Trasa

Vyšná Revúca – Suchá dolina – Rybovské sedlo – Krížna – hotel Kráľova studňa – Smrekov – hotel Kráľova studňa – Zalámaná dolina – Horný Harmanec

S Jožom sme vlani strávili na bežkách jeden víkend v jeho rodinnej chalupe na Petránkach v Javorníkoch. Veľmi ho očarili back country bežky, ktorými som razil spoločnú stopu, tak si zadovážil podobnú výstroj. Potom sme spolu stihli akurát dva krátke výjazdy okolo Zochovej chaty, a keď si konečne zohnal stúpacie pásy, vyrazili sme do poriadnych hôr.

Z Vyšnej Revúcej cez lavínisko na Rybovské sedlo

Autíčkom míňame konečnú zastávku autobusu v Revúcej, hľadáme miesto na zaparkovanie takmer až na hornom konci, kde sa pýtame milej starkej v okne, či môžeme zaparkovať pred jej domom. Chvíľu diškurujeme, varuje nás, že je odmäk a po lese už chodia medvede. Na batohy si pripíname lyže, lúčime sa a vykračujeme hore dolinou. Onedlho sa asfalt mení na sneh a to už obdivujeme romantickú horáreň Hajabačka, tu povyše je vodopád, ktorý som navštívil pred tromi rokmi, ale tentokrát ideme do inej doliny. Keď sa vysoko pred nami objavuje belostný hrebeň Veľkej Fatry, obúvame si lyže.

Je dosť odmäk, ale pekne to v starej stope šmýka, ukazuje sa vrchol Krížnej, asi 500 výškových metrov nad nami. Netrvá to dlho a sklon doliny pred nami sa stupňuje, lepíme teda pásy na sklznice a len kúštik ďalej odbočuje zelená značka doľava. Ejha, to už fučíme pri výstupe na celkom slušnú “strechu”. Ideme ľavým úbočím Suchej doliny nad horným tokom riečky Revúca, sklon trasy sa zmierňuje, ale traverzujeme dosť strmý svah, spadnúť na tomto mieste by znamenalo buď trafiť nejaký strom, alebo sa zošmyknúť zo 40 metrov až do potoka. Tu by som, veru, nerád chodil v snežniciach. Pásy mi zámerne nekryjú celú sklznicu, som rád že hrany trčia trochu viac, čo oceňujem napríklad na takomto mieste, opatrne a pomaličky prekonávame kritický úsek.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vychodená trasa križuje potok, lyže musíme vyzuť, tak chvíľu oddychujeme a posilňujeme sa. Ideme teraz vpravo od potoka, vystúpali sme už vyše 300 výškových metrov, chodcom prešliapaná trasa sa mi nepozdáva, prebíjame sa po stopách dosť strmou stenou tesne nad potokom, kontrola mapy ukazuje, že zelená značka vedie kdesi lúkami povyše nás. Turista pred nami opäť preskočil potok a keďže ďalší postup po našej strane hatia kroviny, musíme sa vyškriabať hore. Keď sme konečne tam, Jožo stráca rovnováhu, padá dolu hlavou a odkotúľa sa mu čiapka, našťastie sa zastavuje na poslednej hrane, inak by skončila vo vode. So smiechom sa vyzúva z lyží a ide si po ňu.

Kúsok ďalej ohúrene zastavujeme. Celé koryto doliny je prehradené vyše desaťmetrovou stenou spadnutej lavíny. Vyzúvame lyže a kráčame lavíniskom, ja som už zopár lavín v živote videl (a v jednej sa viezol), ale pre Joža to je prvý podobný stret, ohromene pozerá na prelomené kmene stromov, ktoré sú hrubé ako chlapské stehno, sneh ich polámal ako zápalky. Upozorňujem ho na tvrdosť spadnutého snehu, je ako betón, ubitý veľkou energiou. Dávam mu výklad aj nejaké dobre mienené rady. Skúmam svahy nad nami, lavína má dva odtrhy z južného svahu kóty 1559 pred Frčkovom, vyzerá byť pár dní stará. Podozrievavo hľadím do kotlov nad nami, je odmäk a aj keď je lavínová výstraha iba prvého stupňa, opatrnosti nikdy nie je dosť. Kúštik ideme ešte žľabom, ale z lavíniska odbočujem pri prvej príležitosti do svahu naľavo, čím sa vyhýbam hrozbám visiacim v kotloch Krížnej.

Traverzujeme svahom cik-cak, aj tu nachádzame na snehovej pláni trhliny po odtrhoch, ale tu nie je hrúbka snehu veľká a po uvoľnení pnutia sa pohyb po dvoch-troch centimetroch zastavil. Bez nejakého veľkého naháňania stúpame k sedlu, otvárajú sa stále širšie výhľady. Za dolinou, z ktorej sme sem vyšli, sa vypína na obzore Salatín, aj odtiaľ mám pekné spomienky. Pod Rybovským sedlom vidíme stĺpik košiara, odbočujem k prístrešku, pod ktorým sa asi skrývajú v lete ovce. Sedíme na streche, vyjedáme zásoby, pijeme čaj a žmúrime do slnka. Svet je krásny, zovšadiaľ, kam dovidím, sa na mňa valia spomienky z túr v tejto prekrásnej krajine.

Víchrica na Krížnej

Keď sa pozerám na Krížnu, nemôžem si nevšimnúť rýchlosť mrakov, ktoré sa valia spoza hrebeňa. Normálne sa dá takéto niečo vidieť, len keď pozerám zrýchlené časozberné video, ale teraz to tu fičí naživo. Dochádza mi, že tam hore bude riadny “fučák”, tak mením plán a volám svojej žienke, aby zarezervovala ubytovanie v hoteli Kráľova studňa, o pár minút mi to potvrdzuje. Aj v sedle pofukuje, ale to sa nedá porovnať s tým, čo zažívame, keď stúpame vyššie. Posledný svah je strmší, nejako mi oťaželi nohy. Ak som minule písal o tom, ako som sa vytrápil v Beskydách na Polome, dnes sa mi ide zatiaľ lepšie, ale stále neoklamem fakt, že mám túto zimu málo nachodené a kondičku by som mal mať lepšiu. Pomaličky sa dostávame na samotný hrebeň, tu začína skutočné peklo.

Výstraha ohľadom víchrice bola vydaná až na zajtra, tak ma to prekvapuje. Šuchtám lyžami, krok za krokom, v jednej chvíli sa takmer rozosmejem – nedarí sa mi zapichnúť ľavú paličku na správne miesto, stále mi ju odfúkne vietor na opačnú stranu a mám ju prekríženú pred nohami. Sú okamihy, kedy mám pocit, že ma víchrica zhodí z nôh, vidím aj na Jožovi, že pri niektorých poryvoch hľadá rovnováhu. V poslednom stúpaní mi zrazu strháva buffku, kým stihnem čokoľvek urobiť, expresne letí k hrane temena hory a mizne za ňou. Zdá sa mi, že síce nemrzne, ale rýchlo ma začínajú oziabať uši, preto pravidelne zastavujem a zohrievam si ich rukavicami. Uvažujem, či nezastať a vytiahnuť náhradné oblečenie, ale v tom vetrisku sa mi nechce manipulovať s batohom, len zatínam zuby a idem hore.

Na Krížnej je niekoľko budov, hypotéza, že tam bude trochu závetrie, sa potvrdzuje. Zhadzujem batoh, vyťahujem z neho klobúčik a preväzujem ho ešte šatkou, inak by mi odfúklo aj ten. Pod vetrovku si dávam hrubú flísovú bundu, ale nestačí to, celkom navrch ide ešte páperová vesta. Doprajem si pohár čaju a utekajme kade ľahšie. Dávam dolu pásy a chystáme sa na zjazd. Povrch je tu dosť tvrdý. Je síce odmäk, ale v najvyššej polohe sa mi vidí, že ak sa aj niečo roztopí, víchor to okamžite vysuší a skupenské teplo chladí zvyšok snehu. Napriek drsným podmienkam je okolie čarokrásne, najmä mraky a slnko prispievajú k tomu, že krajina je veľmi fotogenická. Porovnávam to s tým, čo som tu videl počas dávnejšej jesennej hrebeňovky, aj vtedy vylepšovali obraz letiace mraky.

Na ceste nadol opúšťame úsek, kde je vcelku hladký, ľadový povrch, prichádzame na svah s rozbitým ľadovým snehom, ide sa nám na lyžiach vyslovene zle. Vietor je ešte stále dosť silný, ale už to nie je taká víchrica, ktorú tam hore zosilňoval vrchol hory ako nejaká dýza. Nasadzujeme mačky, pre Joža to je úplná premiéra (šlo by to aj bez nich, ale je fajn, že si to môže vyskúšať). Schádzame, ale nie je to sláva, na povrchu síce je ľadová škrupina, ale pod ňou je to mäkké, pravidelne sa boríme. Okolo nás prechádza partia bežkárov, odvážne sa spúšťajú nadol, ale sneh je zlý, jeden z nich padá tak, že až úplne vytrháva upínanie z lyže. S trochou irónie by sa dalo povedať, že to fungovalo ako bezpečnostné viazanie.

Schádzame nižšie, neustále zastavujem, jednak už cítim únavu, ale aj preto, lebo klesajúce slnko robí na nebi s mrakmi hotové divy a fotoaparát dostáva zabrať. Jožo si nasadzuje lyže, ja ešte tvrdohlavo kráčam peši. Na jednom mieste sa zrazu prepadávam po stehná a “hádžem papuliaka”. Tenkostenné fľaša s vodou, ktorú mám karabínkou zavesenú vzadu na batohu sa poddáva a vytrháva z vrchnáka. Podávam ju Jožovi, aby mi ju priskrutkoval naspäť, ale poryv víchra mu ju vytrháva z ruky a kým stihne čokoľvek urobiť letí preč a mizne kdesi v závere Gaderskej doliny.

Hotel Kráľova studňa a Smrekov

Nad samotnou studňou opäť obúvam lyže. Nie som nejaký slávny lyžiar, ale pomáham si širokými serpentínami. Cítim stehná, s Jožom sa dohodujeme, že ďalšiu sezónu budeme musieť výdatne potrénovať, ak chceme chodiť do takéhoto terénu. Cítim únavu, ba priam spätný krok, ale vlastne sa nikam neponáhľame, navyše veľa času venujem foteniu zapadajúceho slnka. Tak sa stane, že kúštik nad hotelom už nasadzujeme čelovky. Na jednom mieste neodhadujem sklon, príliš sa rozbieham a padám, ale to sme už skoro tam. Konštatujeme, že začiatok zjazdu z Krížnej sa nám veľmi nedarilo, ale postupne sme sa rozjazdili a na konci už nám to išlo obstojne, len tie stehná ma budú bolieť ešte štyri dni.

Ubytujeme sa v turistickej časti, vešiame prepotené veci na izbe aj v sušiarni a nasledujú pôžitky vo forme výbornej fazuľovej polievky a piva. Debatujeme o ďalších plánoch, uvažujeme o tom, že zajtra prejdeme pod Borišov, ale keď objavujem výstrahy meteorológov, že dnes to ani nebol až taký vietor, ale až zajtra bude víchrica, tak navrhujem, že namiesto hlavného hrebeňa k Borišovu pôjdeme len na menšiu prechádzku po okolí.

Zaspávam ako bábo, ráno nás čakajú výdatné raňajky a len tak naľahko vyrážame. Je pošmúrne, mraky nám nad hlavami len tak letia. Stúpame opäť ku Kráľovej skale, tam odbočujeme doľava na zelenú značku. Krásnymi lúkami schádzame k salašu, kam na chvíľu zaliezame. Parí sa z nás, ale v útulni aspoň nefúka, tak sa posilňujeme čajom. Koliba je celkom slušne vybavená, je tam píla, sekera a niekto aj nahotoval drevo do piecky. Milujem takéto miesta.

Odchádzame ďalej, v sedle odbočujeme na Smrekov. K vetru sa pridáva podľa predpovede sneženie. Riedky les sa mi veľmi páči, na rozdiel od tých umelých, husto vysadených smrečín, tu si stromy udržiavajú odstup, každý je ako keby unikátna osobnosť. Prepletáme sa pomedzi ne a oblúkom prichádzame na vrchol, kde nás bičuje vietor. Spozorniem, lebo objavujem pomerne čerstvé medvedie stopy, nebol to žiadny obor, ale aj tak sa obzerám, takto na jar bude asi dosť hladný, však?

Terén je tu panenský, na rozdiel od včerajška, kde bol sneh “rozoraný” stopami chodcov, lyžiarov a snežného skútra. Aj keď to je na bežky relatívne strmé, krásne sa dajú ovládať a až dnes si to lyžovanie skutočne užívam. V hustnúcej fujavici sa vraciame späť a opäť sa na chvíľu zastavujeme v kolibe, kde dorazíme zásoby chleba ešte zo včera. Skúmam mapu, niekde tu má byť ešte jedno prístrešie a naozaj – už viem kde je. Vyrážame zvedavo tam, je prakticky na hrebeni, hneď vedľa partizánskeho pamätníka. Doň sa bez poriadnej lopaty ani nedá vojsť, závej úplne blokuje vchod. Na tomto mieste odkladáme stúpacie pásy, Jožovi to trvá dlhšie a keď ma strasie od zimy, vydávam sa napred. Po pravej ruke vidím odstavený, už dlhšie nefunkčný vlek a dolu hotel. Ale po pár metroch do mňa udrie víchor, obzerám sa späť, Jožo ešte stále majstruje, tak idem ďalej. Chcelo by to lyžiarske okuliare, takmer sa cez bodajúce ihličky nedá pozerať. Pomaličky sa spúšťam dole, konečne sa z hmly a kúdolu snehu zjavuje Jožo, na dohľad odo mňa padá. Neskôr mi hovorí, že pri stĺpiku na kopci nič nevidel, nebol si istý kam sa vybrať, ale potom ma zbadal. Nový sneh medzičasom zakryl nerovnosti v starej pokrývke, kúdolí sa vzduchom a Perinbaba sa tvári, ako keby ani nebol marec.

Šmýkame sa k hotelu, krátky výlet nám padol dobre. Musíme sa ubytovať v hotelovej časti, lebo nejaká veľká partia má rezerváciu na celú turistickú časť. Večer plánujeme, čo spraviť posledný deň. Uvažujeme nad tým, že by sme prešli opäť cez Krížnu, potom pokračovali po červenej na hrebeni smerom na Veľký Šturec, ale odbočili do Revúcej k autu z Východného Prašnického sedla. Ale pri kontrole predpovede zisťujeme, že opäť sľubujú na hrebeni víchricu a k tomu trvalé sneženie alebo dážď. Ráno uvidíme.

Zjazd do Horného Harmanca

Ráno najprv zasvieti popod valiace sa mraky slniečko, ale rýchlo sa stráca v olovenej vrstve nad hlavami. Keď vidím, čo sa tam hore deje, zavrhnem svoje dobrodružné sklony, uvedomujem si, že na tvrdom starom snehu pribudlo 5cm nového, ktorý víchor ukladá na záveternú stranu hory a v takýchto podmienkach aj pomerne malá doska môže znamenať katastrofu. Nemáme lavínové vyhľadávače, nechce sa mi riskovať. Vydávame sa teda pocukrovanou krajinou po príjazdovej ceste k hotelu. Z bežkárskeho hľadiska je táto trasa omnoho logickejšia, väčšinou klesáme a miestami treba aj intenzívnejšie brzdiť pluhom. Len zopár kratších úsekov je do kopca, inak nás čaká väčšinou zjazd. Občas ma už bolia stehná tak, že si musím oddýchnuť, jednoducho nemám natrénované. Nedlho po odchode z hotela začína snežiť. Keď klesáme do Zalámanej doliny vrstva snehu sa zmenšuje a vločky sa menia na dážď.

Príroda je tu veľmi pekná, na jednom mieste vidím, ako sa pomedzi stromy pri ceste mihne hnedý kožuch, zjavne to je medveď, preto na neprehľadných miestach búcham o seba preventívne paličkami. Fascinujúca časť začína v dolnej časti doliny, kde sa zužuje a začína tiesňava. Tam musíme prvýkrát prenášať lyže. V hustnúcom daždi klesáme a klesáme, križujeme železničný most a po pravej strane vidíme portál najdlhšieho železničného tunela u nás. Pri usadlosti stretávame párik s dáždnikom na prechádzke so psami a zjazdný sneh na ceste sa končí. Lyže musia ísť na batoh a po kilometri chôdze prichádzame do Horného Harmanca. Keď objavujeme autobusovú zastávku, s radosťou zisťujeme, že spoj ide o sedem minút.

V teple vozidla sa prezliekame do suchého oblečenia. V mobile skúmam cestovný poriadok a najbližší autobus z Banskej Bystrice cez Donovaly asi nestihneme. Ale keď vchádzame na stanicu, ešte stále stojí na zastávke, zdržalo ho množstvo cestujúcich, ktorí si kupujú lístky. Šprintujeme k nemu a stíhame ho na poslednú chvíľu, je to ten istý spoj do Námestova, ktorým som na jeseň išiel na hrebeňovku Nízkych Tatier.

V Liptovskej Osade máme hodinu času, Jožo vyťahuje konzervu bravčového a plechovku nealko piva, smejeme sa na tom, že ju nosil tri dni v batohu, pritom to mohol “zlikvidovať” pri prvej prestávke ešte v piatok. Ládujeme sa v prístrešku, vonku husto prší a začína nám byť zima. Keď prichádza autobus, idem naľahko len ja, Joža s celou našou batožinou vyzdvihnem autom. Cestou nastupuje do autobusu partia ufúľaných a premočených skialpinistov. Vlastne idú opačným smerom, ale nechceli stáť na daždi a využívajú vykúrený autobus ako útulok. Hovoria mi, že boli na Rakytove, kde zažili v snehovej víchrici úplné peklo. To mi potvrdzuje, že ústup cez Harmanec bolo asi naozaj lepšie riešenie. Utekám ešte trištvrte kilometra po auto, štartujem a idem po Joža. Keď stúpame na Donovaly, auto ledva ťahá, až v servise neskôr zisťujem, že do motora musel vliezť nejaký hlodavec a rozhrýzol podtlakovú hadičku, čím úplne odstavil turbo.

Záver

Zážitok to bol nádherný, akurát mi dochádza, že najvyššie partie Veľkej Fatry sú pre bežkára náročnejším sústom a v budúcej sezóne si doprajeme najprv viac výjazdov typu Zákľuky, či Kremnické vrchy a až potom sa vrátime sem. Fatra vydrž, prídeme!

Rozsiahlejšiu fotogalériu si môžete pozrieť tu.

Autori fotografií: Jozef Kejst a Pavol Timko

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek