Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Masív Schneebergu z cesty do Puchbergu (autor foto: Marek Šúň)
Masív Schneebergu z cesty do Puchbergu (autor foto: Marek Šúň) Zatvoriť

Skialp Na Schneeberg cez Wurzengraben

Moje skialpové začiatky sa väčšinou týkali oblastí, kde bola možnosť zlyžovania po upravených tratiach. Nemohol som však donekonečna odolávať ponukám od kamarátov na rôzne túry vo voľnom teréne. Prvé mesiace v roku 2014 boli síce na dostatok snehu viac ako chudobné, ale aj napriek tomu som stihol absolvovať pár pekných výšľapov na Slovensku i v zahraničí. Podobne ako v jeden februárový víkend, keď prišiel kamarát Marek s myšlienkou výstupu na Schneeberg. Pristal som na tento nápad, hoci bol Schneeberg dovtedy pre mňa veľkou neznámou. Ubezpečoval ma, že ide o pohodovú túru s nie príliš náročným zjazdom, a tak som bol o čosi pokojnejši, aj keď malú dušičku som určite mal.

Vzdialenosť
12 km
Prevýšenie
+1266 m stúpanie, -1266 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
zima – 16.02.2014
Pohoria
Rakúsko: Alpy (Alpen) – Východné Alpy (Ostalpen) – Severné Vápencové Alpy (Nördliche Kalkalpen) – skupina Rax a Schneeberg (Rax - Schneeberg-Gruppe) – Schneeberg
Trasa
  • Najvyšší bod: 2041 m n. m.
  • Najnižší bod: 863 m n. m.
Doprava
parkovanie pri dolnej stanici lanovej dráhy

Trasa

Hinterm Faden – Edelweißhütte – Wurzengraben – Fischer Hütte / Kaiserstein a späť

Z Bratislavy vyrážame niečo po šiestej hodine rannej. Do partie sme ešte pribrali Katku s Maťom, skusených to šľapačov z Horehronia, a vyrazili smer Puchberg am Schneeberg. Cesta vrátane nákupu diaľničnej známky a rituálnej rannej kávy trvá príjemné 2 hodinky. Auto parkujeme na parkovisku pri sedačkovej lanovke priamo pod masívom Schneebergu. Vládne pochmúrne, trochu sychravé počasie, ktoré vás skôr prinúti vliezť pod deku a nie sa vydať na skialpovú túru. Na parkovisku ani stopa po snehu. Ideme overiť snehové podmienky na zjazdovke. Našu nahlodanú odhodlanosť ešte viac zasahuje výrazná neónová plachta na okraji zjazdovky, ktorá jasným piktogramom doplneným o text hlási zákaz pohybu skialpinistov po stredisku. Krútime nosmi, ale nenechávame sa odradiť. Po krátkej debate s miestnym personálom dostávame slovné povolenie na vstup aj s odporúčaním, kadiaľ smerovať svoje kroky. "Danke šón," poďakujeme a ideme sa k autu ustrojiť na túru. Nalepiť pásy, skontrolovať veci v batohu, dať si dúšok čaju, nasúkať sa do lyžiarok, a potom sa už len cvaknúť do viazania a ide sa na to.

Šúchame nohami po miernej zjazdovke. Po 200 metroch opúšťame zjazdovku a driapeme sa lúčkou po jej pravej strane. Jeden jarok nás celkom slušne zabaví. Teda, niektorí sa bavia, niektorí hrešia. Stúpame ďalej príkrou lúkou lemovanou stromami. Dostávame sa na cestu, ktorá nás dovedie opäť k zjazdovke. Obídeme vrcholovú stanicu a zaparkujeme pri Edelweisshütte kúsok nad vrcholovou stanicou lanovky. Žiadne cedule v štýle "Kein Picknick" nevidno, tak si dáme hlt čaju, pokocháme sa nulovými výhľadmi a ťaháme ďalej.

Nad chatou prekonáme jedno ľadové miestečko, na ktoré si bude treba dať pri zjazde pozor a pokračujeme ďalej chodníkom, ktorý sa postupne začína podobať lesnej ceste. Chvíľu mierne stúpame, chvíľu klesáme. Trochu nudne hore-dole, ale snehu je dosť. Za niektorou zo zákrut už nie. Vyšvihneme sa do lesíka, pokľučkujeme pomedzi stromy, a potom naspäť na cestu. Nasleduje dosť dlhé klesanie, ktoré je miestami opäť bez snehu, a tak je nutné na chvíľu poniesť lyže v rukách. Lepšie ako prebrúsiť hrany štrkom. Opäť obúvame a zošuchneme sa na pásoch na spojnicu dvoch ciest, odkiaľ má snehová pokrývka súvislejší charakter.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Začíname opäť pozvoľna naberať výškové metre. Prerátavam si to v hlave a veru, veľa sme toho zatiaľ nenastúpali. Mám pocit, že výživné metre čakajú niekde za rohom. Cesta sa krúti po úbočiach kopcov pomerne dlho. Prichádzame k rampe a za ňou vedie stopa mierne vpravo smerom do lesa. V hustom ihličnatom lese sa ide o trochu príjemnejšie, aj snehu je stále viac. Smreky sa postupne zmenšujú a je ich nejako poriedko. Držíme sa stále vyšliapanej stopy a prekonávame niekoľko briežkov. V jednom prudšom kopčeku nepomáha ani silná dôvera v priľnavosť pásov a dopadám do snehu. Priľahnutá palica chytila trochu aerodynamický tvar, ale za udržanie nálady vo výstupovom družstve to stálo. Napravo ešte zahliadneme Heinrich Kempel Hutte a po chvíli sa ocitáme nad hranicou lesa.

Terén sa začína trochu dvíhať a vstupujeme do žľabu nazývaného Wurzengraben. Bohužiaľ veľa toho nevidíme. Až deň na to Marek posiela fotky, čo nafotil za pekného počasia. Pohľad na začiatok Wurzengrabenu a nad ním sa vypínajúcimi skalnými bralami Schauerstein je v skutku parádny. Šliapeme po vytvrdnutom snehovom podklade a postupne v nohách cítiť zväčšujúci sa sklon. Prechádzame asi najužším miestom žľabu, v ktorom vďaka slabej snehovej nádielke trčí niekoľko skál. Pri aspoň priemernej snehovej nádielke býva žľab vysnežený omnoho viac. Pásy na miestami zľadovatenom snehu vôbec nedržia, a tak sa radšej na okraji svahu vypínam z viazania, beriem lyže do rúk a držiac sa ľavej strany žľabu, prekonávam prvý kritický úsek. Sneh po okrajoch nie je tak vyšúchaný, a tak to ide celkom pohodlne. No lyžovať tadiaľto dole bude celkom zaujímavé. Dávame si trochu pauzu, dostávam od súpútnikov pár povzbudivých slov a pokračujeme ďalej. Sklon je opäť trochu miernejší, ale to len asi na oklamanie nepriateľa. Za ďalšou zákrutou nás opäť čaká ďalší výšvih. Sneh je tvrdý ako skala, svah príkry a viditeľnosť chabá. Púšťame sa do toho s vervou, ale nič nám to nie je platné. Na kolmo to nepôjde. Pásy držia slabo, tak sa to snažíme vyšliapať cez krátke serpentínky. Lyže sa zarývajú do snehu minimálne a stojíme v podstate len na hranách. V obrátkach sa dosť trápim, lebo neviem nájsť stabilitu, aby som mohol otočiť aj druhú lyžu. Po pár pokusoch to vzdávam a na okraji žľabu sa opäť vypínam z viazania. Pripínam lyže na batoh a po zbytkoch nezošúchaného snehu sa po krôčkoch štverám hore. Nikdy by som neveril, že takýto pármetrový úsek ma dokáže vytrestať. Mačky na viazanie by ušetrili určite mnoho síl. No len blázni sa učia na vlastných chybách. Užšie miesta bývajú často plné skál, ale môžeme kráčať po súvislej snehovej pokrývke, tak je to jednoduchšie ako slalomovať pomedzi skaly.

Po krátkej pauze pokračujeme otvorenejším terénom, ale viditeľnosť je stále chabá. Cítiť, že naberáme výškové metre rýchlejšie. Vietor silnie a vôbec neuľahčuje výstup. Ešte pár otočiek v serpentínach a nastáva úľava. Niekedy stačí človeku málo a obrys vrcholovej chaty je radosť preveliká. Posledné metre po vyfúkanom ľadovom podklade a odkladáme lyže pred dverami zimnej miestnosti. Chata je počas zimy zavretá, ale poskytuje možnosť pomerne priestranného "winteraumu" s pár stolmi a lavicami. Vnútri je celkom plno, ale ľudia sa tu zbytočne nezdržujú, nech zbytočne nezaberajú miesto. Sedíme spoločne za stolom a rekapitulujeme dojmy z výstupu. Žiadne dychberúce podmienky to vonku určite nie sú a záver debaty je jasný. Poďme odtiaľto čím skôr preč, niekam do tepla. Strojíme sa na lyžovačku do nečasu. V chodbe zipsujeme bundy až pod nos, nasadzujeme lyžiarske okuliare a uťahujeme rukavice. A poďho von. Vietor trochu ustal, ale viditeľnosť je stále slabá.

Zbytočne nešpekulujeme a púšťame sa rovnakým smerom, ako sme prišli. Horná pasáž je čistý ľad, ale po pár metroch sa to zlepšuje. Sneh je rovnomerne rozfúkaný po svahu a v jednom záveji nedobrovoľne idem k zemi. Len sa tak zapráši, ale dopad je mäkkučký. Trocha sa otrepem a púšťam sa ďalej. Maťo s Katkou zmizli v hmle, ale Marek ma stále kontroluje. Je to boj, o tom potom, ale iba tréning a zimná príprava robí šampiónov. V užších miestach sa dá po tvrdom snehu miestami pekne zošuchnúť. Využívam túto možnosť často, keďže si na nejaké rýchle oblúčiky popri skalách netrúfam. Okolo jednej skaly uprostred žľabu sa celkom slušne vytrápim, ale s vypustením smerom do okraja koryta to ustojím a viem, že najhoršie mám zrejme za sebou. V spodnej časti je aj viditeľnosť omnoho lepšia, a tak sú aj nohy istejšie a postupne si to napriek únave celkom užívam. Zručnosti človek naberie jedine v teréne. Nie je to žiadne pôžitkové vozenie sa po slnečnej zjazdovke, ale tvrdá makačka, najprv žľabom a potom pomedzi kosodrevinu a nízke smriečky.

V lese sa kĺžeme po výstupovej stope. Sem-tam musíme tomu trochu pomôcť paličkami, ale celkom plynulo prichádzame späť k rampe na ceste. Odtiaľto je to nudnejší odjazd po ceste, ktorý si spestrujeme skratkou krátkym padákom. Ja to robím viacmenej nedobrovoľne, keďže iba nasledujem smer mojich parťákov. Už nemám síl bojovať s rozbitým mäkkým snehom, a tak pár metrov zbieham s ponížením v duši a s lyžami v rukách. Na ceste späť do viazania a pokračujeme ďalej po ceste. Čaká nás pár úsekov s prenášaním lyží a šliapaním do mierneho kopca, pár centimetrov nového snehu tomu výrazne pomohlo, ale lyže takmer vôbec nevyzúvame. Ešte posledný sklz ku chate a máme to za sebou. Bez zbytočných otázok opierame lyže na okraji terasy a vchádzame do chaty. Je tu príjemne teplo. Zdvorilo opätujeme privítanie a pohľadmi hľadáme voľný stôl. Vzadu v rohu miestečko ako pre nás. Už ani neviem, čo sme tam zjedli a popili, ale bolo to príjemné zakončenie túry. Útulná chatička, to bolo presne to miesto, kde sme chceli teraz byť. Aspoň na chvíľu. Lepšie povedané, na hodnú chvíľu. Ale nič netrvá večne, a tak aj my sa poberáme. Posledná jazda dňa po prázdnej zjazdovke a sme späť na parkovisku. Balenie nie je zďaleka také rýchle ako ranné chystanie sa, ale nejako to zvládame aj napriek drobnému mrholeniu. Sadáme do auta a spolu s dažďovými kvapkami smerujeme späť do Bratislavy.

Zhodnotenie

Túra bola náročná, ale poučná zároveň. Ísť v horších podmienkach do neznámeho terénu bez niekoho, kto pozná lokalitu aj náročnosť samotnej túry, môže byť veru zradné. K tomu patrí samozrejme aj zodpovedajúce vybavenie a hlavne rozumná viera vo svoje schopnosti. Až deň po túre nám Marek poslal fotky z predošlých výstupov, aby sme mali predstavu, ako vyzerá Wurzengraben za pekného počasia. Fotky ma len utvrdili v tom, že sa na Schneeberg ešte určite vrátim. Masív dvojtisícovky poskytuje aj zopár ďalších možností na skialpové túry, ktoré, pevne verím, absolvujem niekedy v budúcnosti. A určite sa o tom budem chcieť podeliť aj v článku. Tak držte palce.

Autor ilustračných fotografií: Marek Šúň

Fotogaléria k článku

Najnovšie