnom útvare si vychutnávam klasické výhľady, takmer kruhové, iba južným smerom sú obmedzené. Slnko je pomerne vysoko, asi 1,5 hodiny po vyjdení, a obloha je bez mráčika. Atmosféra vyčistená nie je, Vysoké Tatry síce vidieť, na fotenie to však až tak vhodné nie je. Preto rozmýšľam, či vôbec ísť aj na druhý skalný útvar. Ale nechať si ujsť výhľady na Morské oko by bola škoda. Na ďalšej skalnej plošine nie je tabuľa so schémou a označením výhľadov, len jej prázdny držiak – nuž, po dvojnásobnom poškodení vandalmi sa rozhodla Správa CHKO Vihorlat tretíkrát ju neinštalovať... Ťažko k tomu niečo dodať. Po obvode oboch skalných útvarov sa dali pozorovať stopy neznámeho zvera, ktoré absolvovalo niekedy až (nám ľuďom) nepochopiteľne ekvilibristické úseky...

Morské oko a Malé Morské oko

Po dostatočnom pokochaní sa výhľadmi schádzam dole a opäť nasadzujem lyže, v dobrých snehových podmienkach sa krásne lyžuje, až sa ocitám v sedle Tri tably. Stále nestretám nikoho, hoci je pokročilejší čas a je nedeľa, navyše krásny deň. Po krátkom občerstvení pokračujem zhruba v smere značenej trasy k Morskému Oku, ide to znova fajn. Dobré podmienky končia tesne nad jazerom, kde južná orientácia svahu spolu s odmäkom spôsobujú, že sa mi začína lepiť sneh na pásy. Oslobodzuje ma až cesta popri brehu, ktorá je odhrnutá. Nie posypaná, a tak sa ide opäť dobre. Pri Morskom oku sa nezdržiavam dlho, len krátke „povinná“ fotka a pokračujem smerom k Malému Morskému oku. Sú tu stopy lyžiarov, najviac deň staré, a na jednom mieste priamo na stopu padol suchý strom, hoci žiadny vietor predtým nebol. Odtlačky lyžiara v snehu chýbajú, tak to asi dobre dopadlo... Stopy končia na najbližšej križovatke s lesnou cestou, a tak si ďalšiu časť trasy prešliapavam sám.

Nanešťastie, stále sú to prevažne južné svahy, takže sneh sa mi znova lepí na pásy a nadávam si, ako som znova zaváhal a neopatril si pásy prostriedkom proti nalepovaniu snehu. To mám za to, že nechodím do posilovne, hovorím si, keď niekedy ledva dvíham nohy s ťažobou snehových „papúč“. Pri Malom Morskom oku si trochu oddýchnem, nie však dlho, lebo viem, že sneh bude postupom času ešte mäkší a ťažší.

Miernym stúpaním sa potom dostávam na Jedlinky, kde žltá značka končí napojením na červenú. Opäť povinná fotografia andezitovej steny i ostrého hrebienka smerom k sedlu Tri tably. Týmto smerom dnes nejdem, ale „cezpoľným“ to odporúčam, keďže po chvíli nájdete rúbanisko po ľavej ruke, odkiaľ sú krásne výhľady na Sninský kameň. Pokračujem po hrebeni Vihorlatu smerom na Motrogon, kde nachádzam čerstvé stopy skialpošov, pravdepodobne sú deň staré. Trasa vedie skutočne krásnym lesom, zážitok mi kazí len neustále lepenie snehu. Už sa teším na miesto, kedy si dám pásy dolu, lebo už nemôže byť ďaleko. Keď stopy lyžiara odbočujú doprava, viem, že som na pravom mieste, a tak konečne dávam mokré pásy dole a začína krásna lyžovačka nádherným lesom.

Pochopiteľne, keď zbadám rašelinisko Hypkaňu, nedá mi zabočiť na jeho panenskú plochu, poznačenú len stopami akéhosi zvera, snáď líšky. Láka ma vždy hlavne pekne meandrujúci potok, ktorý preteká rašeliniskom. Keď ho odfotím oproti slnku, chcem ísť na opačnú stranu a skúsiť ho pofotiť po slnku. Ako to však býva, nič nie je zadarmo, a tak keď sa snažím prekročiť potok, jedna lyža mi skĺzne do vody. Snažím sa z toho dostať, takmer sa mi to darí, keď zrazu nastáva pravý opak, po ďalšom skĺznutí dokonca naberám vodu do lyžiarky, a ešte popritom sa mi dostáva do nosa kyslastý zápach rašeliny. Nuž, nedobrovoľný rašelinový zábal, ale veď niekto za to dokonca platí a ja to mám zadarmo, utešujem sa. Mierne znechutený radšej vzdávam pokus a pokorne idem ďalej k opačnému koncu rašeliniska, kde je prekročenie potoka ľahké. Veru, lenivosť sa väčšinou nevypláca...

Trasa vedie ďalej k jazierku Kotlík, odkiaľ po krátkej fotodokumentácii pokračujem ďalej k rašelinisku Postavka. Priamo k nemu nejdem, stopa predchodcu ho obchádza sprava po lesnej ceste a na rozdiel od predchádzajúcich prípadov Hypkane a Kotlíka to tentoraz nemením. O chvíľu som na lesnej ceste, kadiaľ kedysi viedla lesná úzkokoľajka, po asi 700 m musím odbočiť dole lesom v smere ku kameňolomu. Snehu začína postupne ubúdať úmerne so znižujúcou sa nadmorskou výškou, a tak po prejdení asi polovice tohto úseku dávam lyže dole, a ostávajúcu časť zdolávam radšej pešo.

Dole na parkovisku je už viac áut, asi 7 alebo 8, okrem domácich podľa ŠPZ (Snina) ešte takmer domáci (Humenné), nechýba ani bardejovská či košická ŠPZ. Vidieť aj rodinky, ktoré obdivujú rušeň vláčika bývalej úzkokoľajky v neďalekej expozícii. A ja už len vyzúvam skelety a v papučiach šoférujem domov...

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek